Aj tento príbeh sme vybrali z archívu Krajského súdu v Banskej Bystrici. Stal sa už pred viac ako pätnástimi rokmi. Vzhľadom na to, že odsúdený si už svoj trest odpykal, ako i vzhľadom na skutok samotný a pozostalých, nepoužijeme pravé mená a neuvedieme ani miesto, kde sa skutok odohral.
Pôžitkársky si usrkol z horúcej čiernej tekutiny vychutnávajúc aromatickú horkosť prelínajúcu sa so skladkosťou. Na chvíľu sa ho zmocnil pocit pohody. Umocnenej tým, že oproti nemu sedela ona. Veď sa nemohol dočkať, kým príde z mesta autobus a dovezie ju z práce. Tešil sa na začínajúci víkend, ktorý majú pred sebou. Aj kávu navaril, len čo začul ako na dolnom konci dediny zastal autobus. Tešil sa na to, aká bude prekvapená, keď otvorí dvere a na stole ju bude čakať čerstvo navarená rozvoniavajúca káva v jej obľúbenej šálke.
Ach, ako ju ľúbi! Veľmi! Najradšej by ju ihneď vzal do náručia a celú, celučičkú vybozkával. Večer sa spolu budú pozerať na televíziu. Potom odostelú posteľ, ľahnú si do nej a...
Kým popíjala kávu, vpíjal sa jej očami do tváre. Sklopila zrak. Položila prázdnu šálku na stôl a prudko vstala. Sledoval ju zrakom do izby. Zhodila zo seba blúzku aj sukňu a čosi si polohlasom pospevovala. Pohľad na telo manželky v spodnej bielizni ho vzrušoval. Obdivoval jej pohupujúce sa mohutné prsia derúce sa z pritesnej podprsenky, boky, stehná, zadok v úzkych bielych nohavičkách. Vyzlieka sa... Žeby sama od seba pochopila, a myslela na to isté, na čo aj on? Žeby hneď, teraz...
Zrazu vhupla do džínsov a natiahla si nový pulóver. Zamračil sa. To nečakal. Prečo sa zase oblieka, keď len teraz, pred chvíľkou prišla? Chce niekam odísť?
„Ty niekam ideš?“
Neodpovedala. Len si polohlasom pospevovala akýsi hit z rádia. Vytiahla cestovnú tašku a ukladala do nej zo skrine oblečenie.
„Kde ideš?“
Z hlasu mu zaznievalo prekvapenie premiešané s nevôľou.
„Do mesta!“
„Nechoď! Nechoď, prosím...“
„ Ha! Ha! Ha!“
Bol to ironický, ľadový smiech. Zamrazil ho. Zacítil ho až niekde vnútri. Odrazil sa tam a vygeneroval prvý nával hnevu.
„Nechoď, lebo... !“
Zelotypo coniux semper suspecta marito.
To latinské príslovie má niečo do seba. Žiarlivému manželovi je manželka vždy podozrivá. On žiarlivý bol. Viac ako je únosné. Čiastočne mal aj prečo byť žiarlivým. Lenže, na druhej strane, na tom všetkom, čo sa medzi nimi odohralo, mal leví podiel aj on.
Od svadby s ňou ho odhovárali: Je o veľa rokov staršia. Bola už vydatá. Uvidíš, nebude to robiť dobrotu!
Presadil si svoje. A zrazu zázrak! Oni si po svadbe žili ako párik hrdličiek.
Keď sa im narodil syn, žiaril šťastím. Mraky prišli postupne. Najprv len ako ľahké obláčiky. Potom stále tmavšie a tmavšie. Stávala sa z nich čierňava. Veštila búrku.
