Na chorobu nemyslí, nemá na to čas

Nevzdala sa a s optimizmom a úsmevom na perách kráča životom ďalej.

Pani Elena z Brezna je odjakživa optimistka. Hoci sa s ňou život nemaznal a všeličo prestála, stále sa dokáže usmievať. V mladom veku, keď mala sotva trojročné dieťa, prišla nešťastnou náhodou o manžela. Táto udalosť poznačila jej psychiku natoľko, že sa u nej začalo prejavovať vážne ochorenie – epilepsia (EPI). Aj s touto neľahkou diagnózou však dokáže fungovať už dvadsať rokov.

Spočiatku sa jej hovorí o svojej chorobe ťažko. „Nič mi nebolo, len raz som zrazu spadla... Nikto vtedy netušil, čo sa vlastne stalo. Po dvoch mesiacoch som spadla znova, a to už som šla na vyšetrenie. Prvé reakcie lekárov na moje problémy boli zvláštne. Kázali mi len oddýchnuť si, pospať, naordinovali mi Diazepam, to bolo všetko. Potom som šla k inému lekárovi, a ten mi stanovil diagnózu epilepsia.“
Lieky, ktoré pani Elena zo začiatku užívala, boli slabé, nedokázali utlmiť jej organizmus. „Moje kroky napokon viedli do Martinskej nemocnice, kde som navštívila doktora Adamkova, a on mi veľmi pomohol. Bola som na rôznych vyšetreniach, aj na CT. Odkedy mi však dr. Adamkov navrhol liečbu, moja choroba je stabilizovaná. Samozrejme, epileptickí pacienti musia chodiť pravidelne na vyšetrenia. Prednedávnom, až po dvadsiatich rokoch, odkedy mi stanovili diagnózu EPI, som bola na vyšetrení na magnetickej rezonancii. Toto vyšetrenie len potvrdilo moje ochorenie,“ hovorí pani Elena.
Pomáhajú príbuzní i stretnutia
Pani Elena mala len 26 rokov, keď sa u nej prejavili prvé epileptické záchvaty. Dnes má 47 rokov a na život epileptika si už zvykla, veď čo iné jej zostáva... Vyrovnať sa s diagnózou epilepsia veru nie je ľahké. A ešte ťažšie to mala pani Elena, keď ochorela krátko po smrti manžela, a na starosti mala malého syna. Našťastie jej veľmi pomohli a stále pomáhajú najbližší príbuzní. Presťahovala sa k matke a tá bdie spolu s ďalšími členmi rodiny nad ňou doteraz. Starajú sa o ňu a povzbudzujú ju do ďalšieho života.
„Pred mnohými rokmi sme v časopise Život objavili článok o pánovi Jozefovi Vrátilovi, ktorý je sám epileptik a založil Občianske združenie AURA, zoskupujúce takýchto chorých pacientov. Cieľom združenia je stretávanie sa chorých, aby si vzájomne vymenili poznatky, dozvedeli sa o aktualitách z oblasti svojej choroby, porozprávali sa... Neveľmi sa mi pozdávalo postrkovanie príbuzných, aby som sa na pána Vrátila nakontaktovala. Až ma napokon prehovorili a ja som išla na prvé stretnutie, kde bolo veľa ľudí mne podobných, rovnako alebo horšie chorých. Stretla som tam ľudí, ktorí mi boli blízki, a uvedomila som si, že som urobila dobre, keď som k nim prišla,“ pochvaľuje si pani Elena. „Epileptik nemôže žiť sám, vtedy je to veľmi zlé. Pacientom, ako som ja, veľmi pomáhajú naše spoločné stretnutia, ktoré sú týždenné raz-dvakrát do roka. Zmyslom stretnutí je najmä dozvedieť sa o chorobe čo najviac, prednášajú nám renomovaní neurochirurgovia, odborníci v psychiatrii. Na spomínaných pobytoch však ide aj o spoločenské vyžitie nás – epileptikov. Málokedy sa tak odreagujeme a zrelaxujeme, ako práve tam,“ vyzdvihuje pozitíva stretnutí epileptikov Elena.
