Len pred dvoma týždňami sa vrátila z dobrovoľníckej misie v Argentíne. Duchom je však zatiaľ stále na opačnom konci zemegule. Mirka Siteková odišla do Argentíny začiatkom minulého roka, aby tam mohla vykonávať dobrovoľnícku a dobročinnú prácu. Vtedy sme ju vyprevádzali aj článkom v našich novinách. Za rok Mirka stretla v Južnej Amerike množstvo nových ľudí, spoznávala ich zvyky, učila sa nový jazyk. Ako sme však napokon zistili, ani na chvíľu to pre ňu nebola dovolenka v žiadanej prímorskej krajine.
Prvé tri mesiace
preplakala
V rámci kongregácie Verbistov a Misijných sestier, ktoré robia takéto projekty prevažne v Rakúsku a Nemecku, sa Mirka chcela pôvodne dostať do nejakej anglicky hovoriacej krajiny. To sa jej však nepodarilo. Opýtali sa jej teda, či by sa tam nemohlo hovoriť napríklad španielsky, či by nesúhlasila napríklad s Latinskou Amerikou.
„Nemala som vyhliadnutú žiadnu konkrétnu krajinu. Skôr som to nechávala otvorené s tým, že pôjdem tam, kde ma budú potrebovať. Rozhodovali sa, či ma pošlú do Bolívie alebo Argentíny, a napokon sa rozhodli pre to druhé. mojím pôsobiskom sa malo stať mesto Mar del Plata. Keď som videla na internete stránku tohto mesta, čudovala som sa sama sebe, čo tam asi budem robiť,” začala svoje rozprávanie Mirka. Odchádzala s malou dušičkou, pretože vôbec netušila, čo ju čaká. Povedali jej síce, že to bude asi práca s ľuďmi, ale nedozvedela sa nič konkrétne. „Po príchode som sa ubytovala u rehoľných sestier, neskôr ma jedna z nich, ktorá ma mala na starosti, previedla po meste, aby som mala predstavu, kde budem pracovať. Prvé tri mesiace boli veľmi ťažké, doslova som ich preplakala. Nevedela som poriadne jazyk, nepoznala som ľudí okolo seba, ani mesto. Po čase som sa však do všetkého postupne dostala,” spomína dievčina na ťažké začiatky. Na rad prišla práca, kvôli ktorej sem pricestovala.
Bezdomovci majú stravu, aj možnosť
vykúpať sa
Mirka pomáhala starať sa o bezdomovcov, ktorým tam hovoria ľudia z ulice. „Ráno sme im pripravovali raňajky, na obed som pracovala v jedálni, kde sa robili obedy a večer nás čakalo roznášanie jedla po uliciach. V jedálni som často škrabala zemiaky alebo umývala riad. Človek si možno povie, že to môže robiť aj doma. No tu som sa naučila, že práve malé veci znamenajú pre niekoho veľmi veľa,” hovorí. Potom k jej povinnostiam pribudla aj práca v sprchách. „Nám sa o niečom takom môže iba snívať, ale v Argentíne majú bezdomovci skutočne stály prísun jedla, možnosť dvakrát do týždňa sa poriadne vysprchovať, dokonca dostanú aj čisté oblečenie. Všetky spomínané veci dostávajú zadarmo, takže sú na ne už zvyknutí. Často však túto pomoc zneužívajú. Bolo pre mňa veľmi ťažké naučiť sa s tým žiť. Musela som si zvyknúť, že oni sú jednoducho takí, a iní už nebudú. Snažila som sa ich aspoň trochu prinútiť k tomu, aby si po sebe upratali a aby si vážili to, čo dostávajú, ” pokračuje Mirka. Ako tvrdí, prekvapila ju ochota a množstvo dobrovoľníkov, ktorí pracovali v týchto stravovacích zariadeniach. „U nás niečo podobné naozaj nehrozí. Každý sa stará iba sám o seba, nikto sa nechce zaujímať o druhých. Tam je to iné. Veľakrát som bezdomovcom vysvetľovala, že môžu byť vďační za takú starostlivosť, akú majú. Krásne je to, že aj ľudia, ktorí majú málo, sa s tou troškou dokážu podeliť.”
