Vzhľadom na to, že odsúdený si už svoj trest odpykal, ako i vzhľadom na skutok samotný, nepoužijeme pravé mená a neuvedieme ani miesto, kde sa príbeh odohral.
Zdalo sa mu, že sa pred nimi otvára raj. Niečo krásne, nádherné. Niečo, na čo nemožno nájsť slov. Čo možno len precítiť. Bol to skutočný raj. Aspoň prvé dni. Potom odkiaľsi, spopod podlahy, cez škárky vo dverách začalo čosi zapáchať. Páchlo to sírou. Bol to zápach samotného pekla. Rytmus, podľa ktorého musel žiť, vyklepkával sám Lucifer. Svojou pekelnou paličkou.
Mladého muža, ktorý neskoro večer zabúchal na okno, starosta veľmi dobre poznal. Odmalička. Ešte ako škvŕňa, čo za sebou ťahalo dreveného káčera. Poznal jeho otca, matku, kamarátov. V dedine s tristo dušami neskryjete nič. Každý pozná každého. Starosta vedel oceniť dobrých ľudí a podľa jeho mienky ten mladý muž k nim patril. Nikdy s ním neboli problémy. Ak bolo treba prísť na brigádu, prišiel. Bez šomrania. Stačilo po neho poslať. Vedel, že sa nedávno oženil. Vzal si skromnú dievčinu zo susednej dediny. Išiel o nej chýr, že je to slušné, dobré, pracovité dievča. Preto ho neskoronočný vpád mladého muža vskutku prekvapil. Rázne búchanie na okno ho vytiahlo rovno z postele. Prehodil si na pyžamo župan a otvoril dvere. Mladý muž mal vytreštené oči a tvár bledšiu ako čerstvo vybielená stena v predizbe. Zacítil z neho zápach alkoholu. To bolo tiež nezvyčajné. Vedel, že mladý muž zásadne nepije.
- Peter, stalo sa niečo? Veď si dohrmel ako veľká voda a ja som už v posteli...
- Starosta, prepáčte, ale stalo sa niečo hrozné! Strašné! Musím veľmi súrne telefonovať a pošta je už zatvorená!
- Komu? Prečo?
- Na políciu! Dajte mi, prosím, telefónne číslo!
Mykol plecami a nadiktoval mu tiesňové číslo 158. Chápal, že ak ho ruší takto neskoro večer, asi nepôjde o žiadnu somarinu. Že sa muselo skutočne prihodiť niečo veľmi vážne.
Počul, ako Peter čosi vzrušene vysvetľuje do mikrofónu. Zdalo sa mu neslušné načúvať, ale ako starostu, ktorý by mal vedieť všetko, čo sa šuchne v dedine, ho to skutočne zaujímalo. Vyrozumel len: „Prosím, okamžite príďte“, „asi je mŕtvy“, a „bol som to ja“. Príliš múdry z toho nebol. Peter zložil telefón. Zdalo sa, že sa mu po telefonáte trošku uľavilo.
- Peter, môžeš mi už konečne povedať, čo sa stalo?
- Teraz radšej nie... Však sa to dozviete. O chvíľu... O chvíľu by tu mali byť. Sľúbili to. Počkám ich tu, pred vaším domom...
Mal pocit, že sa pred ním otvára raj. Skutočný raj. On bude ako Adam a ona, Zuzana, Evou. Budú sa milovať a...
Ten pocit prišiel hlavne potom, ako dostal ponuku od strýka Jozefa. Raj bol príliš krátko rajom. Začala v ňom zapáchať síra. Stále sírovatejšie. Udierala do nosa. Do všetkých zmyslov. Peklo otváralo svoje brány.
Vrátil sa z vojenčiny, mal celkom dobrú robotu. Dá sa povedať, že sa nemal na čo sťažovať. Užíval si mládeneckého života. Plným priehrštím. Potom spoznal ju, Zuzanu.
Z videnia ju už poznal, no nikdy jej nevenoval ktovieakú pozornosť. Bola to náhoda. Kamarátku Kvetu požiadal o tanec a ona mu dala košom. Zuzana sedela pri tom istom stole. Usmiala sa:
- Peter, prečo si nezatancuješ so mnou?
- Ak dovolíš...
Tancoval mechanicky. Ani sa na ňu nepozrel. Diskdžokej pustil lepák. Urobil to isté, ako s inými babami a ixkrát. Pritisol si ju k sebe. Bezpocitovo. Zrazu to prišlo. Pocítil telo. Ženské telo, ktoré sa pritúlilo k jeho telu. Pulzovalo v rytme bluesu, opájalo ho niečím, čo dovtedy nepoznal. Necítil.