Žiť najlepšie,
ako sa dá
Všetci sa snažíme žiť svoj život najlepšie, ako vieme, jednoducho naplno. A o to sa snaží napriek svojej chorobe aj pani Elena. Jej dospelý syn sa oženil a osamostatnil, ale ona nezostala sama. Rodičia ju prichýlili v rodinnom dome, kde jej je najlepšie.
„Vo všedný deň mám stále veľa roboty. Ráno do práce, potom sa naobedovať – našťastie mama navarí. Po obede chodievam k svokre, ktorá žije sama a potrebuje pomôcť v zime s kúrením. Zavše ma popoludní príde pozrieť trojročná vnučka, tak je o zábavu postarané. Odkedy som sa dala na tkanie kobercov, zvyšný čas dňa presedím za krosnami, tak od tretej do siedmej až ôsmej večer,“ opisuje činnosti bežného dňa Elena. „Máme tiež také menšie hospodárstvo, kravičku, prasa, takže v lete chodíme hrabať seno na lúky, na jar sadíme zemiaky, staráme sa o záhradu. Naozaj sa nemám kedy nudiť,“ dodáva.
Bez liekov ani na krok
Epilepsia je ochorenie, ktoré človeka vo väčšine prípadov postihne na celý život. Pacient musí brať pravidelne lieky. V niektorých prípadoch sa dá chirurgicky liečiť – táto metóda sa ukázala ako účinná u tých pacientov, ktorých stav sa nezlepšoval pomocou prevencie a farmakologickej liečby. Ak je chirurgický zákrok úspešný, a to je v 75 % prípadov, je to jediná definitívna metóda, vedúca k úplnému vyliečeniu.
Pani Elena berie lieky dvakrát denne, ráno i večer. Dôležité je brať ich presne načas. „Občas pozabudnem a dám si o pár hodín neskôr, ale najlepšie je brať ich naozaj presne. Keď tak epileptik nerobí, hrozí častý výskyt záchvatov. Mama ma stále kontroluje. Ak sa mi aj náhodou stane, že pred cestou do práce zabudnem užiť liek, mama mi zavolá a musím sa vrátiť. Bojí sa o mňa. Vlastne pravidelné užívanie liekov je pre mňa už rutinné, mám pripravenú fľaštičku, po ktorej siahnem automaticky,“ vysvetľuje.
Lieky proti epilepsii majú viditeľné vedľajšie účinky. Z niektorých sa chudne, z iných priberá. Pani Elena v poslednom čase pribrala, ale jej lekár to vidí pozitívne. „Hovorí, že je to lepšie, keď sú nervy obalené tukom,“ smeje sa. „Iné východisko nie je. Síce sa z tých liekov priberá, ale nemôžem si dovoliť nebrať ich,“ vie svoje pani Elena.
Nemálo obmedzení
v živote
Je veľa vecí, ktoré obmedzujú život epileptika. Pohyb síce prospieva, ale len mierny. Odporúčajú sa prechádzky, povoľuje sa práca v záhrade. Epileptický pacient by nemal zostávať na prudkom slnku okolo poludnia, skôr ráno alebo podvečer. Nenáročnou námahou sú ručné práce, ktorým sa venujú mnohí epileptici „Chorí na epilepsiu by mali chodiť von vždy so sprevádzajúcim. Ja idem aj sama, ale je to odvaha,“ hovorí. „V mnohých prípadoch sú sprievodcami manželia, deti…“
Epileptikom škodí prudké blikajúce svetlo, niektorí nemôžu pozerať ani televíziu. „Keď sme raz boli na lúke, okolo išiel kombajn a mne reflektory, ktorými si svietil na cestu, nerobili dobre. Predtým som s tým nemala problém, ale teraz si pamätám, že tie svetlá išli veľmi blízko ku mne a urobilo mi to zle. Blikajúce svetlo televízora mi neprekáža, hoci niektorí s tým majú problém. Mne by určite prekážali blikajúce svetlá na diskotékach. Mladým epileptikom, ktorých poznám zo stretnutí, to neprekáža, na diskotéky chodia. Avšak tí, ktorí majú ťažšiu formu epilepsie, na diskotéky, samozrejme, nechodia,“ hovorí Elena.
Nájsť si prácu
je veľmi ťažké
Mnohí zamestnávatelia majú problém zamestnať postihnutého človeka. Hoci sa o tom veľmi nehovorí, diskriminácia v tejto oblasti predsa len je. „Pre epileptika je veľkým problémom nájsť si prácu. Za socializmu to bolo lepšie, lebo vtedy museli mať všetci zamestnanie. Ako však nastala zmena, súkromní podnikatelia majú často problém zamestnať človeka postihnutého nielen epilepsiou, ale vôbec. Je to aj preto, že pri práci pre nás platia mnohé obmedzenia. Napríklad nemôžeme ísť na rebrík, dvíhať ťažké veci, umývať okná, teda nemôžeme robiť upratovačky… Kam teda ísť za prácou, kto nás zamestná? Ja sama som mala veľké problémy so zamestnaniami, z každej práce ma prepustili kvôli mojej chorobe,“ vykresľuje nelichotivú situáciu Elena. „Lekári, ktorí robia pracovné posudky, by si mali zavolať podnikateľov na pohovor a spýtať sa ich, koho zamestnajú s touto chorobou. Keď sa prihlásime na úrad práce, dostaneme akurát minimálnu mzdu. A potom sa skutočne ťažko žije. Ešteže sa rozvinuli chránené dielne, kde som si napokon našla prácu aj ja. Pracujem v nej už štyri roky a vyrábame umelé kvety. Toto miesto som si našla náhodou na úrade práce, kde mi dali informáciu o konkurze v chránenej dielni tu v Brezne,“ konštatuje. V chránených dielňach pracujú ľudia, ktorí majú 50-percentný invalidný dôchodok a pracujú na polovičný úväzok, štyri hodiny denne.
Hanba nie je namieste
Mnohí pacienti - epileptici – majú problém zverejniť svoju diagnózu. Hanbia sa, ale obávajú sa tiež diskriminácie, s ktorou sa často stretávajú na pracoviskách. „Stalo sa mi, že som u môjho lekára v čakárni nadviazala rozhovor s rovnako postihnutým človekom. On ma však zastavil a dal mi na vedomie, že nechce o tom hovoriť na verejnosti. Tu v Brezne je jedna lekárka – detská neurologička, ktorá tiež trpí epilepsiou. Akurát s ňou sa môžem porozprávať, stretnúť... A potom sa teším už len na celoslovenské stretnutie, ktoré mávame v Častej,“ hovorí pani Elena.
Za krosná si sadá denne
Pre epileptikov je najlepšie byť neustále aktívny. „Lekári neodporúčajú pasívny oddych – pospať si, to nie. Aj keď som unavená a poobede zaspím, na tretí deň ma bolí hlava a ja zisťujem, že to nebolo dobré. Samozrejme, netreba ťažko robiť, ale ľahký pohyb a mierna aktivita sú lepšie ako pasivita,“ pozná zo skúseností životaschopná pani Elena.
Rok bola nezamestnaná, ale keďže nepatrí medzi lenivcov a len tak neobsedí, začala tkať na krosnách. „Nudila som sa, a tak mama navrhla, že vytiahneme z povaly naše staré odložené krosná a naučí ma tkať. Chytilo ma to, dá sa povedať „za srdce“, a dodnes vždy, keď prídem z práce, sadnem si za krosná a tkám. Mama ma to síce naučila, ale teraz ju už za krosná nepustím sadnúť, lebo ja to viem lepšie ako ona. Našťastie mám pre koho tkať, kým je dopyt, trošku si aj zarobím. Zatiaľ mám dosť materiálu, príbuzní ma zahŕňajú nepotrebnými látkami, priadzou. Teraz sa už naozaj nenudím,“ hovorí a zároveň nás pozýva pozrieť, ako to funguje.
