Miroslav Lupták: „Vždy sa mi páčil underground a pri ňom som zostal.“

Miro sa k prvej gitare, dostal keď mal štrnásť rokov. Bola to len lacná španielka, ale predurčila jeho cestu. Napriek tomu, že študoval stavbárinu, potom na vysokej drevárinu, hudba ho poznačila navždy. Prelína sa jeho celým doterajším životom.

„Končil som základnú školu“ – hovorí Miroslav Lupták, ktorého v okolí skôr poznajú pod prezývkou Mirík - „bolo to presne pred prevratom, a už vtedy sa mi zamilovali menšinové hudobné žánre, undreground. Také ako grind, death metal. Počúvali sme Větrník, ladili zahraničné stanice. V Banskej Bystrici vtedy hrávali po pivniciach a garážach desiatky kapiel. Pravda, že som sa od nich snažil kadečo odpozerať. No ja som vyrastal na českom Arakaine, Degustrole, Kryptore. Zo zahraničných mi boli vzorom Death, Napalm Death, teda to, čomu so hovorí „old school death and grind“. Samozrejme, že som túžil mať aj vlastnú kapelu...“
Tou prvou, ešte na strednej škole, bola skupina pod názvom EKG, ktorá potom zmenila názov na KGB. „Rodičia nás nepodporovali“ – spomína Miro. „Všetko sa dialo len s ich tichým súhlasom. Strach z komunistov bol predsa len ešte stále príliš čerstvý...“
S kapelou KGB nahrali aj demo nahrávku. Ale v podstate sa len učili hrať. Všetko sa zmenilo, keď prišla ďalšia skupina, ktorá vydržala až podnes. Dali jej názov Pyopoesy.
„Bol to boj“ – tvrdí Miro. „Už len pozháňať skúšobňu stálo veľa námahy. Jednu ste zohnali a už vás z nej vypovedali. A zháňanie kvalitných nástrojov! No i tak sme prvá dva roky boli len zavretí v skúšobni a hrali, hrali a hrali. No stálo to za to...“
Prvé roky skupiny boli mimoriadne plodné. Každý rok vydali jeden album. Potom nasledovala vo vydávaní albumov päťročná prestávka. Teraz už však chystajú ďalší.
A potom prišli
festivaly...
Meno Miroslava Luptáka nie je známe len skupinou Pyopoesy (s ktorou, po turné, precestoval poriadny kus Európy). Je známy aj svojimi undergoundovými festivalmi. Ten prvý zorganizoval v roku 1997 v banskobystrickom Robotníckom dome.
„Na festivaly chodieva 300 až 400 ľudí z celého Slovenska, priaznivcov menšinových žánrov“ – vysvetľuje. „Z Robotníckeho domu nás však vysánkovali, tak sme sa presťahovali do kultúrneho domu v Podlaviciach.“
Festivaly pripravuje až podnes, dvakrát do roka. Ten najbližší bude 30. júna a už na ňom prisľúbili účasť skupiny Depresy, Mäso, OSB a z Čiech sa sľúbila kapela Euthanasy.
Čo z toho? Z festivalov a koncertovania vôbec? Peniaze? Zárobok?
„Z toho sa nedá prežiť!“ – smeje sa Miro. „To nie je Superstar! Takéto festivaly menšinového žánru sotva vrátia to, čo do nich vložili. Je to hobby!“
Na chvíľu sa ešte vrátime ku skupine Pyopoesy a jej turné. Jedno z najkrajších zažili v roku 2005, keď si zahrali aj v takých mestách ako Liverpool, Manchester, Londýn či Berlín. „Ľudia, ktorí v sa v Anglicku na nás prišli pozrieť“ – usmieval sa Miro – „sa pozerali s vypleštenými očami. Nechápali, že taká hudba sa môže hrať aj vo východnom bloku, za ktorý nás stále považujú, a môže sa tam hrať dobre. Ukázali sme, že slovenská menšinová hudba je hudobne vo svete možno trošku nad priemerom, ba možno aj viac...“
Klub gréckeho boha
Viete, kto je to Tartaros? Podľa gréckej mytológie boh rovnomennej bezodnej priepasti večnej tmy, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí, aby v nekonečných mukách pykali za svoje viny. Podľa nich Miroslav Lupták nazval aj svoj klub, ktorý založil v Banskej Bystrici. Na začiatok prezradíme len toľko, že Cmorika tam určite počuť nebudete!
„V Bystrici boli kluby, kde sa hrával aj hráva rock, pop, ktoviečo ešte, no underground nie. Tak som sa rozhodol, že práve taký klub založím. Stalo sa to v roku 2002...“
Je to podľa neho miesto, kde sa ľudia môžu voľne stretávať, vymeniť si hudobné skúsenosti, porozprávať sa o hudbe, či o hocičom inom. A zároveň si podľa svojho gusta vypočuť hudbu. Prísť na koncert kapely. Tak sa stal Tartaros domovom undergroundových skupín.
Keď sa Miro rozhovorí o Tartarose, zasvietia mu oči: „Ešte ma tu čaká veľmi veľa roboty. Potrebujem napríklad nainštalovať kvalitnejšiu aparatúru. Ale som veľmi rád, že sem ľudia chodia radi!“
Kto chce vedieť viac, môže si kliknúť na adresu: www.tartaros.szm.sk, alebo www.pyopoesy.szm.sk.