„Vodičák“ má na všetky skupiny. Od motocykla cez traktor až po „tirák“. Horšie ako chrípku znáša len to, ak dlhšie ako týždeň nekrúti volantom. Lietadlo? Ani za svet! Najlepšie je vraj na zemi.
Keď Monika Regecová po prvýkrát zaradila jednotku, mala povinných osemnásť. Šoférovanie ju bavilo, bolo pre ňu relaxom. Prišli však povinnosti, postupne tri deti, rozvod, a sen o jazdení z povolania sa na niekoľko rokov odsunul. Hovorí sa, že ak človek po niečom veľmi túži, napokon to dostane. Potvrdzuje to i Monikin prípad.
PLNÝ TIRÁK PIVA
Konečne prišiel deň, keď doplna natankovala a otočila kľúčikom. Trasy Praha, Bratislava, Martin, dni, neraz celé noci v kabíne Liazky s prívesom „napikovaným“ pivom. „Bavilo ma a stále baví byť na cestách, zažívať nové, počúvať motory... Po čase som však dlhé trate ku susedom vymenila za živnosť a vlastný autopark. Súkromníčiť som začala najmä kvôli deťom. Ostávali totiž doma samé.“
Na menšej Avii potom brázdila už iba slovenské cesty. Robota s vykladaním a nakladaním tovaru však stále zostala výlučne na nej. Ruky mala vyťahané od prepraviek, pridali sa problémy s chrbticou. Matematika nepustila – časom počítala už iba väčšie náklady ako prijímy, platila za opravy vozidiel. Bolo preto len otázkou času, keď si opäť začne hľadať istotu a pravidelný mesačný plat.
DO TRETICE ÚSPEŠNÁ
Dvakrát sa pokúšala chytiť „fleka“ v banskobystrickej SAD. A dvakrát neúspešne. „Chlapi sa možno zľakli, a vedenie pre zmenu, že dlho asi nevydržím. V tejto chvíli si fakt nespomeniem, kto mi dal pred piatimi rokmi avízo, že znova potrebujú šoférov. Vyšlo to.“
Je trinásť hodín desať minút. Prímestská linka opúšťa stanicu, smer Staré Hory. Školský spoj dovezie deti bezpečne domov. Sme si vedomí známeho – nehovorte počas jazdy s vodičom, v tomto prípade sme príkaz porušili. Priznávame s plnou vážnosťou, bolo to však iba na chvíľu.
„Za spomínaných necelých päť rokov som vystriedala viaceré linky. Španiu dolinu, Kordíky, Sebedín-Bečov, zrýchlené Brezno, Ponickú Hutu, teraz najnovšie Staré Hory - naspäť cez Harmanec. Z domu odchádzam o pol piatej ráno, vraciam sa po pol ôsmej večer. Zato víkendy a sviatky mám voľno.“
Autobus je obsadený ani nie dopoly. To Monika nemá rada. Vtedy a najmä v zime totiž býva niekedy problém, keď je autobus ľahký. Spoločne oslavujeme tohtoročný január. Nemusí sa báť, či cestári vyrazia do ulíc včas, či sa nebude šmýkať ako vlani v Španej doline.
„Kto pozná cestu do tejto obce, mi dá určite za pravdu, že jazdiť po nej v zime nie je žiadny med. Viezla som ľudí domov z práce, predo nami sypač. Aj ten mal však na ľade problém vyštverať sa hore. Nič iné sa nedalo urobiť len zaradiť spiatočku a cúvať. Odhadujem to tak na dva kilometre. V zákrutách žiadna sranda. Napokon sme to obaja zvládli.“
SPIEVA CELÝ AUTOBUS
Prímestské spoje majú zaujímavú výhodu. Zo šoférov, ktorí jazdia do dediny, sa totiž časom stane „majetok“ obce a cestujúcej verejnosti. Zvyknú si na neho, niektorí šoférov oslovujú po domácky, krstným menom. Monika Regecová bola miláčikom v Ponickej Hute. Keď viezla z mesta staršie tety, dostávala od nich jablká a iné pozornosti. Najkrajšie spomienky má na „ponické repete“. „Pustila som kazetu s ľudovkami a spieval celý autobus. Dokonca sme ťahali dvojhlasy. Kolega, ktorý na linke jazdí teraz mi hovoril, že na to miestni spomínajú stále.“
MILIÓN KILOMETROV V PNEUMATiKÁCH
a zatiaľ bez nehody, klopeme spoločne po strojčeku na lístky. „Situácie, ktoré vyzerali hrozivo, som zažila, ale chvalabohu bolo ich málo. Áut na cestách pribúda, nervozita tiež, zatiaľ mi však ťukanie na čelo nikto neukázal. Či viem opraviť na autobuse defekt? Nemusím. V prípade akejkoľvek poruchy voláme našich, výjazdová skupina príde priamo na miesto.“ Pri otázke, koľko bolo takých, čo do autobusu, ktorý šoféruje žena, ani nenastúpili, s úsmevom konštatuje: „Traja trochu podgurážení chlapi. Pre istotu si počkali na ďalší spoj.“
DOVOLENKA AUTOBUSOM, ČO STE?
Dovolenky lietadlom od strachu odmieta. Keď nadhodíme, a čo tak autobusom, takmer pribrzdí. „No čo ste? Kto by to vydržal? Len tak sedieť a nič nerobiť. Človek sa poriadne ani nenatiahne. Keď šoférujem, je to iné. Trochu si vystriem chrbát a cesta mi pri práci ubieha rýchlejšie.“
Monika tvrdí, že o zmene miesta zatiaľ ani neuvažuje. Za volantom je spokojná. Lebo keď si porovná prácu žien napríklad na družstve alebo v sklade, tá jej je vraj malina. „Dvíhajú ťažké bremená, narobia sa oveľa viac. Aj mňa už síce pobolieva chrbát a niekedy nohy. Pravidelne však zájdem na masáže, plaváreň si tiež doprajem. Zatiaľ ma to baví.“
