Článok pokračuje pod video reklamou
Na vernisáži sa zúčastnil kancelár japonskej ambasády Hiroyuki Imahashi. Výstava bola záležitosťou dvoch autorov, domáceho Juraja Dóžu s dvomi snímkami, Brezňan Peter Berčík sa predstavil 23 prácami. Mali by byť práve na ceste domov. Ak by sa pritom niektorá z fotiek zapotrošila, čo može znamenať, že ju niekto tak trochu odcudzí, určite nebude prvý. Je človek, ktorý takto zhrešil na obecnom úrade v Čiernom Balogu, keď pochovávali cigánskeho primáša Šuka Bartoša. Z kôpky archivnych snímok vylovil veľkoplošné fašiangy. Roztancovaných ľudí na snehu, unaveného huslistu pri šiškách, ženy v papučkách, masky, kroje. Čo tvár, to príbeh. Musel ju šuchnúť pod sveter. Ako pobosorovaný.
Berčíkovci boli gazdovia a dodnes sú. Polia im „prevísajú“ do balockej aj breznianskej strany. Z Petrovej tvorby cítiť zem. Saudek je podľa neho obdivuhodne svojský, a každý, kto ho chce napodobiť, sa zosmiešňuje. Všetci ho bombardujú, robí si z toho figu a nenechá si brať svoje videnie. Ja ho obdivujem! Na roky po absolvovaní 5-ročného popradského učilišťa v odbore fotograf spomína skôr nerád. Pracoval na propagačnom oddelení vtedajšej Mostárne. „Ja to zhrniem do jednej vety: Robota sa mi skoro sprotivila, lebo tam boli schôdze a všelijaké divné veci, ale tiež kultúra. Tá ma rozbehla!“ Úplne prvú snímku urobil Flexaretom. Skupinovú rodinnú fotografiu nasnímal u maminej sestry. Mal štrnásť rokov a kúsok. Stále uprednostňuje manuál. Naučil sa pracovať bez expozimetra. Nikdy nevyvolával čiernobiele filmy v tanku a na komoru nedá dopustiť. Fascinuje ho príroda a ľudské oči. A normálne pracuje. Je strážcom parkoviska breznianskej nemocnice. Keď zavrie „kolibu“, beží na otcovské nachovať statok a čo je práve treba. Vystavoval v New Yorku aj v Brazílii. Manhatan ani Krista nad Riom nevidel, pretože tam nebol, opálený je zo slovenského slnka, a to teda fest! Najviac ho nachytá z Jám, kde chodí kosiť, a zváža sená, niečo sa“ doúdi“ pri výfukoch áut. „Ono je to tak. