Tento príbeh sa odohral pred trinástimi rokmi a patrí medzi najtragickejšie, aké riešil Krajský súd v Banskej Bystrici. Možno stačilo málo. Veľmi málo, a traja ľudia by mohli žiť. Z toho dvaja veľmi, veľmi mladí. Natoľko mladí, že ani len nestihli spoznať život.
Krčmárka muža, ktorý večer prišiel do krčmy, veľmi dobre poznala. Bol tam takmer každodenným hosťom. Už dopoludnia popíjal s kamarátmi. Prišiel aj popoludní a vytratil sa až podvečer. Vedela, že sa volá Jaroslav, vedela, čo zvykne piť. Vedela, že býva vo vedľajšom paneláku, s kým býva a ako žije. Pýtal si deci borovičky. Dovtedy si vždy objednával iba poldeci. S prekvapením sa na neho pozrela.
„Počula si dobre, nalej mi celé deci! Zapíjam slobodu a už si tak skoro nevypijem! O chvíľku si po mňa prídu. Som vrah...“
Povedal to úplne pokojne. Ako keby hovoril o počasí. Neverila mu. Pochopila, že to myslel vážne, až keď do krčmy náhlivo vošli dvaja muži, jeden v policajnej uniforme. Zamierili rovno k Jaroslavovi. Pohár s borovičkou mu vyrazili z rúk skôr, ako ho stihol priložiť k ústam.
Otec a synovia
Treba uznať - Jaroslav to vôbec nemal v živote ľahké. Podľa jeho matky bol veľmi pokojným a zmierlivým človekom. Pokým sa neoženil. Len niekoľko mesiacov, ako bola ruka v rukáve a na prste obrúčka, stal sa nervákom. A mal aj prečo nerváčiť...
U nich boli najprv krstiny a potom svadba. Ženil sa už ako novopečený otec. Len pár dní predtým sa mu narodil syn, ktorý dostal meno Jaroslav. Po dvoch rokoch sa mu narodil ďalší syn, Viktor. A pani manželka začala zakášať. Ako tvrdila Jaroslavova matka, to bolo pravou príčinou nerváčenia jej syna. Pani manželka údajne väčšinu času venovala zháňaniu známostí a mužov si vraj vodievala aj domov. Po dvoch rokoch povedala manželovi definitívne: „Zbohom!“ Nechala ho v trojizbovom byte, s jedným synom ani nie sedemmesačným, a druhým iba čosi cez dva roky.
Jaroslavovi matka pomáhala, ako sa dalo, ale aj tak mal čo zvládať. Naučil sa prať, variť, žehliť. Tí, ktorí ho poznali, zborovo tvrdili: „Deti na Jarovi doslova lipli!“
Súd oboch chlapcov zveril do výchovy otcovi a matku zaviazal prispievať výživným. A také čosi sa stáva len málokedy – deti z rozdelených manželstiev zvyčajne pripadnú matkám...
Chlapci chodievali slušne poobliekaní. Bolo vidieť, že sa o nich otec vie postarať. Hoci už aj vtedy sa zvykol zastaviť v krčmičke na pohárik. Potom prišiel o prácu. A začal častejšie chodiť do krčmy.
Situácia
sa vyhrocuje
Chlapci podrástli. Keď mal starší sedem a pol roka, mladší cez šesť, Jaroslav prestával výchovu zvládať. Ťažko znášal aj to, keď ho chlapi v krčme začali podpichovať. Jeho matka vypovedala, že do krčmy až tak často nechodieval. Nemal za čo. To, čo dostával, sotva stačilo na byt, jedlo a oblečenie. Ona synovi peniaze nedávala. Radšej mu a vnukom napiekla, navarila. No vždy sa našiel kamarát, ktorý zaplatil pivo či poldeci.
