V tomto príbehu je najstrašnejšie to, že by zbytočnej smrti a mnohým životným traumám, bolo možné zabrániť. Keby... keby okresný súd mal robiť to, čo robiť mal. Hodnotiť teraz je už ale neskoro. Možno si páni sudcovia mysleli, že to nie je až také vážne. Ale bola to žena na odstrel. A ona o tom vedela. Páchateľ je pravdepodobne ešte stále za mrežami. Ale obeti a pozostalým, to už nepomôže...
Tieň démona
Mala pocit, že na ňu dopadol tieň. Tieň, spod ktorého sa nemožno vymaniť. Nemožno pred ním ujsť. Tak ako sa nemožno oddeliť od tieňa vlastného. Bol to tieň hrôzy, desu.
Nie, nebol to tieň, ktorého sa podvečer, za súmraku, zvyknú pred zaspaním v postieľke báť škvŕňatá. Ten tieň, ktorý jej bol neustále v pätách. A bol až príliš reálny. Vedela ho aj pomenovať. Zdalo sa jej, že ten tieň, pred ktorým nemala úniku, ktorý sa na ňu vrhá, je sám démon. Bála sa. Príšerne sa bála. Bála sa tak, že sa jej často roztriasli ruky, celé telo. Dostávala od hrôzy nervovú triašku. Kvôli strachu musela zájsť aj k lekárovi.
Mala sa skutočne prečo báť. To, čo sa napokon odohralo, bolo strašnejšie ako jej fantázia.
Vrah sa rozhodol
Matke sa zdal byť už od samého rána akýsi čudný. Nervózny. Hneď zaránky, skôr ako obvykle, odbehol do maštale podojiť kravu. Nebola s ním reč. Aj mala pokušenie opýtať sa ho, čo sa deje, ale napokon si to rozmyslela. Načo ho zbytočne dráždiť. Vedela, že by sa to mohlo skončiť hádkou. A keby len hádkou. Netrúfala si odhadnúť, čo zo syna môže vystáť. Veď už aj bol v base. A teraz, o necelý týždeň mal ísť zase. Ale nedal si povedať. Ale, čo už s takým starým corgoňom! Veď mu do štyridsiatky veľa nechýbalo. Už dávno to nebol usoplený chlapček v gatkách, ktorému mohla priložiť zopár výchovných. Mal svoju hlavu, svoj život, osud, ktorý mu do kolísky vložili sudičky. A ktorý si rozvíjal sám.
Tušila, že si nezvolil najlepšiu cestu životom, ale čušala. Bola rada, že keď je doma, aspoň jej niečo pomôže okolo domu a statku. Na lazoch je to už tak - potrebná je každá pracovitá ruka. A nemohla odoprieť, že sa do práce pustiť vedel.
Z domu odišiel, keď zhltol obed. Mohlo byť asi tak čosi pred druhou. Nepýtala sa ho, kam ide. Aj tak by jej to asi nepovedal.
Išiel rovno k latríne. Kým do nej vošiel, dobre sa poobzeral. Keď vychádzal, opäť sa obzeral. V ruke mal tašku. Teda, vyzeralo to ako obyčajná taška. To, čo v nej niesol, prinášalo smrť. Mal to v latríne, dômyselnej skrýši, už dávno. Teraz to chcel použiť.
Prebudenie démona
Začalo sa to asi pred štyrmi rokmi. Najprv to brala len tak. Nebol prvým mužom, ktorý za ňou pálil. Ale nechcela sa už zapliesť so žiadnym mužom. Najmä potom, ako jej jeden sľuboval hory-doly, lásku na celý život a keď kolísala dcéru, nedokázala od neho vytiahnuť výživné. Chcela mať od chlapov pokoj. A od tohto už úplne.
Tento bol otravný. Neuveriteľne otravný. Doliezal. Dookola mlel len to, že s ňou chce žiť, že si bez nej nevie predstaviť život. Ona je jeho vyvolená. Čím viac doliezal, tým viac sa odťahovala. Začala sa skrývať. Zatajovať sa. Nepomáhalo to. Vždy ju vyňuchal. Akoby mal nadprirodzené schopnosti. Démonické.