Jej tkané koberčeky a obrusy videli aj v ďalekej Bratislave, kde malo Občianske združenie AURA výstavu výrobkov ľudí postihnutých epilepsiou. „Moje výrobky sa tam všetky popredali, takže sa môžem pochváliť úspechom,“ teší sa zo svojej práce pani Elena. „Mnohí epileptici sú zruční a realizujú sa v rôznych aktivitách: paličkujú, vyšívajú, vyrábajú figúrky z vosku, veľmi pekne maľujú.“
Na stretnutia sa vždy veľmi teší
Občianske združenie AURA na čele s prezidentom Jozefom Vrátilom pravidelne už dlhé roky organizuje pre epileptikov a ich príbuzných stretnutia, ktorých cieľom je osveta, ale i relax a zábava. „Rada tam chodím. Myslím si, že je to dobré na psychiku. Je to taká rekreácia s prednáškami. Epileptici sa tam neboja ísť, lebo sú tam aj lekári, o ľudí je tam skutočne postarané. Pri bazéne máme aj vyškoleného plavčíka. Pán Vrátil organizuje pestrý program, výlety, výstavy, opekáme si po večeroch,“ nedopustí žiadnu chybičku krásy pani Elena. „Mávame aj odborné prednášky, kde prednášajú neurológovia, psychiatri, psychológovia… Dokonca nám prednáša aj pani z ministerstva zdravotníctva a dozvedáme sa, na čo máme a na čo nemáme právo. Je to veľké plus, dozvieme sa tam všetko potrebné. A je tam vždy veselo, nie je tam žiaden priestor na smútok a sebaľútosť,“ kvituje ideu stretnutí a iste nie je jediná. „Keby to viacerí ľudia vedeli, tak by tam určite šli. Iní sa zasa nechcú stretávať, neradi hovoria o svojej chorobe…“ dodáva.
Spočiatku sa jej hovorí o svojej chorobe ťažko. „Nič mi nebolo, len raz som zrazu spadla... Nikto vtedy netušil, čo sa vlastne stalo. Po dvoch mesiacoch som spadla znova, a to už som šla na vyšetrenie. Prvé reakcie lekárov na moje problémy boli zvláštne. Kázali mi len oddýchnuť si, pospať, naordinovali mi Diazepam, to bolo všetko. Potom som šla k inému lekárovi, a ten mi stanovil diagnózu epilepsia.“
Lieky, ktoré pani Elena zo začiatku užívala, boli slabé, nedokázali utlmiť jej organizmus. „Moje kroky napokon viedli do Martinskej nemocnice, kde som navštívila doktora Adamkova, a on mi veľmi pomohol. Bola som na rôznych vyšetreniach, aj na CT. Odkedy mi však dr. Adamkov navrhol liečbu, moja choroba je stabilizovaná. Samozrejme, epileptickí pacienti musia chodiť pravidelne na vyšetrenia. Prednedávnom, až po dvadsiatich rokoch, odkedy mi stanovili diagnózu EPI, som bola na vyšetrení na magnetickej rezonancii. Toto vyšetrenie len potvrdilo moje ochorenie,“ hovorí pani Elena.