Susedia si všimli, že Jaroslav začína v ostatnom čase svojich synov otĺkať. Biť. Zdalo sa, že výchova chlapcov a starostlivosť o nich začína byť pre neho bremenom, ktoré prestáva unášať. Jednému zo susedov Jaroslav údajne povedal: „Ak by mi mali chlapcov zobrať do ústavu, radšej ich vyhodím von oknom!“
Susedka počula od mladšieho z chlapcov, od Viktora, čosi podobné. Otec ho vraj strašil, že ho vyhodí z okna. A keď chlapci nechceli zjesť všetko, čo dostali na tanieri, otec vyhadzoval taniere von oknom. Len asi týždeň pred vyvrcholením drámy iná susedka videla na Viktorovi, že dostal bitku. Posťažoval sa, že ho otec hodil o zem a teraz ho všetko bolí, aj zvracal. Ba už aj chlapi v krčme Jaroslavovi dohovárali, aby svojich synov toľko nebil. V ten slnečný deň prišiel Jaroslav do krčmy už dopoludnia.
Deti zostali bokom
Pôvodne do krčmy vôbec nemal namierené. Vybral sa na nákup. Kúpil mäso na obed, salámu, chlieb, rožky, a keď čosi po deviatej prišiel s nákupom pred dom, prihovoril sa mu sused, či s ním nezájde na kávu. Jaroslav nepatril medzi tých, ktorí by si dali odtrhnúť rukáv. Nebolo ho treba dlho prehovárať. Aj s nákupom v taške na kávu išiel.
Samozrejme, že káva bola zámienkou. Pila sa k nej borovička. Potom si zahral niekoľko partií biliardu, vypil zopár ďalších borovičiek. Deti sa k jedlu, rožkom a saláme dostali až po jedenástej. Okrem toho dostali od otca prísľub, že na večeru navarí čosi teplé a dobré.
O štvrť na jednu popoludní bol pán Jaroslav už opäť v krčme. Ale dlho sa nezdržal. Kamarát, ktorý mu platil, ho požiadal o pôžičku - päťsto korún. Išiel s ním domov a doma vydržal do pol tretej. Syn Viktor sa chcel ísť bicyklovať. Výťah nefungoval. Musel zísť z ôsmeho poschodia do pivnice, po bicykel, po svojich. Naspäť hore schodmi sa mu vracať nechcelo. Zašiel ešte raz do krčmy. Vraj iba preto, lebo ho bolel zub a chcel si naň dať borovičku. Jaroslav zostal doma sám.
„Dal som si kávu a borovičku“ - vypovedal do zápisnice - „a krčmárke som povedal, že mám čas do piatej, lebo chcem deťom navariť. No pred piatou prišiel dovnútra pán Š. a opýtal sa ma, ako som vysporiadaný s jeho kamarátom M. Povedal som mu, že s ním nič nemám...
Konflikt v krčme
S pánmi Š. a M. sa pán Jaroslav poznal dávnejšie. Podľa jeho slov sa s M. kamarátil od detstva. No niekto mu prepichol na aute pneumatiky a akosi sa to zviezlo na Jaroslava. Jaroslav tvrdil, že M. sa mu viackrát vyhrážal zabitím, vyhodením z okna. Nechajme však pokračovať vo výpovedi Jaroslava.
„Š. sa zrazu rozohnal a dal mi, rovno v krčme, facku. Rozplakal som sa, dokedy ma ešte takto chce trápiť. Z krčmy ma doslova vyniesol a dal mi ešte dve facky. Vonku pred krčmou, bol môj ďalší známy, ten ma zhodil na zem, vraj prečo bije môj syn jeho syna, a kopol do mňa...“
Časový údaj podľa Jaroslavovej výpovede nesedí. Od krčmy odchádzal okolo ôsmej a konflikt tak dlho trvať nemohol. Cestou však stretol syna Viktora, ktorý sa von bicykloval. Prikázal mu, aby išiel domov. Viktor nechcel. Podľa niektorých svedkov mu to mal povedať slovami: „Stúpaj domov! Dnes ťa vyhodím z okna!“
Viktor domov nešiel. Radšej zašiel k starej mame, ktorá bývala neďaleko, v rodinnom dome.