Potom prišli listy. Jeden bol adresovaný jej matke. Čítala: „...dohovorte svojej dcére, lebo to už nemienim ďalej znášať. Buď ju budem mať ja, alebo sa s ňou môžete rozlúčiť. Ak ju nebudem mať ja, nebude ju mať nikto. Opakujem, dohovorte jej, kým je ešte čas, lebo sa jej veľmi zle povodí!“
V ďalšom liste si prečítala: „Najskôr zastrelím teba a potom seba! Nech ma kvôli tebe hoci aj zavrú, ale už sa nemôžem trápiť tak, ako doteraz!“
Nechápala, prečo si zvolil práve ju. Prečo? Padal na ňu strach. Stále väčší. Aj potom, ako si raz bola posedieť v krčme a bol tam aj on. Mal vypité. Nie veľmi, ale mal. Zase do nej húdol. Odmietla ho. Slušne, ale jasne. Vytiahol náboj. Taký dlhý, v mosadznej nábojnici. Ukázal jej ho: „Pozri sa, tento je pre teba!“ Radšej sa pobrala preč. Pred kamarátom v krčme potom vyhlásil: „Raz ju aj tak musím zabiť!“
Démon sa prebúdzal...
Obyčajný ľudský strach
Strach doliezal stále silnejšie. Zašli aj za policajtmi. Pokyvkali hlavami, spísali zápisnicu, ale dlho sa nedialo nič. Vôbec nič. Potom prišlo predvolanie na súd. Povedali, čo sa dialo. Že sa neustále vyhráža. Že ju sleduje. Že hrozí zabitím. Že ak ju nezabije on, niekoho si najme a ten to urobí. Na súde mu pohrozili: No! No! No! Ešte raz a bude zle!
Vyviazol s podmienkou. Všetko sa začalo odznova. Aj s tými istými vyhrážkami. Dokonca si ju raz vystriehol a udrel. Zase zašli na políciu. Aj súd bol, no zase obišiell s podmienkou.
Možno ho to posmelilo. Možno si myslel, že môže skutočne všetko. Bol jej neustále v pätách. Nebolo pred ním úniku. Zmenila zamestnanie. Išla robiť do hôr, do rekreačného strediska. Našiel ju aj tam. Povedal: „Máš tri dni na rozmyslenie, či chceš so mnou žiť, alebo nie. Počkám si na teba a zastrelím ťa cez okno! Predo mnou sa neskryješ!!
Svedkovia
sú zmanipulovaní!
Vydýchla si. Súd predsa len zapracoval! Na šestnásť mesiacov bude mať od neho pokoj! Aspoň na ten čas si bude môcť zariadiť život podľa svojho. Konečne sa nebude musieť skrývať! Rozsudok okresného súdu po tom ako ju vyňuchal aj v horách, ju uspokojil. Nie nadlho. Bol to príliš krátky výdych. Podmienečne ho prepustili. Prešlo len niekoľko dní a našiel ju, hoci zase zmenila prácu.
Nebralo to konca. Bola zúfalá. Už nevládala. Nikto jej nevedel pomôcť. Ani policajti, ba ani súd. A lekár jej predpísal len nejaké tabletky na upokojenie...
Listy neprestávali chodiť. Dvakrát dostala odkaz napísaný na streleckom terči: „Splním, čo som sľúbil! Zabijem ťa, ak so mnou nebudeš žiť!“
Potom pribehla domov vystrašená uplakaná dcéra: „Mama! Mama! Bol tu ten ujo, čo ti posiela listy a hovoril, že zastrelí starkú, alebo niekoho z našej rodiny, ak za ním hneď neprídeš! Mami, ja sa bojím!“
To bolo priveľa. Policajti opäť pokyvkali hlavami, spísali, zápisnicu, bol aj súd. Do očí im všetkým tvrdil, že je to všetko kravina. Všetko si na neho bohvieprečo vymýšľajú. Akoby on mohol niekomu ublížiť? Vyhrážať sa zastrelením? Veď to dieťa, ktoré má, je odo mňa! Všetci sa proti mne spojili. Svedkovia sú zmanipulovaní! A ju nahovorila matka, aby klamala. A to len preto, aby ma dostali do basy!
