Pri vyslovení slova „hasič“ si zvyčajne predstavíme bojovníka s ohňom. Tak to aspoň vždy bolo. Dnes to už tak celkom neplatí, hoci hasiči v prvom rade bojovníkmi s ohňom zostávajú. No povinností im pribudlo. Sú zároveň i záchranármi a predstavte si – aj potápačmi. V Banskobystrickom kraji fungujú potápači pri dvoch okresných hasičských riaditeľstvách. V Rimavskej Sobote a Banskej Bystrici. Potápačov z Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici, ktorých vedie poručík František Horál, sme minulý týždeň navštívili.
V Bystrici je osem hasičov zároveň i potápačmi. Ako sa to začalo? Podľa Františka Horála začiatkom deväťdesiatych rokov. Potápači mali najprv zachraňovať svojej kolegov nasadených pri živelných pohromách, povodniach. Časom sa ukázalo, že skĺbenie hasičov s potápačmi je celkom praktické aj v iných prípadoch, žiaľ – pre samotných potápačov nie vždy ktovieako príjemné. Ale kto sa môže stať u hasičov potápačom?
„Musíme si uvedomiť“ – hovorí poručík Horál – „že nie každý sa môže stať potápačom. Niekto môže byť veľmi dobrým plavcom, ale na potápanie sa hodiť nemusí. Nemá na to danosti.“
Začína sa to potápačským výcvikom. Najprv v bazéne, potom von, v teréne. Napríklad na Štiavnických či Seneckých jazerách, ale i na Litovskej Mare, kde je niekde dno až päťdesiat metrov pod hladinou. Ale ani ten, kto získa potápačský preukaz, sa nemôže potápať hocikde a hocijako. Kvalifikácia s jednou hviezdičkou umožňuje potápať sa do hĺbky dvadsať metrov, dve hviezdičky povoľujú tridsať, a tri – pod tridsať metrov, ale za prítomnosti inštruktora a naporúdzi musí byť aj pretlaková komora. Na chorobu z pretlaku, kesonovu chorobu, totiž možno bez pomoci aj umrieť.
Zásadou je, že pod vodu nikdy nezostupujú sólo. Vždy najmenej vo dvojici, spojení signálnym lanom. Tretí potápač ich istí z brehu. Veľkým problémom je komunikácia pod hladinou. Niekde je voda taká kalná, že nedovodíte ani na konček svojho nosa. Vtedy nezostáva nič iné, len si signalizovať rukou – tak že si ohmatajú gestikuláciu – vztýčený palec znamená vynoriť sa, palec dole ponoriť sa, „óčko“ z ukazováka a palca znamená všetko je v poriadku!
Františka Horála sme sa pýtali, aký je to pocit ponoriť sa pod hladinu mútnej ľadovej vody.
„Nie vždy príjemný“ – odpovedá. „Kto nemá strach, tak klame. Ja mám vždy rešpekt. Bez neho to nejde. Nikdy neviete, čo vás môže pod hladinou čakať. Či vás niekde nepritlačí prúd, nezamotáte sa do konárov, do lán. Pred časom som čistil prívod k turbíne vodnej elektrárne na východnom Slovensku. Kolega chcel odstrániť zaseknutý konár. Ruku mu tam doslova prisalo. Vlastnou silou sa nedokázal vyslobodiť. Musel som mu pomôcť. Keby bol sám, nemá šancu...“ Potápanie sa pod ľad, teda to tréningové, ale má i svoje čaro: „Voda nie je taká zmútená ako v lete, je lepšia viditeľnosť. Ryby sa snažia dostať k prekysličenej vode pri prielube, vidieť teda aj nejaké rybičky.“
František Horál si pospomínal aj na niektoré akcie. Napríklad, ako pred troma rokmi lovili zo Zvolenskej priehrady auto. Opitý šofér staršej škodovky nezvládol riadenie a strmým svahom sa zviezol až do vody. Stihol z auta vyplávať, ale to zostalo dopoly zapadnuté v bahne v hĺbke dva a pol až tri metre. „Auto sme lokalizovali pomocou toho, čo z neho vyplávalo - olejových škvŕn od motora, papierikov z kabíny. Voda vo Zvolenskej priehrade je veľmi mútna, kalná, museli sme pracovať po hmate. Obtočiť okolo auta lano a pripnúť za hák žeriavu, čakajúceho na brehu.“
Hasič – potápač si spomenul aj na kurióznu, hoci trošku morbídnu situáciu. Ako kolegovia dostali správu o utopení sa človeka na Štiavnických jazerách. Utopenca našli. Keď však vytiahli telo na breh, zistili, že to nie je človek, ktorého hľadali! Utopil sa tam aj niekto celkom iný, bez toho, aby o tom niekto vedel. Toho nahláseného našli až po ďalšej polhodine.
Hľadanie utopených je vraj veľmi nepríjemné. „Najhoršie je vyhľadávanie detí“ – prízvukuje poručík Horál. „Keď ste ešte dole a telo len nahmatáte, nie je to až také zlé. Ale ako stúpate k hladine a vidíte stále viac a viac, rozoznávate tvár a oči! Tie oči, to je asi to najhoršie. Viete, všetci sme otcami, a preto to prežívame ešte ťažšie...“
A čo radí František Horál kúpajúcim sa?
„Nikdy nechoďte do vody, pokiaľ ste pili. Väčšina utopených doplatila na to, že si išli opití zaplávať. Nebezpečné je tiež preceňovanie síl, a to platí aj pre skúsených plavcov.“
Nuž, nezostáva s ním len súhlasiť. Hoci sú neustále pripravení, najradšej by tieto smutné práce nikdy nerobili. Ale niekto ich robiť musí. Zvlášť, keď my ľudia, sme niekedy nepoučiteľní...
