Tento príbeh sa odohral pred šiestimi rokmi a vzhľadom na výšku trestov je pravdepodobné, že niektorí z páchateľov (ak za mrežami sekali dobrotu) sú už na slobode. Vybrali sa lúpiť na športovej červenej Honde, ktorá bila do očí ako nevesta v čiernom. Zostala po nich spúšť a smrť.
Hoci mala pani Zuzana na chrbte už sedem krížikov, ešte stále sa vedela postarať o domácnosť i hospodárstvo. Ale tak to už na dedine chodí. Ak sa nepostaráte sami o seba, nikto sa o vás nepostará. A naučená robiť bola odmalička. Prácu si vedel zastať i jej o sedem rokov starší manžel. Aj vínko ešte dopestoval. Každý rok toľko, že ho mohli aj predávať. Aj predávali. Vínkari sa u nich stavili hociktorú dobu. Pani Zuzana si troch príchodzích všimla. Jeden jej bol povedomý. Nechala na manžela, nech ich vybaví. Mala inú prácu. Cez sklo vo dverách zaregistrovala pohyb, začula šepkanie. Vyšla z kuchyne. Jej manžel práve z pivnice prinášal dvojlitrovú fľašu s červeným vínom a podal ju mužovi na chodbe. Muž sa napil. Odrazu fľašu hodil o zem. Víno vystreklo, červeň vyprskla aj na jej muža. Mok sa rozlieval po dlážke. Neveriacky sa pozrela na muža, ktorý takto neúctivo zachádza s vínom. Videla, ako mu vyletela ruka a narazila do tváre jej muža. Začala kričať.
Páchateľov si všimli aj susedia
Niečo po štvrtej popoludní susedovi pani Zuzany udrelo do očí červené športové auto. Vystúpili z neho traja muži. Kráčali po ulici, akoby čosi hľadali. Chcel im zo slušnosti pomôcť.
„Hľadáte niekoho?“
„Čo je ťa do toho? Nestaraj sa! – odvrkol jeden z nich.
Mal chuť niečo odseknúť podobným tónom, ale radšej si zahryzol do jazyka. Muži sa mu nepozdávali a s nikým sa nechcel zbytočne naťahovať.
Neprešla ani polhodina, keď niekto zabúchal na dvere. Stála za nimi suseda, pani Zuzana. Takmer ju nepoznal. Tvár zakrvavená, po tvári jej stekali slzy
„Preboha, susedka, čo sa vám to stalo?“
Stará pani si držala ústa, krv na tvári sa miesila so slzami.
„Prišli traja...“ - snažila sa artikulovať opuchnutými ústami – „jeden bil môjho muža, druhý mňa a...“
Stará pani horko-ťažko vyrozprávala, čo sa jej prihodilo. O tom, ako k nim prišli traja muži, Rómovia, po víno. Jeden začal z ničoho nič biť jej muža, druhý sa pustil do nej, keď chcela ratovať manžela. Udrel ju po tvári, chytil jej ústa, no uhryzla ho. Bil ju päsťou po ústach a držal za šaty. Tretí prehľadával dom. Počula, ako hore na poschodí hrmoce po miestnostiach. Od jej muža pýtali peniaze. Kričali a bili ho. Počula, ako jeden vykrikuje: „Starý, poď hore, dať nám peniaze!“ On na to odpovedal: „Veď už som vám dal všetko, čo som mal!“
Vie, že počas tej hrôzy sa jej Jurajovi podarilo ujsť, ale muž, ktorý ho bil, ho dotiahol naspäť. Nevie, ako dlho to trvalo. Triasla sa strachom. Len odrazu si dačo zašomrali a pobrali sa preč. Manžel sa medzitým stratil. Bojí sa, či ho tí odkundesi so sebou neodvliekli!
Zavolali policajtov. Starú pani páchateľ surovo zbil. Utrpela zlomeninu hornej čeľuste, rozsiahle pomliaždeniny tváre, krvné výrony a opuchy. Vyrazil jej aj dva predné zuby. Lekár liečenie odhadol asi na päť týždňov. To ešte nevedel, že oveľa horšie to bude s liečením jej duše. Neskôr totiž našli aj jej manžela. V zadnom dvore, zbitého. Už nežil.
Pán Juraj mal práve sedemdesiatsedem rokov. Museli ho veľmi zbiť. Zasadili mu minimálne desať úderov päsťou do tváre. Údery prelomili jazylku. Z poranení na nose a ústach silno krvácal. Pri vdýchnutí sa mu krv dostala do dýchacích ciest. Starý pán sa pravdepodobne snažil hľadať pomoc u susedov. Vyšiel zadnými dverami, ale po pomoc už zájsť nevládal. Smrť ho zastihla skôr.
Po páchateľoch rozbehli pátranie. Polícia trio z červeného auta zadržala už na druhý deň.
Miroslav, Roman
a Jozef
Volajú sa Miroslav, Roman a Jozef. Ich priezviská sú rovnaké, začínajú sa písmenom K. Napokon – veď sú si všetci príbuzní! Miroslav a Roman sú dokonca bratia.
Jozef mal v tom čase štyridsaťosem rokov a je obyvateľom Českej republiky. Býva v okrese Nový Jičín a s paragrafmi už rozpory mal. V Čechách ho súdili jedenásťkrát. Na Slovensku stál pred súdom dvakrát. Na Slovensko prišiel pred viac ako mesiacom, autom, červeným šporťákom Honda Prelude. Údajne na návštevu a preto, aby si oddýchol. Ten čas býval u svojej blízkej priateľky. V ten deň sa vybral navštíviť príbuzných, bratov Miroslava a Romana.