Tak spoznal Zuzanu.
Nadránom, v polospánku, si pritískal vankúš. Objímal ho. Bozkával. V jeho oblinách cítil jej obliny. Jej pevné prsia. Už vedel: žiadna iná nebude. Bude len Zuzana.
Amor cielil presne. Trafil šípom rovno do srdca.
Zuzana už nechodila. Vznášala sa. Lietala. Zo dňa na deň žila v inom svete. Po polroku jej povedal: „Chcem s tebou žiť až do smrti. Znášať s tebou všetko dobré i zlé. Len s tebou. S nikým iným. Chcem ťa za manželku...“
Napriek tomu, že túžobne očakávala, kedy to povie, podlomili sa jej kolená. Zamdlievala šťastím.
Bol tu len jeden háčik. Ani nie tak háčik, ako poriadne háčisko.
Kde budú žiť? Kde budú bývať? Zohnať byt na dedine neprichádzalo do úvahy. Ísť do mesta? Kde by si tam teraz našiel robotu? A ako by sa tam dostal k bytu? Kde by naškriabal toľko peňazí? Priviesť si Zuzanu k nim, domov, bolo absurdné. Nikto z jeho rodiny proti nej nič nemal. Naopak! Bola u nich vždy vítaná. Zuzanka sem - Zuzička tam. Ale v ich malom domčeku bývala mama s otcom, starký so starkou, brat so ženou a deťmi a napokon sestra so švagrom a deťmi. Na jednu rodinu sotva - sotva vychádzala jedna miestnosť. Aj on sám sa musel deliť o izbu so starkou a dedom. Doviesť si ešte aj nevestu neprichádzalo v žiadnom prípade do úvahy. Zuzanina rodina bola na tom navlas rovnako.
Plány sa rozplývali ako letné obláčiky. Vtedy sa objavil, klopkajúc svojou paličkou, strýčko Jozef.
Strýčko Jozef žil sám na hornom konci dediny. Bol trošku čudák. Vdovec, bezdetný, mal postavený veľký dom. Prišiel večer a spustil:
- Tak som nedávno rozmýšľal, že mi už veľa času neostáva. Deti nemám. Som na svete sám, jediný, ako ten prst. A to mi už ide na ôsmy krížik. A v tom veľkom prázdnom dome sa nemám s kým ani len porozprávať. S kým slovko prehodiť. Počul som, že Peťko by sa chcel ženiť a nemá kam s nastávajúcou hlavu skloniť. Chcel by som mu ponúknuť, aby sa nasťahovali ku mne. Veselšie by sa mi žilo. Dom by nebol taký pustý. A mne by mohli aj s robotou okolo domu pomôcť. Už nevládzem ako kedysi. Dobre by mi padlo hoci i drevko na zimu narichtovať, porúbať, zakúriť v kotolni. Dom je veľký, mne stačí jedna izbietka. Zvyšok môžu užívať, koľko sa im zapáči. Peťko, čo povieš? A ty, Zuzka, čo ty na to?
Peter bol nadšený. Rád pomôže. Do roboty je ako drak, prácu okolo domu robí odmalička a robí ju rád. Nikdy nebol maznáčikom. Vie kosiť, starať sa o záhumienok, nachovať statok.
Zuzana sa šťastne usmievala. Veď ani ona nie je ľavá! Pomôže, čo môže. A vyrieši to všetučké všetky problémy.
Bola svadba. Mladomanželia sa presťahovali k strýčkovi Jozefovi.
Práve takto si Peter predstavoval spokojný život. Raj. Mal po boku peknú, vysnívanú, milovanú ženu. Keď sa dopočul, že bude otcom, takmer stratil reč. Po večeroch nežne, s otcovskou hrdosťou hladkal rastúce bruško svojej manželky. Načúval s uchom prilepeným na napätú kožu klopkanie nového srdca. Zuzana žiarila.
Prišlo to postupne. Po troške. V raji zaklíčili tŕpky. Raz večer prišiel domov z práce. Manželku našiel v kútiku, zamyslenú.
- Prečo si taká smutná, Zuzička, stalo sa niečo?
- Ale, nič. To si nevšímaj...
- Vidím, že sa čosi muselo stať!
- Naozaj nič, teda - nič vážne...
