Súdy to skutočne nemajú ľahké. Ako objektívne rozhodnúť, keď si dôkazy odporujú? Komu dať za pravdu, keď sú všetky dôkazy založené len na výpovediach svedkov, ktorí raz tvrdia to a druhý raz niečo úplne iné? Niečo podobné sa týkalo aj prípadu Štefana B., ktorý pred súdom stál ako obžalovaný z lúpeže. Navyše - lúpeže svojej vlastnej dcéry. Podľa obžaloby si počkal pred poštou na svoju ani nie osemnásťročnú dcéru, kam si išla po materský príspevok. Keď odchádzala s peniazmi, postavil sa jej do cesty a chcel, aby mu ihneď dala šesťtisíc korún, lebo ju zabije! Chytil ju za lakeť a chcel ju udrieť. Mladú mamičku ochránila jej matka, ktorá dcéru odviedla na políciu.
Podľa tohto opisu to na lúpež skutočne vyzeralo. A za lúpež takmer automaticky hrozí väzba. Štefan B. to videl ináč. Tvrdil, že dcére pred časom požičal šesťtisíc korún (čo potvrdila aj dcéra) a pred poštou sa jej opýtal, prečo pôžičku nevracia. Vtedy sa do deja zamotala jeho manželka (od ktorej nedávno odišiel), urobila cirkus a odšikovala dcéru na políciu. Podľa neho ju zmanipulovala jeho manželka. Z pomsty.
Fakom zostáva, že každý zo svedkov zakaždým tvrdil niečo celkom iné. Raz sa to malo odohrať predpoludním, druhý raz popoludní, raz priamo na pošte, potom pred poštou. Výpoveď zakaždým menila dcéra i matka. Jediný, kto opakoval stále to isté, bol obžalovaný. Nuž, poriadna motanica. Súd gordický uzol rozsekol oslobodzujúcim rozsudkom. S ním boli spokojní v podstate všetci. Okrem prokurátora. Po jeho odvolaní zostáva tak práca aj pre krajský súd.
Autor: vrb