Ani Roman nebol žiadny anjelik. Kým sa stihol dožiť dvadsaťosem rokov, sedel už šesťkrát. Problémy s paragrafmi mal aj najmladší z trojice, dvadsaťdvaročný Miroslav, no jemu sa to dovtedy vždy prepieklo s podmienkou.
Bratia, ako sa na hostiteľov patrí, Jozefa pohostili. Samozrejme, aj alkoholom. Tomu vôbec nevadilo, že šoféruje. Ešte ich zaviezol, keď sa minuli domáce zásoby, do krčmy. Popíjali, rozprávali sa o všetkom možnom a jednou z tém boli peniaze. Presnejšie – ich akútny nedostatok. Spoločne dumali, ako by finančný problém vyriešili.
S nápadom prišiel Roman
Roman sa priznal pri prvom výsluchu. Chceli sa ísť s Jozefom pozrieť do Čiech, no on šomral, že nemá na benzín. Práve jemu prišlo na um, že pozná starých manželov, o ktorých určite vie, že majú veľa peňazí. Veď predávajú víno! Všetci súhlasili, že starkých o peniaze oberú. Dokonca si aj dopredu podelili úlohy. Miroslav sa postará o starého pána, Jozef o pani a Roman pohľadá peniaze. Vypovedal, že auto odstavili dvesto metrov od domu. Starký išiel po vínko a ponúkol Miroslava, aby ochutnal. Miroslav sa napil, odhodil fľašu a starkého udrel päsťou do hlavy tak, že spadol. Z dvier vyšla stará pani, začala kričať. K nej priskočil Jozef a začal ju biť, fackať po tvári. Kým ich tí dvaja bili, on vybehol na poschodie, prezeral zásuvky, ale nič nenašiel. Zdola počul veľký krik. Miroslav bil stále starkého, Jozef starkú, ktorá už mala krvavú tvár. Starý pán, na ktorého Miroslav kričal, aby im dal peniaze, nakoniec povedal, že im peniaze dá. Išli s ním do izby a on vytiahol peňaženku, v ktorej bolo 1800 korún. Miroslavovi sa to málilo, pýtal si ďalšie peniaze, ale starký vyhlásil, že keby mal aj skapať, ďalšie peniaze od neho nedostanú. On ešte ďalej hľadal peniaze, no Miro zakričal, že treba ísť preč, lebo nejaký sused zapálil svetlo.
Pred súdom výpoveď zmenil. Za starými manželmi išli kvôli vínu, nič si nenaplánovali, len využili situáciu.
Naplánovaný útok, rozdelené úlohy
Miroslav jediný vypovedal po celý čas takmer rovnako. Jozef navrhol, aby mu pomohli pozháňať peniaze na cestu do Čiech. Potvrdil, že už doma sa dohodli, ako získajú peniaze, a v krčme ešte rozdelili, kto bude čo robiť. Že ak manželia nebudú chcieť navaliť peniaze dobrovoľne, tak ich „pritlačia“. Peniaze si v krčme rovným dielom rozdelili. Každému po šesťsto korún.
Najrozdielnejšie výpovede dostali od Jozefa. Aj on najprv do zápisnice vyrozprával to, čo spočiatku Miroslav a Roman. Potom vyhlásil, že ho k priznaniu prinútili policajti a aj tak nerozumel obvineniu, lebo si text obvinenia bez tlmočníka nevedel preložiť do češtiny! V dome nikoho nebil. Iba chytil starú pani za šaty.
Ako je možné, že mu potom tam zostal na ruke vytlačený odtlačok ľudských zubov?
Musel pripustiť, že starkú skutočne chytil za ústa, ale vraj len na pár sekúnd.
Najvyšší súd
zmierňuje tresty
Podľa súdu sa všetci traja dopustili lúpeže ako členovia organizovanej skupiny, lebo sa na útoku vopred dohodli a rozdelili si úlohy. Miroslav navyše zavinil smrť.
Výška trestov trojicu lúpežníkov zaskočila. Miroslav dostal trinásť rokov, Roman osem a Jozef deväť, všetci v najprísnejšom režime. Všetci traja sa odvolali. Protestovali najmä proti tomu, aby ich označovali za organizovanú skupinu.
Až dvakrát bola reč o zaujatosti súdu, dokonca rasovo motivovanému. Na pojednávaní prvostupňového súdu naozaj reč o Cigánoch bola (so spoluhláskou „n“, nie „ň“ a s veľkým “C“). Svedkovia skutočne do zápisnice uviedli, že videli trojicu Cigánov, ktorí prišli na červenom aute. Aj poškodená sa zmieňovala o Cigánoch.
Má súd právo zmeniť doslovné výpovede svedkov a v citácii namiesto Cigán použiť Róm?
To necháme na zváženie iným. Najvyšší súd konštatoval, že zaujatosť senátu nebola preukázaná. Podľa jeho mienky však fakt, že sa všetci traja dopredu dohodli a rozdelili si úlohy, ešte nemožno kvalifikovať ako konanie organizovanej skupiny. Tresty všetkým znížil – Miroslavovi na jedenásť, Romanovi a Jozefovi na sedem. Aký názor na rozhodnutie Najvyššieho súdu mala pani Zuzana, ktorá navždy prišla o manžela, sa nám zistiť nepodarilo...