Dvojicu humoristov Roba Kajzera a Petra Meluša sme si odchytili pred vystúpením v minuloročnom predsilvestrovskom zábavnom programe Hviezdolet a porozprávali sme sa o tom, čo im bolo aj v tej chvíli najbližšie – o humore.
Stalo sa humoristom ako vy, že vám došiel humor?
Kajzer: Áno, keď nám nevyplatili faktúru (smiech). Ale veľakrát sa nám to nestalo, lebo takýchto podvodníkov, našťastie, nie je veľa. Na pľaci myslím, že nie. Naša práca je o tom, aby sme vedeli rýchlo reagovať. Nespomínam si, že by sa nám to stalo.
Meluš: Mne dochádza humor, keď ma pristavia dopravní policajti, alebo mám ísť k zubárke. Úsmev z tváre mi zmizol, keď som sa dozvedel päť minút pred vystúpením, že mi zomrel otec. Bol to pre mňa šok, lebo otec bol zdravý človek. Lenže v sále čakalo plno ľudí na to, že ich rozosmejeme. Odohral som predstavenie s tým, že som si nepripustil, že tá správa je pravda. To bolo po prvýkrát, čo som na javisku necítil vnútornú radosť. Smiech ma prechádza aj vtedy, keď sála nie je dobre ozvučená a viem, že ľudia nás nepočujú.
Bol vám humor niekedy skôr na ťarchu?
Kajzer: O slávnych hercoch a humoristoch sa hovorí, že v súkromí boli veľmi smutní. O mne to neplatí. Aj moji kamaráti z partie dosvedčia, že sa viem zabaviť aj mimo javiska. Napríklad podľa zmyslu pre humor si vyberám aj kamarátov. Aby sme sa na cestách s Petrom nenudili, vybrali sme si aj vtipného šoféra. Keď sem teraz prišiel dovnútra a videl, že sa tu dá aj napiť, povedal, že keby to vedel skôr, vzal by si so sebou aj šoféra. Preto sme sa smiali, že budeme chodiť jedným autom dvaja humoristi a šiesti šoféri, lebo každý z nich bude mať svojho šoféra.
Vyberali ste si podľa zmyslu pre humor aj partnerky?
Kajzer: Ony si vyberali skôr mňa. Ja bohvieako ani nie... (smiech) Myslím, že moja manželka vtipná je, len niekedy nevie pochopiť moje „vtípky“ a urazí sa. Musí trpieť toho humoristu vo mne.
Meluš: Moja manželka, bohužiaľ, veľmi vtipná nie je. Páčila sa mi, lebo mala vzťah k prírode. Rád som chodieval na tramp do prírody a spával som pod širákom. Ona bola jediná v mojom okolí, ktorá bola ochotná to so mnou zdieľať. Vlastne, vtedy ešte vtipná bola. Po svadbe ju ale srandičky prešli. Po troch pôrodoch je aj vystresovaná. Veď je aj učiteľka, takže... Myslím, že by jej nezaškodilo, keby mala toho humoru v sebe viacej.
Kto z vás dvoch je vtipnejší?
Kajzer: Peter je mimo javiska medzi ľuďmi ten mlčanlivejší a ja zas ukecanejší. Lenže práve on dáva dokopy texty do Dereša, takže z tohto pohľadu asi on.
Meluš: Ako kedy. Robo rozosmieva ľudí imitovaním, ja píšem texty. Viem, čo mu sedí, v čom je dobrý.
Pamätáte si, koho prvého ste imitovali?
Kajzer: Jasné. Vtedy to boli pre mňa hviezdy a ostali nimi dodnes. Prvým bol Luděk Sloboda, o ktorom som si nikdy nebol pomyslel, že s ním budem raz kamarát. Rovnako ako so športovým komentátorom Karolom Polákom...
Nezazlievajú vám to?
Kajzer: Nie. Práve naopak. Števo Skrúcaný je napríklad jediný, kto imitoval mňa a celý Dereš priamo v telke. Potom som ho stretol a pochválil ho, lebo mu to išlo naozaj dobre. Prekvapil som ho, lebo som vraj bol jediný, kto sa neurazil.