Pomáhajú príbuzní i stretnutia
Pani Elena mala len 26 rokov, keď sa u nej prejavili prvé epileptické záchvaty. Dnes má 47 rokov a na život epileptika si už zvykla, veď čo iné jej zostáva... Vyrovnať sa s diagnózou epilepsia veru nie je ľahké. A ešte ťažšie to mala pani Elena, keď ochorela krátko po smrti manžela, a na starosti mala malého syna. Našťastie jej veľmi pomohli a stále pomáhajú najbližší príbuzní. Presťahovala sa k matke a tá bdie spolu s ďalšími členmi rodiny nad ňou doteraz. Starajú sa o ňu a povzbudzujú ju do ďalšieho života.
„Pred mnohými rokmi sme v časopise Život objavili článok o pánovi Jozefovi Vrátilovi, ktorý je sám epileptik a založil Občianske združenie AURA, zoskupujúce takýchto chorých pacientov. Cieľom združenia je stretávanie sa chorých, aby si vzájomne vymenili poznatky, dozvedeli sa o aktualitách z oblasti svojej choroby, porozprávali sa... Neveľmi sa mi pozdávalo postrkovanie príbuzných, aby som sa na pána Vrátila nakontaktovala. Až ma napokon prehovorili a ja som išla na prvé stretnutie, kde bolo veľa ľudí mne podobných, rovnako alebo horšie chorých. Stretla som tam ľudí, ktorí mi boli blízki, a uvedomila som si, že som urobila dobre, keď som k nim prišla,“ pochvaľuje si pani Elena. „Epileptik nemôže žiť sám, vtedy je to veľmi zlé. Pacientom, ako som ja, veľmi pomáhajú naše spoločné stretnutia, ktoré sú týždenné raz-dvakrát do roka. Zmyslom stretnutí je najmä dozvedieť sa o chorobe čo najviac, prednášajú nám renomovaní neurochirurgovia, odborníci v psychiatrii. Na spomínaných pobytoch však ide aj o spoločenské vyžitie nás – epileptikov. Málokedy sa tak odreagujeme a zrelaxujeme, ako práve tam,“ vyzdvihuje pozitíva stretnutí epileptikov Elena.
Žiť najlepšie,
ako sa dá
Všetci sa snažíme žiť svoj život najlepšie, ako vieme, jednoducho naplno. A o to sa snaží napriek svojej chorobe aj pani Elena. Jej dospelý syn sa oženil a osamostatnil, ale ona nezostala sama. Rodičia ju prichýlili v rodinnom dome, kde jej je najlepšie.
„Vo všedný deň mám stále veľa roboty. Ráno do práce, potom sa naobedovať – našťastie mama navarí. Po obede chodievam k svokre, ktorá žije sama a potrebuje pomôcť v zime s kúrením. Zavše ma popoludní príde pozrieť trojročná vnučka, tak je o zábavu postarané. Odkedy som sa dala na tkanie kobercov, zvyšný čas dňa presedím za krosnami, tak od tretej do siedmej až ôsmej večer,“ opisuje činnosti bežného dňa Elena. „Máme tiež také menšie hospodárstvo, kravičku, prasa, takže v lete chodíme hrabať seno na lúky, na jar sadíme zemiaky, staráme sa o záhradu. Naozaj sa nemám kedy nudiť,“ dodáva.
Bez liekov ani na krok
Epilepsia je ochorenie, ktoré človeka vo väčšine prípadov postihne na celý život. Pacient musí brať pravidelne lieky. V niektorých prípadoch sa dá chirurgicky liečiť – táto metóda sa ukázala ako účinná u tých pacientov, ktorých stav sa nezlepšoval pomocou prevencie a farmakologickej liečby. Ak je chirurgický zákrok úspešný, a to je v 75 % prípadov, je to jediná definitívna metóda, vedúca k úplnému vyliečeniu.
Pani Elena berie lieky dvakrát denne, ráno i večer. Dôležité je brať ich presne načas. „Občas pozabudnem a dám si o pár hodín neskôr, ale najlepšie je brať ich naozaj presne. Keď tak epileptik nerobí, hrozí častý výskyt záchvatov. Mama ma stále kontroluje. Ak sa mi aj náhodou stane, že pred cestou do práce zabudnem užiť liek, mama mi zavolá a musím sa vrátiť. Bojí sa o mňa. Vlastne pravidelné užívanie liekov je pre mňa už rutinné, mám pripravenú fľaštičku, po ktorej siahnem automaticky,“ vysvetľuje.
