Nasledujúci príbeh je síce tiež zo súdneho archívu, no odohral sa pred šiestimi rokmi. Zaujímavý je aj tým, že páchateľke sa istý čas úspešne darilo hrať nešťastnú vdovu, ktorá prišla o manžela. Nikdy nebola právoplatne odsúdená. Obeť totiž dlho neprežila. Za mrežami, vo väzbe, zomrela skôr, ako rozsudok nadobudol právoplatnosť. Pripomenieme, že vzhľadom na relatívnu čerstvosť príbehu nebudeme lokalizovať, kde sa dej odohral. Prezradíme len toľko, že sa to stalo na strednom Slovensku, a to, že o vine a treste rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici. Všetky mená, ktoré sa v príbehu vyskytujú, sú zmenené.
Zvieratá zacítia aj to, o čom človek ani len netuší. To je známe už dávno. Na vlastnej koži sa o tom mohol presvedčiť aj pastier hovädzieho dobytka pán Augustín. V ten deň na konci júna hnal podvečer stádo popri nepoužívanej studni z betónových skruží s bielo-červenou turistickou značkou. Ešte nebol ani pri studni, keď z ničoho nič začal ručať býk. Ale inakšie. Akosi smutne. Pridali sa aj kravy a naostatok sa rozštekali psy. Štekali na studňu. Nazrel do nej. Dole, na hladine, plávala medzi nalámanými halúzkami deka a pestrofarebná igelitová taška. Štuchol do toho haluzou. Do nosa mu vrazil sladkastý mŕtvolný zápach.
Nález vyrážajúci dych
Najprv sa domnieval, že do studne asi padlo nejaké zviera. Zdochlina môže znehodnotiť vodu, a preto si bral ako svoju povinnosť vytiahnuť ju. Pokúšal sa o to konárom. Deka sa uvoľnila. To, čo uvidel, mu vyrazilo dych. Na hladine sa objavili neprirodzene sfarbené ľudské ruky, zviazané motúzom.
Nepoužívanú studňu niekto využil ako tajný hrob! Aby mohli telo z úzkeho priestoru vyprostiť, museli demontovať vrch studne a rozložiť nad ňou trojnožku s kladkou.
S mŕtvolou nikdy nie je príjemná práca. Táto bola navyše najmenej mesiac vo vode. Išlo o muža vo veku asi štyridsať rokov. Mal poviazané ruky aj nohy, na hlave igelitovú tašku. Smrť bola násilná. Súdny lekár zistil, že na hlavu nebohého účinkovalo minimálne dvakrát tupé násilie. Ale príčinou smrti bolo udusenie. Neznámeho muža najprv poudierali do hlavy, potom ho zahrdúsili a hodili do studne. Ide o vraždu!
Je to môj
manžel!
Išlo o vyrovnávanie účtov medzi mafiou? Spôsob, akým sa páchatelia tela zbavili, by tomu nasvedčoval. Najprv však bolo potrebné mŕtveho identifikovať. V takomto prípade polícia prezrie zoznamy nezvestných. Popis jedného nezvestného pasoval. Išlo o štyridsaťtriročného Jozefa, šoféra z okresného mesta. Jeho manželka, pani Elena, ho postrádala od polovice mája. Ukázali jej oblečenie mŕtveho. Srdcervúco sa rozplakala: „Poznávam tie šaty!“ - dostala zo seba pomedzi vzlyky. „Určite patrili môjmu manželovi!“
Pani Elena vypovedala, že manžela naposledy videla, keď sa vrátil z práce. Nebol triezvy. Vôbec, v poslednom čase bol triezvy málokedy. Povedal, že si ešte niečo musí vybaviť, a odišiel. Nemala potuchy, kam. Ale to povedal viackrát a potom ho videli sedieť s kamarátmi pri pive. Ráno si všimla, že jeho posteľ je nedotknutá. Volala do manželovej práce. Povedali jej, že neprišiel. Hľadala ho u známych, príbuzných. Márne. O tom, že sa stratil, informovala aj políciu. Na záver dodala: „Nemal žiadnych nepriateľov. Nepoznám nikoho, kto by mu chcel ublížiť!“ Bola to záhada...
Tajomstvo
pani Eleny
Pani Elena, bývalá úradníčka na invalidnom dôchodku, bola už dvakrát rozvedená. Z predchádzajúceho manželstva mala osemnásťročnú dcéru Lenku. Približne štyri roky po narodení dcéry sa vydala za Jozefa. Novopečený manžel, mladší o štyri roky, si jej dcéru osvojil. Ukázalo sa však, že vzťah medzi pani Elenou a jej manželom nebol až taký ideálny, ako sa to snažila naznačiť. Kadečo nehralo v jej výpovediach. Vyzeralo to tak, že pani Elena skrýva tajomstvo. Na výsluchu sa s ňou ako svedkyňou o kadečom porozprávali. Pri jednom z výsluchov to nevydržala: „Áno, skutočne sme s Lenkou a jej priateľom Jozefa zabili!“
Viac z nej nedostali. Odmietla vypovedať. Výpoveď odmietla aj jej dcéra a to isté právo využil aj Lenkin priateľ Marek. Ten však neskôr názor zmenil.
Chcem Jozefa
zlikvidovať!
