Každý prípad vraždy je neobvyklý. No tento je doslova výnimočný. Ukazuje, kam až môže človeka dohnať alkohol. A prezrádza, že zločin sa môže vkradnúť všade. Aj tam, kde by to okolie nikdy neočakávalo. Po nasledujúci príbeh sme do súdneho archívu siahli poriadne hlboko. Od času, keď sa odohral, ubehlo už viac ako pätnásť rokov. Vzhľadom na okolnosti opäť nebudeme uvádzať mená a neprezradíme ani to, kde sa dej odohral.
Bol prekvapený, ako otec v ostatných dňoch pookrial. Najprv sa domnieval, že po rokoch nervákov, keď pôjde do dôchodku, stane sa jeho svetom rybárska udica, hubársky košík a jeho milované knihy. Otec namiesto toho začal chradnúť. Len čo mu však ponúkli možnosť obliecť si znovu biely lekársky plášť a pozvali ho do nemocnice na dočasný záskok, ožil. Bol z neho úplne iný človek. Cítil, že ho potrebujú. Že roky jeho skúseností, jeho vedomosti, ruky, ešte stále vedia oceniť.
Včera za ním zaskočil do nemocnice. Na rozdiel od predošlých dní sa mu zdal akýsi iný. Zvláštny. Nesvoj.
Žeby mal opäť problémy s mamou? Žeby sa znovu dala na pitie? Veď sľúbila, že s tým prestane!
Podvečer mu otec zatelefonoval domov. Mohlo byť asi sedem hodín.
- Príď k nám! Hneď ako budeš môcť! Tak rýchlo, ako sa len dá. Prosím ťa!
Aj z telefónom skresleného hlasu bolo cítiť naliehavosť.
- Čo sa stalo, otec?
- Tvoja matka si zase vypila. Vyzerá to byť zlé. Nedá sa s ňou dohodnúť. Vieš, že na teba dá! Si jej obľúbenec!
Nechcelo sa mu ísť. Bolo to síce len čosi vyše dvadsať kilometrov, ale vonku mrzlo, až prašťalo. Ktovie, či vôbec nahodí auto, obstarožnú škodovku, ktorú mu zveril ešte otec.
Možno to nebude až také zlé - pomyslel si. Možno otec len zbytočne dramatizuje...
- Otec, daj mi, prosím, k telefónu mamu. Skúsim sa s ňou rozprávať!
Z hlasu matky cítil, že sa skutočne zase pustila do pohárika. Snažil sa ju presviedčať, dohovoriť jej ako decku.
- Mami, choď si prosím ťa radšej ľahnúť! Dobre? A ešte ťa prosím, veľmi ťa prosím, dnes už fľašu odlož. Radšej sa na ňu ani len nepodívaj!
Prisľúbila.
Po štvrťhodinke sa telefón opäť rozdrnčal. Bol to opäť otec. Už nehovoril. Kričal
- Ona si zobrala nôž! Ide sem! Čo mám robiť?
Spojenie sa prerušilo. Ten na druhej strane zložil.
Pokúšal sa vytočiť otcovo číslo, ale nikto nedvíhal. Od nervozity si obhrýzal nechty, hrýzol sa do pier. Každú minútu vytáčal otcovo číslo. Po desiatich minútach sa zvonček telefónu ozval sám. Otcov hlas znel sťažka. Akoby nevládal hovoriť, hoci sa o to snažil z plných síl.
- Pichla ma... Nožom ma pichla... Prosím, zavolaj sanitku...
- Otec! Otec, čo sa stalo?
Nikto neodpovedal. Zo slúchadla počul iba ťažký dych a potom už len slabé chrčanie.
Premkol ho hrozný pocit. Že sa nechtiac stáva účastníkom priameho prenosu. Prenosu príchodu smrti a on to všetko počuje v telefóne.
Utekal do nemocnice. Zalarmoval sanitkára. Súril ho, hnal k rodičovskému rodinnému domu.
Majster alkohol
Celé okolie, všetci, ktorí ich poznali, považovali ich manželstvo za vzorové. A nielen po nejakom roku, piatich alebo desiatich rokoch. Veď spolu žili už vyše tridsať rokov! Dobre situovaná rodina, s dobrým spoločenským postavením. On lekár, ona učiteľka. Až v posledných rokoch, keď už boli obidvaja na dôchodku, sa čosi začalo diať. On to zakrýval, ako mohol. Preto si to ostatní takmer nestihli všimnúť. Začala piť. Takmer denne. Pila už aj predtým, no nie až v takých množstvách. Neskôr sa sťažovala na neznesiteľný tlak v hlave, návaly slabosti. Presviedčala okolie, že musí mať v hlave nádor. Nemôže to byť nič iné. Vyšetrenia boli negatívne. Napokon ju hospitalizovali na psychiatrii. Po liečení sa stav upravil. No tvrdila, že jej to myslí akosi inakšie.
Po liečení siahala po alkohole ešte častejšie. Je možné, že alkohol bol jej jedinou útechou v jej vlastnom svete, ktorý si vytvorila a do ktorého sa uzatvárala.
