Streda, 20. január, 2021 | Meniny má DaliborKrížovkyKrížovky

Miro Lubellan – stavbár, záchranár, filmár

Počuje, ako príroda dýcha

Prelúdium v hudbe alebo aj v literatúre znamená úvod. Začiatok. Prelúdium je aj názov filmu, ktorý na minuloročnom Horalfeste v Starom Smokovci získal Cenu primátora mesta Vysokých Tatier. Pohľad na krásne zákutia našej slovenskej prírody, obrázky z Vysokých, Nízkych a Západných Tatier, z Veľkej Fatry. Dokument, ktorým jeho autor chce pohladiť dušu diváka a podnietiť ho, aby sa zamyslel, o čom je príroda a o čo môžeme prísť, keď ju nebudeme chrániť...
Obrázky bez slov, bez dialógov či komentárov, podfarbené emotívnou hudbou. Obrázky, ktoré sú hudbou samy osebe... Príroda je nádherná kniha a nemá cenu pre toho, kto nevie čítať je motto filmu Prelúdium. Autorom filmu je Banskobystričan Miro Lubellan. Stavbár, záchranár, filmár. A predovšetkým veľký milovník prírody. Hory ho priťahovali odmalička. Inak tomu ani nemohlo byť, keďže sa narodil a vyrastal uprostred hôr. Je rodák z Liptovského Hrádku. Liptov je jeho rodný kraj. A keď sa povie Liptov, netreba viac slov.
Sú filmári, ktorí odchádzajú do sveta hľadať miesta, kam ešte ľudská noha nevkročila. Miro Lubellan si zaumienil objaviť ľudským okom zatiaľ neobjavené zákutia v našej neveľkej, ale krásnej slovenskej krajine. Do Banskej Bystrice sa presťahoval kvôli práci, no puto s rodným krajom neprerušil, však s krajom, ako je Liptov, sa to ani nedá, s takým krajom človek navždy (a rád) zostane spútaný, zrastený. Lásku k prírode, k horám, si preniesol aj do práce v horskej službe, vlastne členom horskej služby sa stal práve preto, že hory má tak rád.
V horskej záchrannej službe ste od roku 1981. Zlákal vás do nej vzťah k prírode, alebo aj dobrodružstvo, ktoré sa s touto prácou nesporne spája?
V prvom rade to boli kopce a hneď za tým pomoc ľuďom, ktorí sa v tých kopcoch pohybujú a pomoc potrebujú. Táto robota je na báze dobrovoľnosti a môže ju robiť naozaj iba“ blázon“. Lebo je to na úkor voľného času, na úkor rodiny, ale teraz, keď sú moji synovia veľkí, chodia so mnou kde môžu, lyžujú, lezú... Nejako veľmi som nad tým nepremýšľal, nehľadal dôvody prečo. V kopcoch vždy niekto potreboval pomoc. Bolo to spontánne rozhodnutie. No a „moje“ kopce! Od mala som mal každý boží deň pred očami Kriváň, Baranec... Každé prázdniny som trávil na Podbánsku, v Pribyline pri starých rodičoch, takže tie kopce mi prirástli k srdcu.
Ku ktorej horskej službe patríte?
Do tej prapôvodnej, Horskej služby na Slovensku. Dnes už sme rozdelení, bohužiaľ, platená zložka je Horská záchranná služba, my sme Horská služba na Slovensku. Začínal som v oblasti Veľká Fatra, a tam som dodnes. V okrsku Banská Bystrica, pod ktorý spadajú Donovaly, Krížna, Králiky, Selce-Čachovo, Malachov a Šachtičky. Teraz hovorím o lyžiarskych strediskách. Kedysi, keď to ešte fungovalo tak, ako malo, tárali sme sa v lete v podstate celé dni po kopcoch, na jeseň sme tyčovali kopce... Bolo to o niečom inom ako dnes. Životný štýl, komercia, poznačili aj horskú službu. Aj vzťahy.
Čo vám tie roky v horskej službe dali?
Veľa priateľov. Spoznal som veľa ľudí, ktorí chodia do kopcov a majú radi prírodu, a môžem povedať, že títo ľudia sú „iní“ ako ľudia z miest, ktorí si prírodu „odsledujú“ len v televízii. Česť pár výnimkám! A za tým si stojím. Iní aj preto, že si vedia podať pomocnú ruku, pomôcť. Pozdraviť sa! Klasicky pozdraviť. Kedysi to bolo normálne, keď sa ľudia v kopcoch stretli, pozdravili sa. Za tie roky v horách som začal vnímať prírodu trošku inak, veľa razy som mal čas zastaviť sa a pozerať, rozjímať a dostal som sa do štádia, že dnes počujem, ako príroda dýcha, žije... Príroda mi dala strašne veľa.
