Rozospaté tváre plné starostí z očakávaného dňa. Jeho to nezaujímalo. Mal iné problémy. Úplne iné starosti. Kradol sa krajom mesta, bočnými uličkami. Tak, aby sa širokým oblúkom vyhol náhliacim sa postavám. Prílev adrenalínu, ktorý ešte pred niekoľkými minútami mocne koloval v jeho žilách, už vyprchal. Teraz cítil v nohách, rukách, celom tele, len slabosť a únavu. Okrem toho sa cítil ako zviera. Vyľakané štvané zviera. Vedel, že teraz po ňom pôjdu policajti z celého okresu. Budú ho hľadať, naháňať, pokiaľ ho nechytia. Nedostanú. Nepolapia. Nezavrú. Tak ako túlavého psa.
Zrak mu padol na nohavice. Pokrývali ich tmavé fľaky. Uvedomil si, že je to krv. Krv dvoch ľudí. Vtedy si to nevšimol, ale krv určite musela vystreknúť vtedy, keď dostali svoje. On aj ona. Nemohli to prežiť. Veď také niečo prežiť nemožno. Bol o tom presvedčený.
Konečne bol v cieli. Vkĺzol do neudržiavaného dvorčeka pred domom s kopou smetí a všakovakých rároh, ktoré tam postupne navláčil domáci, porozhadzovaných na udupanej hline. Dvorček sa už roky nikomu neunúvalo poupratovať. Pri otlčených dverách s prasknutým sklom nedbalo prelepeným igelitom, na chvíľu nastražil uši. Nezachytili žiadny podozrivý hluk. Zabúchal. Z vnútra sa neozval ani hlások. Kradmo sa poobzeral po okolí a zabúchal ešte raz, silnejšie. Najprv počul len nespokojné šomranie, potom sa vo dverách ukázala rozospatá tvár so strapatou hlavou.
- Čo je? Máš ty vôbec svedomie? Budiť ľudí takto zavčasu?
- Nehnevaj sa, nechcel som ťa budiť. Ale čosi sa stalo a musíš mi pomôcť. Pomôž mi, prosím. Veď si môj najlepší kamarát!
- Ako ti ja môžem pomôcť?
- Musíš ma skryť...
- Skryť? A prečo? Čo sa stalo?
- Zabil som si ženu. Aj jej frajera... Teraz... Pred chvíľou...
- No, do...!
x x x
Prevracal sa v posteli. Nemohol spať. Staré, vyležané matrace ho tlačili. Vždy, keď privrel oči, vracala sa mu pred oči včerajšia scéna. Ako sa rozleteli dvere a ona k nemu do bytu vtrhla s celou bandou, hlúčikom mocných mladých mužov. Všetkých nevidel, lebo niekoľkí zostali stáť na chodbe. Chlapi zlostne gánili. Bolo to jasné gesto: Len sa skús pohnúť a dostaneš takú nakladačku, že ťa týždeň budú lepiť v nemocnici!
Pýtala si svoje veci. Vraj od neho definitívne odchádza. Navždy. S takým starým hnusákom už nechce mať nič viac spoločné.
Pred toľkými chlapmi radšej ani nepípol. Sedel na stoličke ako prikutý a pozeral sa do zeme. Len hútal, či je medzi nimi aj jej frajer.
Dal jej zo skrine všetko, čo si vypýtala. Okrem občianskeho preukazu. Oklamal ju, že sa niekde stratil. Ležal na spodku skrine. Nechcel jej ho dať. Nechcel, aby na úradoch používala jeho meno. A vedel, že bez neho nedostane nič. Ani len sociálku. Bola to jeho pomsta. Hneď, keď s celým sprievodom odišla, ho spálil. Od jedu. Zúrivosti. Keď videl, ako mení na popol, trošku sa mu uľavilo. Ale len trošku, lebo spomienka na ňu mu vháňala do očí slzy. Prečo mu to vykonala? Veď ju mal tak rád! Všetko by pre ňu urobil! Splnil by jej, o čo by si zažiadala! Všetko, čo by jej videl na očiach!
x x x
Spoznal sa s ňou len niekoľko mesiacov po tom, ako ho pustili z basy. Toľké roky musel hniť za mrežami! A pre takú hlúposť! Kvôli prvej žene! Muž predsa musí narobiť poriadok s nevernou ženou! Tak to bolo vždy. To tvrdil otec i dedo. A oni si niečo pamätali! Vtedy, za ich čias, to bolo ináč. Žena mala pred chlapom úctu, ale dnes? Ale aj tak s ňou zatočil, vybabral s nevernicou!
