A pretože by ho žrali mrle, keby mal nečinne sedieť, sám si postavil dom. Umelecký kováč, absolvent Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, aprobácia slovenčina - výtvarná výchova, riaditeľ ZŠ v Heľpe, otec dvoch dcér a tamojší rodák Pavel Siman.
Nebol hriech nechať „plávať“ taký talent? Prečo ste nepokračovali v štúdiu na nejakej vysokej škole výtvarného smeru?
Pokúšal som sa, hlásil som sa na sochu, ale bolo nás priveľa. Zobrali len dvoch, pamätám, Ťapáka a Kusého. Druhýkrát som sa už nepokúšal. Nebol som „prominentný“. Na výške v Bystrici som sa spoznal so ženou, potom dostal život iný rozmer.
Aj ambície?
Ako sa to vezme. Človek časom zistí, že na to, aby mohol robiť svoje veci, teda také, ktoré ho bavia a korešpondujú s jeho cítením, nepotrebuje akademické vzdelanie.
S tým však veľa slávy nenarobí…
Pravdepodobnosť úspechu, resp. ocenenia, je s diplomom nepochybne oveľa vyššia. Najmä pri tendroch a výberových konaniach. Nechcem nikomu ublížiť, ale mnohí na obecných a mestských zastupiteľstvách sa umeniu nerozumejú. Aby sa nedostali do problémov, že dotyčný, ktorému dali zákazku, nemal akademické vzdelanie, „bránia sa“ výberom osôb s titulmi, nie tým, čo produkujú. Mám kamarátov, ktorí sa zúčastnili výberového konania na podobnej úrovni. Automaticky ich vyčiarkli zo zoznamu uchádzačov, lebo boli výtvarníci -amatéri.
Potom sa v prípade malého mesta môže stať, že ho zaplaví jeden rukopis, navyše tak sa nepriamo ovplyvňuje vkus ľudí. Čo na to hovoríte?
Je to tak. Ja som automaticky degradovaný. Môžem sa predávať jedine voľným predajom. A do štátnej galérie sa vôbec nedostanem. Musel by som byť obrovský zjav.
Takže nevystavujete?!
Pár výstav som mal. V Brezne, v Banskobystrickom múzeu, v Slovenskom dome v Prahe. Predstavil som svoje práce aj na kolektívnych prezentáciách, lenže, žiaľ, takmer z každej mám negatívne skúsenosti. Pokiaľ som si nebol veci osobne nainštalovať alebo odniesť, prišli naspäť zničené, alebo vôbec. Z Prahy mi nevrátili tri obrazy. Jeden skončil rozbitý. Na kolektívnej výstave v B. Bystrici som sa prezentoval tromi prácami, ani tie nemám. Dohľadával som ich po osvetách, vo výstavných priestoroch, márne…
V Brezne vzniklo len za minulý rok niekoľko slušných kaviarní, reštaurácií a barov. V Bratislave, ale aj v iných mestách je bežné, že tam vystavujú napríklad študenti umeleckých škôl, ich absolventi, grafici, maliari, dizajnéri… Prečo to nefunguje v breznianskom prostredí?
Omyl, v Brezne si určite spomenú na niekdajšiu Cafe Galeriu s permanentnou výstavou. Autori z mesta a regiónu tam predstavovali svoje veci. Bolo to sympatické a nádejné. Práce si totiž mohli záujemcovia kúpiť. Škoda, že sa ešte nenašiel majiteľ nejakého podniku, ktorý by to obnovil.
Ktorá technika a materiál sú vám najbližšie?
Venujem sa prakticky všetkému, čo sa dá chytiť do ruky. Pracujem s drôtom, s drevom, farbami. Robím fujary, píšťalky… V dome, ktorý som staval a ešte stále dorábam, nebol napríklad elektrikár. Skaly na plot som si podonášal z kopcov. Každú jednu. Výtvarne som začal s drevenými hračkami. Keď sa nám narodila prvá dcéra, urobil som jej hrkálky. Keď boli dve, dostali dvojsedadlové drevené sane a vozík s elipsovými kolieskami, aby s nimi podskakoval. A hojdacieho psa, lebo my máme radi psov. Neskôr som chcel túto tému zužitkovať vo väčšom.
Akou formou?
Poriadať sympóziá a začať detskými ihriskami. Urobil som projekt. Mal som predstavu, že k tomu povolám mladých výtvarníkov a dizajnérov, že im samozrejme zabezpečíme guľatinu, stravu a bývanie zadarmo, a dostanú aj nejaký autorský honorár. Tak sa to bežne robí, akurát nikto z organizátorov nepovie pravdu, koľko im za podobné akcie platí. Oslovil som totiž poloprofesionála, ktorý mi na ponúkané podmienky a dve tisícky otvorene povedal, že za to ani nezdvihne sekeru. Pri tridsiatich by sme sa dohodli. Údajne toľko dostáva.