Koho neviete napodobňovať?
Kajzer: Chcel by som a neviem nášho súčasného premiéra Róberta Fica. Nedá sa. Nemá charakteristický hlas. Netrúfam si naňho, i keď je známy všelijakými výrokmi a je to môj bývalý spolužiak.
Aký bol náš premiér žiak?
Kajzer: Chodili sme spolu na gympeľ v Topoľčanoch a Róbert bol taký šprták, ktorý sa dobre učil. Nebol z tých typov, s ktorými by sa dali zažiť strašne veselé príhody. Bol to uhladený typ, strašne rozumný (smiech). Čo nebol môj prípad!
Imitujete sa vzájomne?
Meluš: Nie, tento dar od Boha má z nás dvoch iba Robo. Možno ho viem imitovať, ale nie tak dobre ako on mňa.
Kajzer: To je pravda. Povedala mi to aj moja žena. Lebo keď jej doma hovorím, čo povedal Peter, tak sa niekedy vžívam do jeho hlasu a vraj, akoby počula priamo Petra. Ale to je úplne podvedomá záležitosť. Ovládam jeho gestá, mimiku, spôsob vyjadrovania. Len to tu teraz odo mňa nechcite. Prosíííím! (smiech)
Čo je podľa vás dobrý humor?
Kajzer: Ten, čo vychádza z bežných ľudských problémov. Taký robí napríklad Stano Štepka. Na jeho humore sa človek pobaví, lebo má hlavu i pätu. Mám rád či už inteligentný alebo ľudový humor. My robíme, myslím, taký ten zlatý stred, aby mu porozumelo čo najviac ľudí.
Meluš: Podľa mňa je dobrý humor taký, ktorý prežije aj niekoľko rokov. Napríklad Luděk Sloboda, Voskovec a Werich – to sú ľudia, na ktorých sa môžem pozerať každý deň a stále sa mám na čom smiať. Keď teraz pozerám televíziu, zasmejem sa síce, ale viem, že zajtra to už aktuálne a ani vtipné nebude. Nieto ešte o mesiac či rok.
Je ťažké vymyslieť vtip, ktorý tu ešte nebol?
Meluš: Podľa mňa sa vtipy nevymýšľajú. Udejú sa. Len ten, komu sa stanú, ich potom trochu pritiahne za vlasy. Aj naše scenáre sú o našich zážitkoch. Akurát že ich napasujeme na iné postavy.
Takže sa nechodíte inšpirovať na internet, do knihy humoru a komédií?
Meluš: Nevyhľadávam kameňáky, mám radšej bežný humor, ktorý sa stáva ľuďom. Rád sa zameriavam na nemocničný humor. Je to síce smutné, ale sú to skutočné záležitosti dejúce sa v našom zdravotníctve. A tiež obľubujem humor manželský po dvadsiatich rokoch. Lebo tak komunikujeme aj doma. Najkrajší humor však vznikne po takýchto akciách – keď si všetci umelci, účinkujúci i technici spolu sadnú a rozprávajú svoje historky. Tu čerpáme námety na scénky.
Nehnevajú sa, že ste použili kúsok z ich života?
Meluš: My to spracujeme tak, že ani nepostrehnú, že nám podnet dali práve oni.
Dlho ste kolegami?
Kajzer: Začali sme spolu v roku 1994. Spoznali sme sa po mojej vojenčine pred 22 rokmi. Robieval som rôzne scénky. Peter vtedy hral v kapele a ja som mu ponúkol spoluprácu – aby mi hral na gitare, nech nie som sám. Neskôr sa ujal písania textov a ja manažujem. Máme to rozdelené.
Čím ste sa pôvodne živili?
Kajzer: Bol som všeličím. Robil som v kultúre a po vojne som rozbiehal T-klub mládeže a istý čas som sa zamestnal v topoľčianskom pivovare ako vodohospodár. Tam som získal aj vzťah k tomu opojnému nápoju. Peťo pracoval na investičnej výstave v nejakom podniku.