Pri spomienke na svoju prvú ženu, sa musel v duchu uškrnúť. Tušil, že mu je neverná. Ba vedel aj s kým. Len ich nedokázal prichytiť. Trochu sa čudoval, čo ešte ten chmuľo na jeho žene vidí, aj keď, na druhej strane, v posteli to stále vedela. Sršal z nej oheň, hoci už mala najlepšie roky za sebou. Žiarlil na ňu. To si priznal aj sám. Raz, keď si viac vypil a ešte ho v krčme podkušili, to nevydržal. Pribehol domov s dýkou v ruke. Donútil ju povyzliekať sa donaha a udrel jej takú, až sa vyvalila na zem. Zviazal jej ruky remeňom a vytiahol starú štrbavú britvu. Darmo sa bránila, darmo plakala, kričala. Všetko jej to medzi nohami vyholil. Ba aj vlasy jej dokvákal. Niekde jej na hlave zostali chumáče vlasov, niekde mala lebku ako koleno. To aby sa zhnusila svojmu frajerovi. Veď kto by chcel takú znetvorenú ženštinu? Kto by sa na ňu pozeral? Prišla o svoju pýchu, ha - ha!
Po exekúcii na nevernej žene sa zase opil. Zo žiaľu. No a ktosi mu v krčme pošepol, že rovno z domu, len si prehodila šatku cez hlavu, sa utekala vysťažovať práve k chlapovi, o ktorom si myslel, že je jej frajerom.
To už nevydržal. To bolo na neho príliš. Zašiel do drevárne po sekeru.
Vybavil si jej oči, ktoré úchytkom zazrel, keď sa zahnal držiac oboma rukami porisko. Odrážal sa v nich strach a prekvapenie.
Trafil ju obuchom do hlavy.
Prežila. Náhodou, ale prežila. A on dostal desať rokov. Za pokus vraždy a vydieranie. Čosi mu za dobré správanie odpustili, ale aj tak sedel takmer osem rokov. Osem dlhých rokov! Toľké roky kvôli takej...
x x x
Zase sa pohniezdil v posteli. Nevedel odhadnúť, či je noc, alebo skoré ráno. Cítil, že je ešte stále opitý. Včera to prehnal. Ale ako si liečiť žiaľ? Najlepšie je vypiť si naň s kamarátmi! Vedel, že by si mal ešte pospať. Spánok ale neprichádzal. Stále sa nedokázal zmieriť s jej odchodom. S tým ako sa s ním rozišla. Vybabrala s ním aj jeho druhá žena!
Musel na ňu myslieť, aj keď sa tomu bránil. Hoci už odvtedy prešli roky, videl ju pred sebou ako keby stála práve teraz pred ním. Aká bola chutnučká, mladučká! Hneď mu padla do oka. Ženu nezahliadol po celé roky a ako sa dostal na slobodu, naďabil rovno na ňu. Mala devätnásť. O rovných tridsať rokov menej ako on. Už sa nazdával, že o neho, starého kocúra, nebude stáť žiadna sukňa, najviac ak nejaká uhundraná stará vdovica. A teraz toto. Jej otca požiadal o ruku mladej dcéry. Budúci svokor najprv nebol ktovieako nadšený, no potom privolil. Ťapli si. Ešte v tom istom roku mali svadbu.
Spočiatku išlo všetko ako po masle. Žili životom dvoch holúbkov. Potom prišli zvady. Vykrikovala mu, že na ňu žiarli. Že je posadnutý žiarlivosťou.
Samozrejme, že žiarlil. Na mladú ženu treba žiarliť! A aj ju treba sem-tam vyplieskať. Dať jej zopárkrát do týždňa niekoľko faciek. Aby vedela, kto je doma pán. Napokon, ak muž ženu pravidelne nebije, bude si myslieť, že ju nemá rád. Muž ženu musí biť. To je stará pravda. To mu hovoril otec a ten to mal od deda. To hovorili aj ostatní chlapi. Ale jej sa to akosi nepáčilo. Potom sa dovtípil, že mu zakáša. Obzerá sa za mladšími. Dostala poriadny výprask. Zbil ju tak, že z nej cochtila krv. Namiesto toho, aby sa mu hodila okolo krku, odprosila, odišla. Najprv si mysmel, že sa vráti, ale keď sa nezjavila ani po dvoch, ani po troch dňoch, pochopil, že je zle. Od kamarátov počul u koho teraz býva. Dobre to tam poznal. Nejaký čas s ňou v tom byte žil aj on. Nebolo to ďaleko. V tej istej štvrti. Poznal aj chlapa, s ktorým sa dala do kopy. Ukázali mu ho v krčme, kde si zašiel zapiť žiaľ. Mal sto chutí ukázať mu päsťami, čo si o ňom myslí, ale potom si to rozmyslel. Chlap to bol mladý a mocný. O dobrých dvadsať rokov mladší. Svalnatý, urastený. A navyše, mal tam celú hŕbu kamarátov. Uvedomil si - ak by sa do neho pustil - asi by to pre neho neskončilo najlepšie. Musel sa uspokojiť s tým, že celý čas po ňom vrhal zlostné pohľady.
x x x
Za špinavým oknom sa rodil nový deň. Do miestnosti sa dralo kalné svetlo. S ním dnu doliehal spev vtákov. Pochopil, že zo spánku už nebude nič.