Marek mal dvadsaťjeden rokov a s Lenkou začal chodiť asi pred pol rokom. Asi po mesiaci ho Lenka pozvala domov a zoznámila ho s mamou. Odvtedy k nim chodil častejšie, občas u nich prespal. Ku koncu marca mu Lenka povedala, že s ním chodiť už nechce. Rešpektoval to. No mal ju stále rád, aj v ich byte sa ešte občas objavil. Pamätá si, že Lenkin otčim chodieval domov opitý. Kričal, vyhrážal sa. Vykrikoval, aby sa manželka aj s dcérou z jeho bytu vysťahovali.
Časom bol u nich opäť na návšteve. Lenka išla von so psami, on sa zatiaľ rozprával s jej mamou. Spomínala, ako si pred rokmi najala ľudí a objednala si manželovu likvidáciu. K tomu však nedošlo a tí ľudia jej majú vrátiť peniaze. Jedným dychom dodala, že by to urobiť chcela. Jozefa chce zlikvidovať! Nič jej na to nepovedal, no v polovici apríla prišiel znovu na návštevu. Asi o siedmej prišiel domov Jozef. Bol opitý, manželke a dcére vykrikoval, že sa majú vysťahovať. Hneď na to si ľahol spať a pani ich s Lenkou zavolala do obývačky. Hovorila: „Dnes by sme mohli Joža zlikvidovať! V spánku ho udrieme popolníkom a zadusíme!“
Na návrh nereagoval. Jozef sa aj tak zobudil. Večer odišiel domov. Ale prišiel i na druhý deň.
Váhal som,
tlačili na mňa!
„Za Lenkou som išiel asi o piatej popoludní mojím autom“ – vypovedal Miroslav. Asi o siedmej večer prišiel domov Jozef. Mal vypité, vyhrážal sa a vykrikoval, že všetkých živí. Ešte poslal Lenku po pivo, ľahol si a zaspal. Pani Elena vyhlásila, že by sme to mohli urobiť dnes. Aby som udrel Joža popolníkom po hlave. Ale Lenka povedala, že to bude lepšie činkou, a hneď ju aj priniesla. Stále som váhal. Lenka a jej mama hovorili, že to nedokážu, nech to urobím ja. Tlačili na mňa. Nevedel som sa k tomu odhodlať, tie dve ma stále posmeľovali. Zodvihol som činku a raz udrel. Neviem kde. Vôbec som sa nepozeral. Ušiel som hneď do obývačky, kľakol si na zem a rozplakal sa.“
Po chvíľke za nim prišla Lenkina mama. Pomohla mu zodvihnúť sa a zaviedla ho do spálne. Gusto bol vraj ešte živý. Dýchal. Lenka hodila otčimovi na hlavu vankúš, pani Elena mu oboma rukami chytila krk a začala ho hrdúsiť. Jozef ešte chvíľu mykal rukami a nohami, potom prestal. Obliekli ho, nohy a ruky mu poviazali špagátom, na hlavu mu natiahli igelitovú tašku. Telo zabalili do deky. Zniesli ho do auta. Na nepoužívanú studňu si spomenul on. Hodili ho dnu a zahádzali konármi.
Matka
kryje dcéru
Akonáhle sa priznal Marek, začala „spievať“ aj pani Elena. Až na to, že sa dcéru snažila postaviť od vraždy úplne bokom a čím viac navaliť na Mareka.
Jej manžel vraj asi pred dvoma rokmi začal neúnosne piť. Chodil opitý domov každý deň ju osočoval, vykrikoval na ňu a dcéru, že sú darmožráčky, aby odišli z jeho bytu. Pri hádkach prišlo i na fackovanie. Keď začal Marek chodiť s jej dcérou, naznačila mu, že s manželom dobre nevychádza. Hovorila, že už takto nemôže žiť. Že by bolo dobre, keby Jožo už „radšej nebol“. Marek odpovedal, že by to nebol problém. Že sa dá kadečo urobiť. Hneď sa ho opýtala, či chce Joža zastreliť, otráviť, alebo čo. Marek navrhol udrieť nepohodlného niečím ťažkým po hlave a odpratať. Lenka o ničom nevedela.
Keď prišiel autom v polovici mája, dcéra nebola doma, manžel spal v spálni. Mareka sa opýtala: „Tak čo, ideme na to?“
Marek vybral z Lenkinej izby činku. Počula tupé údery, potom zostalo ticho. Nazrela do izby a videla, ako Marek pritláča na Jožovu tvár vankúš. Lenka prišla domov až potom. S dcérou mŕtveho poobliekali. Marek ho odviezol. Po dvoch dňoch manžela akože hľadala. Potom išla polícii nahlásiť, že je nezvestný.
Lenka mlčí
aj na súde
Lenka mlčala aj na súde. Aj jej mama. Menej bol na slovo skúpy Marek. Potvrdil: pani Elena mu hovorila, že svojho manžela chcela otráviť, že si najala nejakých chlapov. O manželovej likvidácii hovorila aj pred dcérou. Bola to Lenka, kto priniesol činku. Lenka pritlačila Jozefovi na hlavu vankúš, jej mama ho hrdúsila.
Krajský súd rozhodol: všetci traja sa dopredu dohodli a rozdelili si úlohy. Vraždu teda spáchali ako členovia organizovanej skupiny. Za to sa Elena odsudzuje na štrnásť, jej dcéra Lenka na trinásť a Marek na dvanásť rokov straty slobody.
Elena manžela dlho neprežila. Vo väzbe zomrela skôr, ako sa rozsudok stal právoplatným. Jej spolupáchatelia sa odvolali. Najvyšší súd dospel k názoru, že ich konanie pri vražde nebolo natoľko plánovité a koordinované, aby ich bolo možné považovať za členov organizovanej skupiny. Tresty obom znížil na desať rokov.
