Meno a priezvisko: Miroslav Saniga.
Pracovné zaradenie: Vedecký pracovník.
Rodné mesto: Ružomberok.
Vek: 43 rokov.
Životná dráha: Detstvo som prežil v dedinke Liptovské Revúce, ovenčenej zôkol-vôkol vrchmi Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Narodiť sa v malebnom prostredí pod skalnou hradbou Čierneho kameňa a nezamilovať sa do prírody, tak to by bol býval z mojej strany neodpustiteľný hriech. Už od raného detstva ma najviac z celej prírody nadchýnali vtáčiky. Keď som sa navrátil zo školy a urobil som si všetky úlohy, už som aj trielil za dedinu, pravda, ak som nemal nariadenú otcom nejakú robotu okolo domu. Z lesa som sa takmer zakaždým vracal zablatený, a to neraz aj v nedeľných kostolných háboch. Z času na čas sa mi pritrafilo, že pri predieraní sa lesnými húštinami a kriačinami som si rozdrapil nohavice alebo košeľu. To bolo potom doma výčitiek a kriku, najmä od mamy, ktorá musela zafúľané veci ihneď oprať a roztrhnuté pozašívať... Nezriedka sa moje výlety do prírody končili rovnako – bitkou alebo kľačaním na „poniete“ (trieska do pece). Volanie kvetov, stromov, vtákov a zvierat bolo však omnoho silnejšie ako strach z „nedozerných následkov“ po výlete do lesa. Ani tá najhrôzostrašnejšia predstava „dohry“ v podobe krutej bitky ma nikdy neodradila od uskutočnenia zamýšľanej prechádzky zátišiami okolitej prírody. Zážitky z prírody totiž ďaleko-preďaleko prevyšovali „následky“ môjho pobytu v jej zátišiach aj v podobe toho najstrašnejšieho výprasku.
Profesionálna dráha: Po skončení Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene (terajšej Technickej univerzity) som v roku 1987 zakotvil na Správe Národného parku Malá Fatra v Gbeľanoch. Odmalička ma to ťahalo k ochrane prírody, a tak som sa potešil, že sa mi tam „ušlo“ podľa niekdajšieho „rozdeľovníka“ miesto. Ako profesionálny ochranca prírody som pracoval na tamojšom pôsobisku do roku 1993, keď som prešiel pracovať bližšie k rodnej dedine na Staré Hory. Výskumná stanica Ústavu ekológie lesa SAV v tejto podhorskej dedine je mojim druhým domovom, kde „účinkujem“ v skutočnom i prenesenom zmysle slova ako samostatný vedecký pracovník. Moja dráha profesionálneho prírodovedca a ochrancu prírody bola pravdepodobne predurčená samotným Stvoriteľom dávno pred počatím, pretože nie som schopný prehodiť „výhybku“ na inú koľaj a putovať životom po inej profesionálnej dráhe než po tej, ktorá ma vedie fascinujúcimi zátišiami prírody.
Čo mi to vzalo: Nič, vo vzťahu k prírode som v pluse vo všetkých oblastiach života, pravda, okrem finančnej, ktorá však hrá u mňa podradnú rolu...
Čo mi to dalo: Príroda ma zásobuje silou žiť každodenný život v pokore, skromnosti a v potešení z najmenších maličkostí.
Životný neúspech: Teším sa z miniatúrnych maličkostí, takže nijaké skutočnosti vo svojom živote nepovažujem za neúspechy.
Najväčší životný úspech: Neznášam samochválu, úspechom je pre mňa tá „najnepovšimnutiahodnejšia“ všednosť a to ma drží na hladine šťastného života.
Rodina: Som bezhranične zamilovaný do prírody a starám sa o otca, ktorý žije sám na Liptove.
Najvýznamnejšie medzníky života: Prítomná chvíľa je pre mňa najväčším nezaslúženým Božím darom, za ktorý sa mu nedokážem na tomto pozemskom svete nikdy a ničím dostatočne odvďačiť.
Koníčky: Príroda, príroda a zasa len príroda.
Čo nemám rád: Neporiadok a nečistotu v našom životnom prostredí, zlo, závisť, nenávisť, povýšenosť.
Čo mám rád: Všetko, čo obnáša žitie celkom obyčajného života odohrávajúceho sa mimo objektívov kamier, fotoaparátov a mikrofónov, pokorných a húževnatých ľudí, súcit, spolupatričnosť, život v zátišiach prírody, „meteník“, čo je chlieb s kapustou pečený na Liptove, kyslú vychladenú žinčicu v sparnom letnom dni.
Plány do budúcna: Odumierať viac a viac pre seba a žiť viac a viac pre okolie, byť pokornejším, súcitnejším, lepším vo vzťahu ku všetkým stvoreniam prírody a prispieť svojou troškou k víťazstvu dobra nad zlom na tomto pozemskom svete.
Čo by ste vo svojom okolí zmenili alebo ocenili: Skrášlil by som životné prostredie a „polepšil“ všetkých ľudí (vrátane seba), aby robili len dobro, ocenil by som všetkých, ktorí odumierajú pre seba, aby mohli žiť viac pre iných.
Autor: vrb