Spočiatku to toleroval. Dlho to toleroval. Všetci ho považovali za veľmi tolerantného. Pred okolím sa to snažil ututlať, a keď čosi preniklo navonok, bagatelizoval to. Tvrdil, že o nič nejde, že sa všetko napraví. Potom sa začali manželské hádky. Prišlo aj na facky.
Atmosféra sa zahusťovala. To na ňu pravdepodobne pôsobilo ešte ťaživejšie. Reagovala tým, že si vypila ešte viac a častejšie. Aj preto, aby zabudla. A aj preto, aby mu robila naprotiveň. Podľa nej však nejako zvlášť alkoholu neholdovala. Len si sem-tam vypila. No a čo! Veď si vypije každý, no nie?
Majster alkohol už úradoval. Pomaly, ale isto. Bolo len otázkou času, kým...
Krv na podlahe
Vchodové dvere rodičovského rodinného domu našiel odomknuté. Prudko ich roztvoril. Do očí mu udreli zlovestné červené fľaky na podlahe.
Rodičov našiel v hale. Obidvaja na zemi, zakrvavení. Matka nemala na hornej polovici tela žiadne oblečenie. Na holej hrudi zazrel krvácajúcu ranu.
Otec bol pri vedomí. Tíško stonal. Z mimiky vycítil, že chce niečo povedať. Sklonil sa mu až k otvoreným ústam.
- Pichla ma... - Vládal ešte povedať. Viac z neho nedostal. Videl, že upadá do šoku. Dostával triašku. Bleskovo mu poskytol prvú pomoc. Potom sa venoval matke.
Spočiatku si myslel, že je mŕtva. Oči mala otvorené, vyvrátené dohora. Po chvíľke zavzdychala. Rodičov rýchlo, tak rýchlo, ako len mohli, previezli do nemocnice. Otec mal v hrudi hlbokú bodnú ranu. Stratil veľa krvi. Po chvíľke upadol do bezvedomia. Srdce sa zastavilo. Nevzdávali sa. Bojovali. Masáž srdca. Elektrické šoky. Lieky na podporu srdcovej činnosti. Hodinu sa bili o život. Trikrát sa im podarilo rozbehnúť sval, bez ktorého nemožno žiť. Napokon sa srdce definitívne zastavilo. Bol koniec. Na jej tele našli iba jednu ranu, ktorá vyzerala nebezpečnejšie. Prenikala do dutiny brušnej. Zvyšné rany boli vlastne len škrabancami.
Žeby samovražda?
Keď sa trošku zotavila, mohla vypovedať. Hovorila približne takto: Popoludní vypila maximálne polovicu sedemdecovky vína. Jeden pohár jej nalial sám manžel. Odbehla do kúpeľne. Odtiaľ na neho zakričala, aby jej nalial ešte za jeden pohár. Hneď počula strašný treskot. Dovtípila sa, že manžel hodil na zem fľašu. Vbehla do kuchyne, s hornou polovicou tela zoblečenou, lebo si v náhlivosti nestihla cez seba nič prehodiť. On sa postavil oproti nej. V ruke mal nôž. Zaútočil. Porezal ju na bruchu, hrudi a hrdle. Aj hlavu jej obúchal o kuchynskú výlevku. V reakcii siahla po noži. Držala ho v ruke, za rukoväť, ostrím oproti nemu, vo výške hrude.
Vtedy sa na ňu hodil. Na nôž sa jej napichol.
A vôbec, mal samovražedné úmysly. Už dávnejšie vykrikoval, že sa hodí pod vlak. Niekoľkokrát po hádke vytiahol svoju pištoľ, priložil si ju k hlave a tvrdil, že sa odstrelí. Takto spáchal samovraždu a ešte namočil aj ju...
Nesedelo to. Vôbec to nesedelo. Ani s dávkou alkoholu, ktorú mala v sebe. Musela vypiť oveľa viac ako tvrdila. V tom čase bola podľa zistenia v stave strednej až ťažkej opilosti. Na jej šatách, v úrovni hrude, objavili krv. Bola to jeho krv. Musela mať teda šaty na sebe v čase činu oblečené. Lenže jej krv na nich nebola. Nemohol teda na ňu zaútočiť prvý. Podľa znalca nemohlo smrteľné poranenie vzniknúť tak, ako ho popisovala ona. Nôž musela niečia ruka viesť aktívne. Bodnúť ním. A okrem nich v dome nikto druhý nebol.
A čo jej poranenia?
Vyzerali tak, ako by si ich spôsobila ona. A spôsobila si ich tak, aby si príliš neublížila...
Bol to úmysel!
Náhodné nabodnutie sa na nôž vylúčili. Keďže nebolo náhodné, muselo byť úmyselné. To je už však dôvod na trestné stíhanie. Po dokazovaní súd dospel k názoru, že iného úmyselne usmrtila, spáchala teda trestný čin vraždy.
Za vraždu však trestný zákon počíta len s trestom za mrežami. Vzhľadom na jej vek, okolnosti, sa trestný senát Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodol uložiť starej žene trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby.