Podnietila vás aj k filmovaniu...
Nuž áno, keď už som bol v tých kopcoch, nedalo mi nezachytiť ju v rôznych podobách, momentoch. Ako záchranár som sa veľakrát dostal na miesta, do oblastí, kde sa bežný človek nedostane. Sú tam krásne zákutia a bola by škoda neukázať ich svetu. Technika na filmovanie sprvu nebola taká dostupná, kvalitná. Najprv to boli len fotografie, neskôr diapozitívy, ale stále ma to ťahalo k filmu, lebo vo filme je zachytený pohyb, či už zvierat alebo ľudí v horách, horolezcov, lyžiarov. Otec mal kedysi takú kameru, osmičku, ale filmovanie s ňou bol veľmi zdĺhavý proces. Potom som si kúpil prvú kameru, je to už viac ako desať rokov, a začal som najprv s rodinnými zábermi, neskôr, samozrejme, príroda. Stále ma ťahalo nafilmovať niečo, čo by som mohol ukázať aj iným. Dnes už mám kvalitnú kameru, trojčipku, a teraz už môžem svoju fantáziu a svoje myšlienky, ktoré som mal niekde v hlave odložené, pomaly realizovať.
Vo vašich filmoch dominujú hory a ľudia, predovšetkým horali, ľudoví remeselníci. Nakrútili ste filmy Zvonkár, Keramikár, Rezbár, ale aj dokumenty o Leteckej záchrannej službe, Horskej záchrannej službe, o skoro zabudnutých skokanoch na lyžiach...
Áno, veľmi rád mám horalov, už som to spomínal. Mnohí z nich sú zároveň ľudoví remeselníci. Tí keď začnú rozprávať tou svojou typickou a bezprostrednou rečou, to je zážitok. Navyše vidieť za nimi aj výrobky ľudovej tvorivosti, to sú veľmi zaujímavé témy.
Robil som tiež dokument z Majstrovstiev furmanov Slovenska v Polomke, aj to bolo zaujímavé. Nafilmoval som Horehronský vláčik... ale stále ma to ťahalo k „čistej“ prírode.
Prelúdium je prvý film, s ktorým ste uspeli v súťaži?
Prvým úspechom, myslím si, bola v roku 2005 účasť v súťaži Digital na STV 2. Kamaráti, ktorí videli moje filmy, ma vyprovokovali, aby som ich poslal niekde na súťaž a nesušil doma. Tak som do relácie Digitál poslal film Horehronský vláčik. Porota vybrala a odvysielala tri filmy, medzi nimi aj ten môj. To ma povzbudilo... Povedal som si, že tá robota má asi zmysel, posunulo ma to ďalej a urobil som film Prelúdium. Je to taký môj prvý „väčší“ film.
Koncom roka 2006, na Horalfeste v Starom Smokovci, ako sme už uviedli, získal cenu primátora Vysokých Tatier. O čom je váš film Prelúdium?
Je vyjadrením mojich pocitov. Chcel som do filmu dostať také zákutia našej prírody, ktoré si bežný človek, turista, veľakrát nevšimne, prehliadne ich. Vždy hovorím, že slovenská príroda, to nie sú len Vysoké Tatry, preto sa vo filme prekrývajú zábery z Vysokých, Nízkych, Západných Tatier a Veľkej Fatry, kde som v horskej službe. Snažil som sa zachytiť naše kopce v čase, keď do nej nechodíme. V takom počasí, v akom sú napokon prevažne v roku. Keď sa ukážu oblaky, zaprší. Vo filme je búrka. Nakrúcal som ju na Podbánsku, autenticky, aj so zvukom, spod strechy chaty, lebo tam riadne plieskalo. Potom je tam voda. A zase z oblasti môjho rodného kraja, z Podbánska. Belá, Studenovodský vodopád, vodopád Skok počas silného vetra. Nestretli sme tam vtedy ani nohu. Veď v takom počasí len „blázon“ tam môže ísť. Vietor si robil s vodou, čo len chcel, a ja som to nakrúcal. Chcel by som týmto filmom pohladkať dušu diváka a ukázať mu, že príroda je krásna v každom počasí. Bol by som rád, keby sa film dostal medzi ľudí, veď je to pre nich...