Napokon to z nej vytiahol. Strýčko sa okolo nej už dávnejšie, vždy keď bol Peter v práci, akosi čudne obšmieta. Najprv brala ťapnutie po zadku, obchytkávanie ako špás. Ale bol stále dotieravejší. Neodohnateľný ako ovad. Naostatok mu dala jasne najavo, že si také čosi neželá. Chce, aby jej dal pokoj. Strýčko sa odrazu zmenil. Milota sa prepadla pod zem. Prišli uštipačné, zlostné poznámky. Každú drobnosť vyčítal. Dopoludnia chcela žehliť bielizeň, ale nešla elektrina. Napokon zistila, že ju vypol strýko. Potom netiekla voda. Zase mal v tom prsty strýko. Aby nemohla prať, zavrel hlavný uzáver.
Rajom presiakli výpary. Sírny smrad. Síra najprv iba posmrdkávala. Ale zapáchala stále silnejšie. Odpornejšie. Ťahala sa za diablom. A diabol si poklepkával paličkou.
Peter sa so strýkom porozprával. Najprv bol milučký, potom vyceril zuby. Bolo ešte horšie. Strýko sa rozkričal, že v dome mu on ani tá jeho lenivá kurva v ničom nepomôžu. On sa na dome nadrel, dal do neho celoživotné úspory, a oni dvaja ho len vyžierajú. Parazitujú na plodoch jeho práce.
Peter zaťal zuby. Nebude si to všímať. A skúsi viac pracovať okolo domu. Možno tomu starému zlostníkovi nejako zalichotí.
Raj sa zrútil.
Večer prišiel z práce s boľavým chrbtom, rukami takými vyťahanými, že mal dojem - bez zohnutia si môžem zaviazať na topánkach šnúrky. Vošiel do domu. Padlo mu to okamžite do očí. Na ich izbe chýbali dvere. Zuzanu našiel sedieť v kútiku. Mala vyplakané oči. Ruky bezmocne zložené na vzdutom živote. Vrhla sa mu do náručia.
- Ja to už tu nevydržím! Prišiel, len čo si zavrel dvere. Chcel, aby som mu bola vôli. Ak vraj nebudem povoľná, tak nás odtiaľto vyhodí! Rozopol si nohavice a vytiahol... Odmietla som. Potom zvesil z našej izby dvere a odniesol ich. Nemala som sa ani kde pred ním skryť! Peter! Peťko! Prosím, poď- me niekam odtiaľto preč! Hocikam, len preč! Už tu nemôžem byť. Nevydržím to!
Bez slova sa zvrtol. Zašiel za strýkom. Strýko mu len zlostne odvrkol:
- Ak sa vám nepáči, pobaľte sa a choďte v čerty!
u u u
Vysnívaný raj sa premenil na najčiernejšie, najsmolnejšie peklo. Kam ísť? So ženou na rozsypanie, idúcou už-už rodiť?
Ešte v ten večer manželku zaviedol k jej rodičom. On sa vrátil domov, do preplneného domu.
Na druhý deň išiel do roboty ako obvykle. Kolegovia ho takmer nepoznali. Celý čas mlčal a čo bolo úplne nezvyklé, nešiel po robote domov, ale rovno do krčmy. Aj krčmár otváral oči. Peter sa tam neobjavil celé mesiace a teraz zamračene sedí v kúte a pije pivo za pivom a prelieva ho pálenkou!
Domov prišiel až neskoro večer. Zastavil sa len na chvíľu. Aby si niečo zobral a skryl si do záhrenia. Bola to ostrá lovecká dýka.
Polícia prišla pred starostov dom o necelú polhodinku. Čakal tam. Vtedy sa to dozvedel aj starosta. Povedal im to rovno:
- Zabil som ho! Vrazil som mu nôž rovno do jeho hnusného hrdla!
Skutočne ho zabil. Cez hrdlo starého muža prenikla ostrá čepeľ až trikrát. Jedno bodnutie prerazilo jugurálnu žilu. Krvavá fontána vyrazila až k stropu. Vykrvácal takmer okamžite.
Petra na Krajskom súde v Banskej Bystrici súdili za vraždu. Každý, celý senát chápal, že sa mu skutočne stala krivda. Že v raji nezačali len kvitnúť plánky, rásť tŕpky, ale premenil sa na skutočné peklo. Že strýko pre neho vytvoril neriešiteľnú situáciu. Ale ani to nie je dôvod, aby niekto zavraždil človeka. Trest, znížený vzhľadom na okolnosti na osem rokov, si odnášal mlčky. Bez jediného slova, so zvesenou hlavou.