Dostal pol roka nepodmienečne. A nič sa nezmenilo. Vôbec nič.
Náboj v hlavni
Predtým robila čašníčku. To ale bola riziková práca. Bola príliš na očiach. Požiadala, či by radšej nemohla robiť kuchárku. Šéf vypleštil oči: Prečo chce robiť kuchárku, keď ako kvalifikovaná, a navyše veľmi šikovná čašníčka, zarobí oveľa viac? Pre ňu má momentálne len miesto pomocnej kuchárky. A čašníčku potrebuje!
Trvala na svojom. V kuchyni ju aspoň nebude môcť vidieť. Nápis na dverách „Cudzím vstup zakázaný“ nie je síce ktovieakou ochranou, ale je.
Ráno, keď prišla do práce, čítala odkaz na konzumnom lístku: „ZAJTRA ŤA ČAKÁM DOMA U MŇA. AHOJ. NA OBED!“
Odkaz pokrkvala a odhodila do vedra s odpadom. Dúfala, že o chvíľu, len o niekoľko dní, bude mať zase od neho pokoj. Aspoň na niekoľko mesiacov. Veď má ísť do basy!
Lístok neskôr našla na dne vedra polícia. Preklenulo sa poludnie. Asi o štvrtej popoludní prišla za ňou, do miestnosti pre personál, kolegyňa: „Počúvaj, zase je tu. Ide rovno sem!“
Podľa kolegyne vstala a išla k východu pre personál. Po chvíľke začula buchnutie. Také, ako keby do seba vrazilo dvoje dvier.
Guľka opúšťa hlaveň
Bola to stará vojenská puška, mauserovka, vzor 24. Ktosi ju upravil na pytliačku. Tak, aby sa dala pohodlne skryť pod kabát. Odpílil časť hlavne a pažby. V zásobníku boli tri náboje. Jeden z nich vkĺzol do nábojovej komory. Úderník dopadol na zápalku. Zápalka vznietila prachovú náplň. Prudký tlak plynov vymršil strelu. Letela vzduchom len niekoľko metrov. Potom narazila dvier. Tombakový plášť strely sa pri prieniku drevom otvoril. Olovené jadro sa sploštilo.
Za dverami kľučala ona. Rukou sa snažila kryť si tvár.
Asi len policajní balistici a súdni lekári vedia, čo dokáže narobiť poloplášťová strela. Jej účinok je podobný strele dum-dum, ktorú zakázala ženevská konvencia. Strela ju zasiahla do úst. Rozdrvila zuby a kosti sánky. Rozdelila sa na časti. Tie pokračovali cestou ťažšieho odporu a cestou trhali, na čo natrafili. Kosti, svaly, tkanivo. Razili si cestu jej vnútrom, cez pľúca, bránicu až do pečene.
Kolegyňa pribehla práve vo chvíli, keď klesala na zem. Smrti by nebolo zabránilo nič. Mŕtva už asi bola vtedy keď klesla na zem.
Démon prekročil tieň.
Vraj ju chcel len trošku postrašiť. Preto raz vystrelil do zeme. Guľka sa možno odrazila... A vôbec, všetko to, čo tvrdia svedkovia, je vymyslené. Vôbec ju neprenasledoval. Nevyhrážal sa. V žiadnom prípade ju neplánoval zastreliť. Náhodou šiel okolo, lebo bol zbierať huby. Nemal ani potuchy o tom, že guľka môže narobiť toľkú neplechu. Veď predtým nikdy nestrieľal!
Všetko ale vyzeralo tak, že ju zastrelil plánovito, cielene. A že pytliacku pušku mal dokonale vyskúšanú. Ba znalci vyslovili mienku, že keby si ako obeť nevybral ju, našiel by si niekoho iného.
Krajský súd v Banskej Bystrici sa rozhodol pre výnimočný trest straty slobody: dvadsaťštyri a pol roka straty slobody.