Hovorili sme už o tom, že chcete nakrúcať hlavne filmy na Slovensku a o Slovensku. Keby ste sa však rozhodli nakrútiť niečo v zahraničí, kam by ste sa vybrali?
Mojím snom je Tirolsko. Kvôli ľuďom. Sú mi blízki. Žijú pod horami, sú horali a vedia si svoju krajinu chrániť. Tam aj tá tráva je zelenšia! Udržiavajú si svoje políčka, starajú sa o prírodu. Myslím si, že Slovensko by mohlo byť Švajčiarskom, ako sa kedysi rozprávalo. Taká malá krajina s takým prírodným bohatstvom, ako je Slovensko, by mohla žiť z cestovného ruchu, lenže... Pár ľudí to nezachráni. Aj preto chcem dokumentovať miesta, ktoré si bežný turista nevšimne.
Sledujete tvorbu slovenských filmárov, dokumentaristov?
Samozrejme, takým mojím vzorom, ktorý ma inšpiruje, je Paľo Barabáš. Pretože je to človek, ktorý vo filmovej tvorbe už čosi dokázal a ostal človekom. Mnohým ľuďom stúpne sláva do hlavy. On je iný. Pochádza tiež spod kopcov. Vie sa aj prihovoriť, aj vypočuť. Jeho filmy sú môjmu srdcu blízke, hlavne tie z domáceho prostredia, o filmoch zo zahraničia ani nemusím vravieť, sú perfektné. Paľo Barabáš je mi veľkým vzorom.
Prelúdium ste prihlásili na Medzinárodný festival filmov o životnom prostredí Envirofilm 2007, ktorý bude v máji v Banskej Bystrici. A čo pripravujete nového?
Pracujem teraz na veľmi zaujímavom dokumente o lavínach. Vychádza to z mojej činnosti v horskej službe v oblasti Krížnej a Veľkej Fatry. V dokumente chcem jednak zhrnúť prácu našich záchranárov pri lavínach a tiež dať slovo ľuďom, ktorí lavíny prežili, ako napríklad Benjamín Strmeň z osady Rybô, kde v roku 1924 padla v histórii Slovenska najväčšia lavína. Ozaj, viete, že sa tam nakrúcali Vlčie diery? Ale to len tak mimochodom. Pán Strmeň má už vyše 80 rokov a je „čistý“ horal, človek, ktorý vyrastal v kopcoch, človek, akých mám ja rád.
Kedy naposledy ste vy zachraňovali ľudí spod lavíny?
Asi pred troma rokmi, keď spadla lavína pod Šturcom, cez hotel. Akcia bola vyhlásená v noci, no kým sme sa tam my z Bystrice dostali! Chlapci z Donovalov tam boli rýchlejšie, mali voľnú cestu. Nám zahatali cestu tri lavíny. Cestári nás naložili do lyžice a vyložili na lavínu, ktorá bola krížom cez cestu. Našťastie vtedy nikoho nezabilo. A rok predtým v Tureckej... Keď lavína zabila tú ženu z Bratislavy. To sú lavíny, ktoré mám ešte živo pred očami. Najhoršie je, keď človek príde a nemôže už pomôcť.
Tejto zimy lavíny nepadajú. Niet snehu. Pamätáte si takúto zimu?
Nielenže si ja nepamätám, ale ani starí ľudia, čo som s nimi bol na reči, si nepamätajú. Spomínam si, že asi pred dvadsiatimi rokmi na Silvestra, ale ani po Silvestri, na Donovaloch nebola ani vločka snehu. No potom padol. Ale toto, čo je dnes... Myslím, že príroda nám teraz ukázala, že niečo sa deje. Povedal by som, že je to výstraha, pretože naša príroda dostáva poriadne na frak! Nie, toto nebývalo, keď bola zima, bola zima, keď bolo leto, bolo leto, ale dneska nám v lete padne sneh v Tatrách a v zime niet snehu. Nie som nadšený touto zimou...
A ešte jedna, pravdepodobne rečnícka otázka. Čo vaši traja synovia? Po kom sú?
