Sľub celibátu žijem tretí mesiac, viem, aké je to náročné

Chalani sa ponáhľajú na prednášky, pani upratovačka pulíruje spoločné priestory. Podľa nás by ani nemusela, lesknú sa čistotou už odďaleka. Na chodbách je ako v kostole. Zovšadiaľ počuť len božský pokoj a ticho!
Boris Brutovský je z piatich detí. Vyrastal v kresťanskej rodine vo zvolenskom panelákovom byte. Ako chlapec s kamarátmi miništroval a tvrdí, že na banskobystrické katolícke gymnázium išiel automaticky.
Z HERCA KŇAZ
Boris nie je žiadny suchár. Spoločne sa bavíme na tom, že pôvodne chcel byť herec. „Alebo niečo na ten spôsob. Hrával som v rôznych záujmových krúžkoch. Išlo skôr o sporadické vystúpenia, dramaturgiu či scenáre pri rôznych akadémiách a večierkoch, na ktorých som sa ako študent zúčastňoval. Hovorili mi, že na herectvo sa nedostanem, že tam prijímajú málo ľudí.“ Pohovory na Bohosloveckú fakultu (už je šiestak) neboli vraj jednoduché. Súčasné dianie v cirkvi, kapitoly z katechizmu, Starý a Nový zákon, slohová práca zo slovenčiny... Aj takéto vedomosti musí preukázať úspešný záujemca o túto „výšku“. „Mal som výhodu, maturoval som z náboženskej výchovy, veľa som poznal z miništrovania.“
ŽIADNE ZNAMENIE
Čosi ma oslovilo, dostal som znamenie, zjavil sa mi Pán – takéto a im podobné všeobecné tvrdenia – v Borisovom prípade neplatia. „Doma mi dokonca vraveli, či si najprv nechcem urobiť inú vysokú školu. Zrejme mi týmto svojím odporúčaním chceli dať čas, aby som sa rozhodol správne. Najbližší sa ma pýtali, či to naozaj chcem a či nebudem ľutovať. Nikto mi však nepovedal – nechoď!
Že prečo kňaz? U mňa to dozrievalo rokmi a postupne. Možno aj preto, že ako miništrant som videl zákulisie na fare, zákulisie sakristie. To, čo je pre väčšinu zakryté, bolo pre mňa dostupné, i keď nie všetko. Videl som tam však pekný život a aj radosť, šťastných kaplánov.“
RODINA A CELIBÁT
„Rodina je pre mňa veľká hodnota. Keď som sa rozhodoval, veľmi dôkladne som sa sám seba pýtal, či chcem takýto život, či mi naozaj vyhovuje. Je to fakt veľká obeta. Keď vidím starších kňazov, z ktorých niektorí už majú život odžitý, sú šťastní. Napriek tomu, že nemajú rodinu. Pretože celibát je aj na to, aby sa všetci stali mojou rodinou. Celibát žijem tretí mesiac, viem, aké je to ťažké, ale je v tom i veľa božieho požehnania.“
Boris tvrdí, že i napriek tomu, že kňaz nemá rodinu, je často ešte viac v konfrontácii s rodinnými problémami ako niektorí z jej členov. Pri spovedi sa dozvedia oveľa viac, ako by zažili.
„Sám vychádzam z rodiny. Viem o krízach, uvedomoval som si ich aj v prípade vlastných rodičov, viem, ako pôsobia na dieťa. Myslím si preto, že problémy druhých dokážem precítiť, snáď i poradiť. Celibát je veľké požehnanie a podľa mňa by sa mal zachovať.“
BOH JE TU
„Verím, že je, a preto som napokon tu. Som presvedčený o tom, že celý môj život má pekne naplánovaný. Isté je, že Boh chce v prvom rade naše šťastie. My sa môžeme rozhodovať slobodne, on nám do ničoho vstupovať nebude. Ale plátať za nami diery - napríklad ekologické - nebude. Na to musíme mať dosť síl my. Vlastnými rukami sme poškodili prírodu, tak to musíme teraz napraviť. Na neho sa sťažovať nemôžeme!“
VÍZIA BUDÚCNOSTI
O pár mesiacov Boris fakultu ukončí. Začne pracovať s ľuďmi a pre ľudí. „Skôr ako budem farár niekoľko rokov na jednom mieste , chcel by som prejsť niekoľko pôsobísk ako kaplan, nabrať skúsenosti. Odhadovať v tomto čase, kam sa v budúcnosti dostanem, nechcem. Niektorí absolventi školy pracujú s deťmi, v ústavoch, nemocniciach, školách alebo sa ďalej vzdelávajú v Ríme. Až vonku sa mi otvoria dvere. Zatiaľ sa však cítim na typickú farskú pastoráciu.“
Na otázku, či je presvedčený, že pri tomto povolaní vydrží celý život, dodal: „Ešte nemôžem povedať hop. Jasné, prídu aj krízy, keď však cez ne prejdem, ostanem. Tomuto verím.“