S ochkaním sa vysúkal z postele. Obliekanie sa mu nedarilo. Nohy mal po včerajšej opici stále neisté. Vyšiel pred dom. Čaro včasného májového rána nevnímal. Myslel len na jedno. Čo asi teraz robí jeho žena? Váľa sa so svojim milencom v posteli? Miluje sa s ním? Robí s ním to, čo donedávna robievali spolu?
Zamieril rovno tam. Pomaly kráčal spustnutou štvrťou. Pomedzi domy so slepými oknami, vylámanými vchodovými dverami, pred ktorými sa váľali kopy odpadkov.
O čosi zakopol. Kovovo to zhrkotalo. Bol to kus železa. Železná rúrka, dlhá asi pol metra. Zohol sa po ňu a poťažkal ju v rukách. Stál práve pred tým domom. Vystúpil po celé roky neumývaných schodoch. Vedel, že dvere do bytu nebudú zamknuté. Nezamykali ich. Ani ich zamykať nemohli. Boli toľkokrát vylomené, vykopnuté, že nemalo zmysel montovať na ne novú zámku. A vôbec, kto, prečo a kvôli čomu by ju tam montoval?
Potíšku otvoril. Vošiel dnu. Všade ticho. Zamieril do izby. Bolo to presne tak, ako si myslel. Ležali vedľa seba, v širokej posteli, v ktorej s ňou kedysi spával aj on. Muž vedľa nej chrápal, ona pritúlená k nemu, tíško oddychovala. Až teraz pocítil, čo je to ozajstná zlosť. Záchvat žiarlivosti. Posadnutosť žiarlivosťou. Nedokázal sa ovládnuť. Musí ich strestať. Oboch!
Zovrel rúrku v ruke a z celej sily sa rozohnal.
x x x
- Tak čo, veď si mi kamarát, môžeš ma skryť? Len na pár dní...
- Ty si sa spochabel, alebo čo? Však ak ťa začnú hľadať, a to ťa hľadať budú, najprv prevetrajú tvojich všetkých kamarátov. Vieš si predstaviť, čo by bolo so mnou, keby ťa u mňa našli? Kamarát ti síce som, ale odtiaľ - potiaľ! S policajtmi nechcem mať žiadne nepríjemnosti! Som v podmienke. Hneď by ma zašili!
- Čo mám teda robiť?
- Prihlás sa! Aj tak ťa raz chytia!
- To nie! Nechcem ísť zase do basy! Ešte by som chcel aspoň pár dní voľnosti. Potom... Možno neskôr... Radšej ujdem do lesa!
- Ako chceš! Ale u mňa sa už radšej neukazuj!
x x x
Skryl v lese za mestom. No dlho sa skrývať nevydržal. Studničiek tam bolo dosť. Vody mal koľko sa mu len zachcelo. Ale hlad je hlad. A v májom lese nájdete toho pod zub len veľmi málo. Hlad ho vyduril do mesta. Zadržala ho prvá policajná hliadka.
x x x
Neskôr sa priznal, že keď tú správu počul, bol celkom rád. Odľahlo mu: Tak ich predsa len oboch nezabil, ako si myslel. Obaja to prežili! On doslova náhodou. Údery tyčou mu poprelamovali lebku. Musel sa podrobiť operácii hlavy a nebyť rýchleho lekárskeho zákroku, nemá šancu. V nemocnici preležal dlhé týždne. Ona na tom bola lepšie, no z rán sa strábila mesiac.
Súdu ponúkol niekoľko verzií. Podľa poslednej si za všetko mohli poškodení sami. Do bytu išiel preto, lebo v ňom býval a na veľké prekvapenie ich našiel v posteli. Ani to ho nerozhádzalo, no zaútočili na neho. Začali ho obaja biť. Tak sa bránil. Tým, čo našiel poruke. Nie železnou rúrkou, lebo žiadnu so sebou nemal. Ale násadou z metly, povaľujúcou sa pri posteli.
Bolo to inakšie. Určite ich prepadol v spánku. A železnou tyčou.
On o útoku ani nevedel. Prebral sa až v nemocnici. Ona sa po prvom údere zobudila. Po treťom upadla do bezvedomia. Podľa súdu spáchal dvojnásobný pokus vraždy.
Tak sa stalo, že zorganizoval tri stretnutia so smrťou. Obtierala sa vtedy dookola. Možno aj mávala kosou. Jeho obete ale trikrát z náruče zubatej vyviazli.
So zvyškom trestu, ktorý mu podmienečne odpustili pri prepustení za predošlý pokus vraždy, to pre neho znamená stráviť ďalších pätnásť rokov za mrežami.