Niektoré vaše monumenty z dreva dotvárajú exteriér záhradnej časti budovy číslo l3 Horehronského múzea v Brezne. Prispeli ste spoluautorsky aj pri tvorbe známeho breznianskeho Betlehemu?
Áno. Mám tam Ježiška a psa.
Zvýši vám vôbec čas?
Už som spomínal. Neviem existovať bez manuálnej práce. Nemohol by som byť nejaký úradnícky šimeľ, musím sa hýbať a každý deň fyzicky vybiť, aby som nabral novú energiu.
… lebo žene sa dá povedať, milujem ťa aj tak, že jej vlastnoručne postavíme dom?
Trebárs! A do toho domu vlastnoručný nábytok.
Akú vec z dreva ste urobili úplne prvú?
Ako malý chalan som začínal domčekmi a chatkami so špajlí. Boli to riadne gýče. Bojnický zámok som lepil hádam päť rokov. Stál kopu peňazí, zaberal veľký priestor. Potom sa lupienkovou pílkou vyrezávali jelene, štvorlucerny, dvojlucerny, zháňali sa rôzne šablóny. Otec bol stolár a tiež sa zabával. On však svoje diela zdobil vypaľovaním, ja nie. Nepáčilo sa mi to. Už som akosi vycítil, že to na Heľpu nepatrí. Ja som vyrábal „štylizovaný gýč“!
Nezanechá to stopu?
Myslím si, že nie. Už v škole som pomaly prichádzal na to, čo je vkusné a čo nie. Rozprával som sa na túto tému s výtvarníkom, ktorý je profesorom na vysokej škole. Tiež vyrábal „umenie“, z ohybného plechu a pásoviny. Viselo to po všelijakých krčmách. Pýtal som sa ho, ako sa na to pozerá z odstupom času. Povedal, nechválim sa tým, ale bol to vývoj. Získal som zručnosti. To je aj môj prípad. Pri otcovi som sa naučil všetky základné techniky: rezanie, pílenie, pracovať s dlátom. Závisí to samozrejme od obsahu, ktorý do veci vložíte. Mnohým výtvarníkom, ktorí sa tvária, že ich práce sú umenie, chýba práve adjustácia. Niektoré obrazy sú strašné. Asi som typ človeka, ktorý v úvodzovkách chytil niečo z renesancie. Jednoducho, remeselný anaflabetizmus sa zakryť nedá.
Predstavte si situáciu: Dostanete zákazku od „prachatého“ chlapa. Máte mu ako umelecký kováč urobiť balkón. Ten „prachatý“ chlap vám zaplatí, koľko si poviete, ibaže chce totálny precifrovaný „sajrajt“. Čo urobíte?
Zacitujem Picassa: „Výtvarník maľuje preto, aby zarobil peniaze. Umelec zarába, aby mohol maľovať.“ To sú dve polohy. Ak ste na voľnej nohe a závislí na každej zákazke, prežriete, že chce gýč, ochotne mu ho urobíte a vezmete peniaze. A možno ešte väčšie ako za umelecké dielo. Ak ste charakter a nespreneveríte sa svojmu vkusu, je to síce pekné, ale musíte mať popri tom iné zamestnanie, ktoré vás bude živiť. Mám kamarátov, ktorí učia v Prešove, na VŠMU v Bratislave, ďalší má firmu. Keď sa ich pýtam, či robia voľne, hovoria, že nie. Jeden z nich, ktorý robí kameň, povedal: Ak kúpim mramor za l00-tisíc korún, nemôžem do neho vysekať, čo chcem, a čakať, že to niekto kúpi. Jednoducho si to nemôže dovoliť. Pre vlastné potešenie si neodlejete bronz. Na monumentálne veci treba mecéna alebo zákazku.
Ste teda schopný odmietnuť, čo je proti vášmu vkusu, alebo poznáte spôsob, ako vyhovieť a dosiahnuť, čo uznáte za správne?
Ak mi povie známy, mám takú a takú sedačku, nad ňou priestor meter päťdesiat krát sedem centimetrov, už to sú nejaké limity, ktoré naznačujú, v akom aspoň farebnom štýle si obraz dotyčný predstavuje. Potom sa pozriete a zistíte, že má po stenách vyšívané mačky a ruže a do toho máte „zabiť“ nejakú abstrakciu, alebo nejaké vysokoštylizované veci… V takom prípade zvažujem. No na druhej strane, vezmime si voľný predaj. Vie autor, kto si jeho obraz kúpil a kam ho zavesil? Vôbec ho to nezaujíma.