Pravý sa neprihlási a stovky živiteľov rodín, ktorí ostali na ulici, si to už napokon dávno odpili. Mnohí totiž z bezradnosti siahli po fľaši a hoci ani predtým nezvykli vylievať, to, čo sa dialo, bolo skutočne zlé. Jedni odišli od rysovacej dosky k lopate, iní od sústruhu k hiltke, ku koňom, no drvivá väčšina na úrad práce. Porazenú chlapskú pýchu prísť každý mesiac domov a vyložiť žene na stôl výplatu, predýchali len najsilnejší.
Ing. Igor Gálik istý čas prikladal pod kotly, dva roky pracoval v Podbrezovej, pár mesiacov v Čechách, čo označil za bezvýznamnú epizódu, no ďalšiu, s bratom, už nie!. Tá ho totiž v súhre náhod posunula ďalej. „Zhruba pred 12. rokmi sme dávali do obývateľného stavu starorodičovskú chalupu v Bujakove. Pri tej príležitosti môj manuálne zručný brat navrhol, aby sme postavili krb. Nedymil, aj dobre vyzeral, tak sme v ďalšej miestnosti urobili ešte jeden. Keď ma potom oslovili z firmy, ktorá sa zaoberá rovnakou stavebno-obchodnou činnosťou, mal som šťastie a školu ako žiadna iná. Prešiel som všetko, čo sa v takom fachu absolvovať dá. Od skladu cez obchod až po technický vývoj. Mohol som rozmýšľať o vlastnej projektovej kancelárii.“
POČITAČ V KUCHYNI
Ing. Gálik je generačný súputník stredoškolákov, ktorí nemali s počítačmi žiadne skúsenosti. Dostali sa k nim až v praxi, resp. ak chceli alebo nevyhnutne museli. Absolvent Vysokej školy technickej, materiálovo-technická fakulty, prišiel jedného dňa domov, stal si do kuchynských dverí a povedal: Prenajímam si tamten roh. A skutočne, týždne sa z neho takmer nepohol. Na otázku, aké to bolo naučiť sa projektovať krby výpočtovou technikou v trojrozmerných obrazcoch a veličinách, povedal: „Tvrdé. Sedel som pri obrazovke celé noci. Driemal som nad klávesnicou. Mal som chvíle, že s tým seknem, našťastie vždy som urobil nejaký krok vpred… Pritom pred šiestimi som nevedel, ani ako sa to zapína!“
Naslovovzatí majstri z Brezna stavajú rôzne typy kozubov po celom Slovensku. Rustikálne, minimalistické, s bočnými poličkami a výklenkami v murive, kombinované s rôznymi materiálmi, no hlavne vždy s kvalitnou a kvalitne osadenou kozubovou vložkou.“ Potom príde nasledovný e-mail a spríjemní nám deň: „...ani v najružovejších predstavách som neočakávala takú stopercentne odvedenú prácu, akú ste zanechali u nás. Ešte raz ďakujem. Podpis (klientka z Bratislavy).
BABIČKA „SEPAROVALA“ V KozuBE
Pred pár rokmi prišli na trh elektrické kachle, čo sa chceli tváriť ako kozub. Atmosféra na zástrčku a blikajúce umelohmotné polená mali vytvárať dojem pohody. Možno v Amerike s drevenými domami ako „protipožiarna“ náhrada, našinca však neoslovili. Slovenská súčasnosť vracia do domácností kozuby, kachle a sporáky na tuhé palivo aj preto, že plyn je drahý, a inak to už zrejme nebude. Estéti, ktorí si môžu dovoliť romantiku kozubového tepla a svetla v 300-ročnej kúrii v Nízkych Tatrách, si zrejme nevybrali Ing. Gálika náhodou. Asi vedeli, že kozub bude konštrukčne riešený tak, aby zaručoval absolútnu bezpečnosť starého objektu.
„Potom sa však dozviete, že tamtí prikladali na oheň koks a starká XY páli v kozube fľaše z plastu. Sú ľudia, ktorí budú experimentovať i napriek tomu, že sú vždy do detailov poučení.
Srdcovou záležitosťou Igora Gálika bol odmalička stolný tenis, o čom svedčia trofeje, vystavené v jeho kancelárii. A stále je. Hoci sa vo svojej novej profesii našiel, netají, že banuje za športom. Mal sa mu vraj venovať celkom a profesionálne. Keď sa firma lepšie rozbehne a ustáli, chce sa venovať mládežníckym oddielom. O tom, či bude skôr stavať vlastný kozub vo vlastnom dome, alebo si dožičí olympijské hry v Pekingu, hovorí ako človek, ktorý si kúpil žreb a dúfa, že vyhrá. Gálikovci zatiaľ bývajú v paneláku. Nesťažujú sa.