No, to ja neviem, po kom sú. (Smiech.) najstarší Michal je vysokoškolák, študuje architektúru. Zachováva vlastne náš stavbársky rod, od môjho starého otca sme stavbárska rodina. Keď robíme filmy, poradí po dizajnovej stránke. Stredný Jakub je už mojím vážnym pomocníkom. Ten nemá namierené do stavbárskej brandže. Chce byť záchranárom na vrtuľníku. Naozaj neviem, po kom to má. Vravel som mu, že stačí jeden „blázon“ v rodine. Sprvu som mal aj nejaké pripomienky a výhrady k jeho rozhodnutiu, ale kým som ja v jeho veku nevedel, čím chcem byť, on už to vie. Je prvák na zdravotnej škole, čo je prvý krôčik k jeho cieľu, záchranke. Chce pokračovať a urobí všetko preto, aby bol tým, čím chce byť. Jakub bol vlastne iniciátorom dokumentu o leteckej záchrannej službe, o posádke, ktorá lieta v Banskej Bystrici. Vďaka nemu tento film vznikol, pracovali sme na ňom s už nebohým pilotom Viktorom Remeňom. No a najmladší Adam je ôsmak, chodí na osemročné gymnázium a je hudobne nadaný. Neviem po kom. Pretože v rodine hudobníka nemáme. Brat starého otca bol, ale toho som ja nepoznal. Verím však, že jedného dňa Adam bude robiť hudbu do mojich filmov. Našich filmov. Lebo naša značka je Lubellan film s logom Kriváňa. Všetci máme radi prírodu, kopce, radi sa lyžujeme. Synovia mi pomáhajú pri filmovačke, fungujú ako nosiči, pretože kameraman potrebuje mať svoj pokoj, však? Majú však aj dobré nápady, pekné pohľady na prírodu... Sme jednoducho perfektný tím.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  2. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  3. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  4. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  5. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  7. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  8. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  9. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  10. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  1. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  2. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  3. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  4. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  5. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  6. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  9. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  10. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 27 417
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 24 705
  3. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 11 833
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 11 287
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 7 787
  6. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 693
  7. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 532
  8. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 572
  9. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 513
  10. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 5 476
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Banská Bystrica - aktuálne správy

Osobné autá cez Donovaly prejdú, polícia však vyzýva k opatrnosti.
Ilustračná fotografia.

Pred dom Zajacovcov chodí líška, je to vždy zážitok

Občas si pobehá aj s mačkami. Je to veľká maškrtnica, neraz si na lúku odnesie celý hrniec.

Tréner Chudý skončil, prichádza Poikonen

Po desiatich rokoch na banskobystrickej lavičke ďalší tréner z Fínska

Tuuka Poikonen

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Polícia pátra po Ľubošovi Blahovi

Policajti hľadajú Ľuboša Blahu z Hornej Vsi.

Frajeri jazdili autom po zamrznutej priehrade, prelomil sa ľad

Ľad si zmýlili s cestou. Mementom pre všetkých by mali byť tragédie, ktoré sa na Oravskej priehrade stali, no zdá sa, že ľudia sú nepoučiteľní.

V Trenčíne pribudne ďalšie záchytné parkovisko, bude bezplatné

Jeho kapacita nepresiahne 60 parkovacích miest.

Prehľad: Kde sa môžete dať otestovať

Ľudia môžu využiť aj testovacie miesta v blízkom okolí.

Už ste čítali?