Do večerného roznášania jedla bolo zapojených sedem farností. Tie v krajine vlastne plnia funkciu, ktorú by mal za normálnych okolností plniť štát. Mirka stihla za rok navštíviť všetky farnosti a vďaka nim sa jej podarilo navštíviť a spoznať neskutočné množstvo ľudí z ulice. Stretla sa tu s rôznymi problémami – alkoholizmus, drogová závislosť, príliš nízky vek na to, aby žili bez strechy nad hlavou...
„Najhoršie na tom je, že neberú kokaín či heroín a nefajčia marihuanu - na takéto drogy nemajú peniaze, preto fetujú všetko, čo sa im dostane pod ruku – lepidlo, farbu. Raz sa ku mne priblížilo dievča, z ktorého bolo tak veľmi cítiť lepidlo, až mi prišlo zle. Bolo mi jej veľmi ľúto, ale nedokázala som jej pomôcť. S takýmito prípadmi sme sa stretávali často. Preto mohli do terénu chodiť len ľudia, ktorí mali na to „žalúdok” a nervy,“ aj teraz Mirka neveriaco krúti hlavou nad tým, že si niekto takto dokáže dobrovoľne ničiť organizmus. Naopak, vynikajúcou skúsenosťou pre ňu bola dobrota tunajších ľudí. Nerobilo im problém prispieť jedlom alebo oblečením a pomôcť druhým. Ako Mirka hovorí, jednoducho sa spojili a rozhodli sa robiť dobrú vec.
Nie sú to len tváre, sú to ľudia s menom a srdcom
Mirka sa snažila pri stretnutiach s ľuďmi zapamätať si čo najviac mien. Nebolo to jednoduché, ale nakoniec sa jej ich podarilo naučiť veľmi veľa. „Pre nich bolo veľmi dôležité vedieť, že nie sú jedni z mnohých, že každého beriem ako plnohodnotného človeka s vlastným menom,” zdôrazňuje mladá misionárka. „Raz sa dobrovoľníci rozhodli, že sa s ľuďmi z ulice vonku aj navečerajú. Tu Mirka spoznala, že aj oni majú veľké srdce, že dokážu cítiť, smútiť, radovať sa... Nikdy nemala problém priblížiť sa k nim bližšie, objať ich, porozprávať sa s nimi, posedieť si pri nich. Vždy sa snažila s nimi jednať milo a prívetivo. Mirka má však dva veľké problémy – nenávidí pach alkoholu a pohľad na niekoho, kto vracia. A práve s takýmito ľuďmi mala zážitky, ktoré sa jej vryli hlboko do mysle i do srdca. „Pedro je muž, ktorý má vždy vypité. Postupne som si na to zvykla aj ja. Vedela som, že sa už nezmení. Raz večer som si k nemu sadla na zem, cítila okolo neho poriadny závan alkoholu. Podvedome som čakala, kedy budem musieť utiecť, pretože mi príde zle... Nič sa však nedialo. Tak som tam zostala sedieť. Keď sa na mňa pozrel tými svojimi strašne smutnými očami, zrazu som cítila bezmocnosť ako ešte nikdy v živote. Keď sa na mňa pozrel opäť, neubránila som sa slzám. Mala som pocit, že vidím oči Krista. Druhýkrát sa mi to stalo pri mladej žene, ktorú sme našli na ulici zabalenú v dekách. Bola veľmi unavená a vyčerpaná, najprv sme ju museli nakŕmiť. Podľa mňa bola závislá na tabletkách, ale mne neprináleží súdiť ju. Bola úplne na pokraji síl. Vtom začala vracať. Ja som jej držala vrecko. Myslela som, že budem musieť utiecť. Ale vydržala som to. Celý čas sa na mňa ani raz nepozrela. Potom si ľahla. Chytila som ju za ruku... a ona na mňa pozrela takým utrápeným pohľadom ako predtým Pedro,” spomína na silné a citové zážitky Mirka.