Dráma sa naplňuje
K starej panej prišiel najprv vnuk Viktor, za ním syn Jaroslav. Vypovedala o tom: „Môj syn prišiel asi o ôsmej večer. Prišiel si po Viktorka a mal trochu vypité. Vraj sa pohádal v krčme a šomral, že vyhodí si deti z okna, lebo ho kvôli nim bijú chlapi. Vôbec som to nebrala vážne. Povedala som, že urobiť čosi také by sa nikdy neopovážil. Že o chvíľu k nemu prídem na televíziu. Asi o pol deviatej som sa ta pobrala. Pred domom postávalo veľa ľudí. Rozhorčene kričali, že si Jaro vyhodil deti z okna. Neverila som vlastným očiam! Viktorko ležal z jednej strany domu na tráve a Jarinko z druhej na betóne. Obaja boli mŕtvi!“
Po páde z ôsmeho poschodia, z výšky asi dvadsať až dvadsaťpäť metrov, chlapci nemali šancu.
Čo ich otcovi vliezlo do hlavy, že spáchal čosi také hrozné?
Keď vraj prišiel domov, nemal najmenší úmysel synom ublížiť. Otvoril dvere detskej izby a uvidel Jaroslava, ako si cmúľa palec a pritom naťahuje pohlavný úd. To ho vraj nahnevalo.
„Chytil som ho popod pazuchy a pritiahol k oknu. Nadvihol som ho ponad podobločnicu. Pýtal som sa ho, kedy sa mieni polepšiť, lebo ma pre neho chlapi bijú. Ako som ho takto držal, uštipol ma. Zľakol som sa a vypustil ho z rúk. Videl som, ako padá. Otočil som sa. V chodbe stál Viktor. Pozeral sa na mňa, všetko videl. Povedal som mu, že pre jedného do basy nepôjdem, a vyhodil som ho z okna obývacej izby.“ Do výpovede potom ešte doložil: „Ja som vyskočiť z okna nechcel, pretože som mal vypité a pomyslel som si, že opitý človek má šťastie, ešte by som si len nohu zlomil a potom by som trpel...“
Opitosť a afekt v zlosti
Či to bolo skutočne tak, ako to opísal, či ho Jaroslav skutočne uštipol, keď ho držal nad voľným priestranstvom, nevedno. Jaroslav sa však podľa všetkého pokúšal pred krutým osudom, ktorý mu pripravil otec, brániť. Svedčili o tom odreniny a podliatiny, ktoré určite utrpel ešte predtým, ako dopadol na zem.
Podľa znalcov bol Jaroslav v čase skutku v stave ťažkej opitosti (mal v sebe asi dva aj pol promile alkoholu) a ťažšieho afektu zlosti. Afekt presunul na objekty, ktoré sa nemohli brániť – na svoje deti. Od nich mu nehrozila taká odplata, ako od chlapov v krčme, do ktorých sa pustiť neodvážil. Znalci sa zhodli – napriek stavu ťažkej opitosti mohol rozpoznať nebezpečnosť svojho konania a konanie mohol plne ovládať.
Jaroslava obžalovali z vraždy na dvoch osobách mladších ako pätnásť rokov. Do úvahy prichádzal výnimočný trest. Keby sa to stalo pred rokom 1989, bol by veľmi pravdepodobne kandidátom na trest najvyšší. Absolútny. Trest smrti.
Sám sebe sudcom
a zároveň...
Súd začal hlavné pojednávanie takmer presne o rok a mesiac po čine. Obžalovaný sa priznával. Okrem iného vyhlásil, že sa asi musel zblázniť. Ináč nevie pochopiť, ako sa čohosi takého mohol dopustiť.
Blížil sa posledný deň hlavného pojednávania. Zostávali už len záverečné reči, porada senátu a rozsudok. Rozsudok už súd nevyhlásil a už ho ani nevyhlási. Ráno na eskortu s obžalovaným čakali zbytočne. Priniesli len oznámenie riaditeľa väznice, podľa ktorého obžalovaný spáchal v noci vo svojej cele samovraždu obesením.
Stal sa tak sám sebe sudcom aj katom. Sám sa na trest smrti za vraždu svojich synov odsúdil a rozsudok na sebe aj sám vykonal.