Zarábal si na živobytie ako sezónny robotník. Niekedy vycestoval aj na niekoľko týždňov. Samotu dlhých večerov si začínal liečiť poldecákmi. Na zahnanie pocitu osamelosti ich potreboval čoraz viac. Veľmi mu chýbala. V opojení si ju predstavoval. Čo práve teraz robí, ako sa na neho usmieva. Do predstáv sa postupne začali zakrádať tiene. Časom naberali čoraz konkrétnejšiu podobu. Podobu cudzích mužov. Videl, ako sa s nimi vodí za ruky. Ako sa na nich usmieva. Ako sa s nimi bozkáva. Ako si s nimi líha do postele. Miluje sa s nimi.
Žiarlivosť ho naleptávala, kyselinovo sa vžierala čoraz hlbšie do jeho duše, do jeho mysle. Jatrila.
Spočiatku boli výlevy žiarlivosti znesiteľné. Potom jej urobil zopár nechutných scén. Ešte neskôr ju začal biť. Preventívne...
Raz sa vybrala za ním do mesta, v ktorom práve pracoval. Boli dohovorení. Čakal ju v krčme. Čas si krátil odratúvaním vyprázdnených poldecákov. Zabudol sa pri popíjaní. Prepásol príchod jej vlaku. Neistým krokom sa ponáhľal na stanicu. Našiel ju tam. Lenže, rozprávala sa s nejakým mužom. Bol to celkom nevinný rozhovor, keď ju omrzelo čakať viac ako dve hodiny, pýtala sa na cestu do jeho ubytovne. Že ho možno nájde tam. Nazdala sa, že asi zabudol na schôdzku, alebo sa mu nebodaj niečo nedobré prihodilo. On si v tom momente našiel svoje vysvetlenie.
„Tak je to teda! Len na chvíľu si sama a už si chlapov zháňaš do postele, ha? Koľko ti tento fešáčik zaplatí za to, aby sa s tebou mohol vyspať? Privyrábaš si vlastným telom, čo? Však ja ti to spočítam! Ty kurva!“
Museli zavolať políciu. Ju odviezli na ošetrenie. Dva týždne bola práceneschopná. On tak-tak vyviazol na súde s podmienkou. Odvtedy to už nikdy nebolo také‚ ako predtým.
Škrelo ho to, mrzelo. A pil ešte viac. Napokon sa vykašľal na robotu úplne. Sedel len doma. Ale keď si našla prácu ona, aby mohli prežiť, zazeral. Zúril, keď ich syna zverila svojej sestre v meste. Vraj cez týždeň, pokým je v práci, nemá čas sa o neho postarať a na neho sa nedá spoľahnúť. Neskôr začala u svojej sestry spávať. Napokon zostávala u sestry nielen cez týždeň, ale aj cez víkendy. Zostával doma sám.
Niekoľkokrát sa vybral do mesta a pokúsil sa ju vyhľadať. Najprv ju hľadal u švagrinej. Pravda, predtým sa posilnil niekoľkými pohárikmi. Švagriná ho nepustila do bytu. Ba ani syna mu neukázala. Argumentovala tým, že je opitý a pre dieťa by to nebol najlepší pohľad. Mal sto chutí okamžite jej zopár vylepiť, ale ovládol sa. Chodil v stopách svojej manželky ako poľovnícky pes. Sledoval ju. Raz ju stretol ako si vykračuje ulicou. Povedľa nej išiel muž. Zhovárala sa s ním. Ba sa na neho aj usmievala. Boli takí zabratí do rozhovoru, že si ho vôbec nevšimli.
Už mu to bolo jasné. Do mesta, akože k sestre, chodieva preto, lebo tam má frajera!
„Ha! Ha! Ha!“
Mal pocit, že namiesto jej výsmešného chichotu sa mu do hlavy vrezáva nôž. Energicky zatiahla zips na cestovnej taške. V zrkadle pri dverách si letmo pričesala vlasy.
„Ak teraz, cez víkend, pôjdeš zase do mesta, zabijem ťa!“
„Ha! Ha! Ha!“
Ona si z neho robí posmech! Jednoducho ho neberie vážne. Vysmieva sa mu!