Práca vo väzení ju bavila najviac
V rámci druhej pastorácie pracovala mladučká Podbielčanka vo väzení. Zo začiatku, keďže ešte nevedela reč, len ticho stála, pozerala a počúvala, čo sa okolo nej deje. Bála sa však, ako ju odsúdení prijmú. „Nikdy som sa nebála vojsť do väznice. Prvý pocit medzi mrežami bol zvláštny, ale veľmi rýchlo sa pominul. Zrazu som sa ocitla medzi väzenkyňami a oni ma prijali naozaj perfektne. Boli veľmi milé, nikdy ma nezaujímalo, prečo tam asi sú. Venovala som sa len tomu, čo som tam mala robiť – čítala som Sväté písmo a spolu sme sa modlili. Často sme sa rozprávali, pili maté (čaj), jedli keksy. Správali sme sa k sebe priateľsky. Vedeli si vážiť, že človek z opačného konca Zeme prišiel práve k nim do väznice.”
Mirka postupne navštevovala čakajúcich na súd, odsúdené ženy, odsúdených mužov s dobrým správaním... Pri „ťažších“ väzňoch však bola len raz a viac sa k nim nevrátila. „Raz mi jeden taxikár povedal, že oni si nezaslúžia, aby ich niekto navštevoval. Veď keď sa odtiaľ dostanú, aj tak budú robiť to isté! Ja si však myslím, že by sme im mali dať priestor, aby sa mohli zaradiť do normálneho života.”
Pre nich sme
„studení“ Európania
„Ľudia sú v Argentíne veľmi otvorení, oveľa otvorenejší ako my. Však nás aj volajú „ studení“ Európania! Snažila som sa ich presvedčiť o opaku, ale neviem, či sa mi to podarilo. Okrem toho sú však Argentínčania neuveriteľne povrchní. Majú svoje problémy, ale nikomu o nich nepovedia. Príjemnosť a pohostinnosť sa im nedá odobrať, ale úprimnosť tiež nie je ich silnou stránkou,” opisuje Mirka povahu Argentínčanov. Keďže krátko pred odchodom do Argentíny bola vegetariánkou, sotva by mohla využiť pohostinnosť či kuchyňu Latinskej Ameriky. Rozhodla sa preto opäť jesť mäso. Vďaka tomu ochutnala množstvo tunajších tradičných jedál.
„Majú najlepšie hovädzie mäso na svete. Je dokonca pravda, že Argentínčania dokážu zjesť celú kravu za päť minút. Pre nich je toto jedlo tým najcennejším, čo majú. Samozrejme som ho vyskúšala aj ja a po čase som si ho skutočne vychutnávala. Okrem toho som si pochutila na ovocí a zelenine, ktoré tu dostanete počas celého roka. Sladkosť, ktorej som sa nevedela dojesť, je podobná nášmu karamelu. Veľmi sladké, ale veľmi dobré. Čudovali sa mi, ako toho dokážem zjesť kilo za jeden týždeň.” Okrem toho je v krajine veľmi populárne sladké pečivo podobné našim croasantom a taktiež chlieb, ktorý vyzerá ako bageta, ale kupuje sa na kilá.
Do krajiny dvoch tvárí sa chce vrátiť
Celé mesto Mar del Plata je podľa mladej cestovateľky jedna veľká zaujímavosť. Možno to ani nie je typické pravé argentínske mesto, pretože je tu veľa turistov. Chýba v ňom pôvodná indiánska kultúra. Ale Mirke sa tu veľmi páčilo. „Určite by som sa tam chcela niekedy vrátiť, ale nie k sestrám, pretože to bola len ročná „akobystáž“, aby sme získali skúsenosti. Nikdy som sa nepýtala, či je reálna šanca vrátiť sa do projektu a pokračovať v tej istej krajine, ale skôr si myslím, že nie. Nebola to dovolenka, ale keby som mala niekomu povedať, či má ísť, či nie, tak odpoviem jednoznačne kladne. Pretože pomoc takýmto ľuďom a ich šťastný výraz, keď vás opäť vidia, stojí za tie mesiace ťažkej práce, za tú bolesť, trápenie aj slzy,” dodáva študentka sociálnej práce. „O tejto krásnej, pre nás neznámej krajine by sa dalo hovoriť ešte veľmi dlho, nikdy to však nebude také, ako keby ste ju sami navštívili...“