Lieky proti epilepsii majú viditeľné vedľajšie účinky. Z niektorých sa chudne, z iných priberá. Pani Elena v poslednom čase pribrala, ale jej lekár to vidí pozitívne. „Hovorí, že je to lepšie, keď sú nervy obalené tukom,“ smeje sa. „Iné východisko nie je. Síce sa z tých liekov priberá, ale nemôžem si dovoliť nebrať ich,“ vie svoje pani Elena.
Nemálo obmedzení
v živote
Je veľa vecí, ktoré obmedzujú život epileptika. Pohyb síce prospieva, ale len mierny. Odporúčajú sa prechádzky, povoľuje sa práca v záhrade. Epileptický pacient by nemal zostávať na prudkom slnku okolo poludnia, skôr ráno alebo podvečer. Nenáročnou námahou sú ručné práce, ktorým sa venujú mnohí epileptici „Chorí na epilepsiu by mali chodiť von vždy so sprevádzajúcim. Ja idem aj sama, ale je to odvaha,“ hovorí. „V mnohých prípadoch sú sprievodcami manželia, deti…“
Epileptikom škodí prudké blikajúce svetlo, niektorí nemôžu pozerať ani televíziu. „Keď sme raz boli na lúke, okolo išiel kombajn a mne reflektory, ktorými si svietil na cestu, nerobili dobre. Predtým som s tým nemala problém, ale teraz si pamätám, že tie svetlá išli veľmi blízko ku mne a urobilo mi to zle. Blikajúce svetlo televízora mi neprekáža, hoci niektorí s tým majú problém. Mne by určite prekážali blikajúce svetlá na diskotékach. Mladým epileptikom, ktorých poznám zo stretnutí, to neprekáža, na diskotéky chodia. Avšak tí, ktorí majú ťažšiu formu epilepsie, na diskotéky, samozrejme, nechodia,“ hovorí Elena.
Nájsť si prácu
je veľmi ťažké
Mnohí zamestnávatelia majú problém zamestnať postihnutého človeka. Hoci sa o tom veľmi nehovorí, diskriminácia v tejto oblasti predsa len je. „Pre epileptika je veľkým problémom nájsť si prácu. Za socializmu to bolo lepšie, lebo vtedy museli mať všetci zamestnanie. Ako však nastala zmena, súkromní podnikatelia majú často problém zamestnať človeka postihnutého nielen epilepsiou, ale vôbec. Je to aj preto, že pri práci pre nás platia mnohé obmedzenia. Napríklad nemôžeme ísť na rebrík, dvíhať ťažké veci, umývať okná, teda nemôžeme robiť upratovačky… Kam teda ísť za prácou, kto nás zamestná? Ja sama som mala veľké problémy so zamestnaniami, z každej práce ma prepustili kvôli mojej chorobe,“ vykresľuje nelichotivú situáciu Elena. „Lekári, ktorí robia pracovné posudky, by si mali zavolať podnikateľov na pohovor a spýtať sa ich, koho zamestnajú s touto chorobou. Keď sa prihlásime na úrad práce, dostaneme akurát minimálnu mzdu. A potom sa skutočne ťažko žije. Ešteže sa rozvinuli chránené dielne, kde som si napokon našla prácu aj ja. Pracujem v nej už štyri roky a vyrábame umelé kvety. Toto miesto som si našla náhodou na úrade práce, kde mi dali informáciu o konkurze v chránenej dielni tu v Brezne,“ konštatuje. V chránených dielňach pracujú ľudia, ktorí majú 50-percentný invalidný dôchodok a pracujú na polovičný úväzok, štyri hodiny denne.