Kľakla si ku skrinke, do ktorej odkladali všetky doklady a čosi tam kutila. Mysľou mu prebehlo - ak si berie doklady, chce skutočne odísť. A asi navždy! Ona ho chce opustiť!
„Hovorím ti ešte raz, nechoď nikde! Lebo... !“
Dvere rodičovského domu otvorila jeho sestra.
„No to k nám ide návšteva! A kdeže máš svoju žienku? Prečo si ju nezobral so sebou?“
„Kde je tá...! Ušla mi. Určite s nejakým zo svojich frajerov...“
„Ach, to mi je ľúto... Nuž čo, máš v živote smolu, ale stáva sa aj to... No nič, vitaj, poď ďalej!“
Večer bol celkom príjemný. Sedeli okolo stola, všetci, celá rodina. Rozprávali sa o všetko možnom, spomínali. Otec, ako hlava rodiny, položil na stôl fľašu páleného, nalieval.
Doma sa zdržal niekoľko dní.
Jeho sestru obliala prvá vlna podozrenia, keď si uvedomila, že pri príchode k ním mal okrem tašky aj dámsku kabelku. Načo by mu bola dámska kabelka? Tajne do nej nazrela. Boli tam všetky doklady jeho manželky, teda jej švagrinej. Bolo jej jasné, že aj keby skutočne ušla s nejakým chlapom, určite by sa nevyparila bez dokladov. Vzala by si aspoň občiansky preukaz. Postupne si veci dávala do súvisu. Škvrny zaschnutej krvi na bratových nohaviciach. Jeho čudné narážky. Občas sa preriekol. Hovoril o manželke v minulom čase. Pochopila, že sa niečo muselo stať. Niečo oveľa vážnejšie ako útek s frajerom. Muselo sa stať čosi veľmi zlé.
A vôbec! Historka o úteku švagrinej s frajerom jej nesedela... Naveľa zatelefonovala švagrininej sestre. Či niečo nevie o bratovej manželke. Nevedela. Bola však tiež znepokojená. Jej sestra sa vraj neukázala v robote a neprišla si ani po syna. To sa ešte nikdy nestalo!
Záležitosť ohlásili na polícii.
Rodinný dom, v ktorom bývali, našli zamknutý. Policajná hliadka vytlačila okno. V izbe, na posteli, sa pod posteľnou plachtou črtali obrysy postavy. Plachtu na mieste hlavy pokrývali zaschnuté zlovestné, hnedasté škvrny. Celý byt bol presiaknutý odporným, sladkastým zápachom hniloby a rozkladu.
Onedlho na miesto prišla výjazdovka kriminálky so súdnym lekárom. Ako príčinu smrti určil viaceré údery do hlavy ťažkým tupým predmetom.
Priznal sa.
„Prosil som ju, aby zostala. Smiala sa mi. Ani neodpovedala. Len sa vysmievala. Videl som, ako vyberá zo skrinky svoje doklady. Za každú cenu som ju chcel zadržať. V záchode mávam pre každý prípad odloženú ťažkú železnú tyč. Išiel som po ňu. S tyčou v ruke som sa vrátil a ešte raz som jej povedal, aby nikde nešla, aby zostala so mnou. Že ju mám veľmi rád a nemôžem bez nej žiť. Zdôraznil som, že ju upozorňujem naposledy. Že ak neposlúchne, skončí sa to zle. Vôbec sa neunúvala obzrieť. Nezvládol som to. Nemohol som vydržať, že ju má niekto iný. So zažmúrenými očami som zodvihol tyč a... Spadla na skrinku. Všade bola krv. Veľa krvi. Odtiahol som ju na posteľ a zakryl tú celú hrôzu, na ktorú som sa nemohol pozerať, posteľnou plachtou...“
Za spáchanie trestného činu vraždy mu súd vymeral dvanásť rokov v najprísnejšom režime.