Hanba nie je namieste
Mnohí pacienti - epileptici – majú problém zverejniť svoju diagnózu. Hanbia sa, ale obávajú sa tiež diskriminácie, s ktorou sa často stretávajú na pracoviskách. „Stalo sa mi, že som u môjho lekára v čakárni nadviazala rozhovor s rovnako postihnutým človekom. On ma však zastavil a dal mi na vedomie, že nechce o tom hovoriť na verejnosti. Tu v Brezne je jedna lekárka – detská neurologička, ktorá tiež trpí epilepsiou. Akurát s ňou sa môžem porozprávať, stretnúť... A potom sa teším už len na celoslovenské stretnutie, ktoré mávame v Častej,“ hovorí pani Elena.
Za krosná si sadá denne
Pre epileptikov je najlepšie byť neustále aktívny. „Lekári neodporúčajú pasívny oddych – pospať si, to nie. Aj keď som unavená a poobede zaspím, na tretí deň ma bolí hlava a ja zisťujem, že to nebolo dobré. Samozrejme, netreba ťažko robiť, ale ľahký pohyb a mierna aktivita sú lepšie ako pasivita,“ pozná zo skúseností životaschopná pani Elena.
Rok bola nezamestnaná, ale keďže nepatrí medzi lenivcov a len tak neobsedí, začala tkať na krosnách. „Nudila som sa, a tak mama navrhla, že vytiahneme z povaly naše staré odložené krosná a naučí ma tkať. Chytilo ma to, dá sa povedať „za srdce“, a dodnes vždy, keď prídem z práce, sadnem si za krosná a tkám. Mama ma to síce naučila, ale teraz ju už za krosná nepustím sadnúť, lebo ja to viem lepšie ako ona. Našťastie mám pre koho tkať, kým je dopyt, trošku si aj zarobím. Zatiaľ mám dosť materiálu, príbuzní ma zahŕňajú nepotrebnými látkami, priadzou. Teraz sa už naozaj nenudím,“ hovorí a zároveň nás pozýva pozrieť, ako to funguje.
Jej tkané koberčeky a obrusy videli aj v ďalekej Bratislave, kde malo Občianske združenie AURA výstavu výrobkov ľudí postihnutých epilepsiou. „Moje výrobky sa tam všetky popredali, takže sa môžem pochváliť úspechom,“ teší sa zo svojej práce pani Elena. „Mnohí epileptici sú zruční a realizujú sa v rôznych aktivitách: paličkujú, vyšívajú, vyrábajú figúrky z vosku, veľmi pekne maľujú.“
Na stretnutia sa vždy veľmi teší
Občianske združenie AURA na čele s prezidentom Jozefom Vrátilom pravidelne už dlhé roky organizuje pre epileptikov a ich príbuzných stretnutia, ktorých cieľom je osveta, ale i relax a zábava. „Rada tam chodím. Myslím si, že je to dobré na psychiku. Je to taká rekreácia s prednáškami. Epileptici sa tam neboja ísť, lebo sú tam aj lekári, o ľudí je tam skutočne postarané. Pri bazéne máme aj vyškoleného plavčíka. Pán Vrátil organizuje pestrý program, výlety, výstavy, opekáme si po večeroch,“ nedopustí žiadnu chybičku krásy pani Elena. „Mávame aj odborné prednášky, kde prednášajú neurológovia, psychiatri, psychológovia… Dokonca nám prednáša aj pani z ministerstva zdravotníctva a dozvedáme sa, na čo máme a na čo nemáme právo. Je to veľké plus, dozvieme sa tam všetko potrebné. A je tam vždy veselo, nie je tam žiaden priestor na smútok a sebaľútosť,“ kvituje ideu stretnutí a iste nie je jediná. „Keby to viacerí ľudia vedeli, tak by tam určite šli. Iní sa zasa nechcú stretávať, neradi hovoria o svojej chorobe…“ dodáva.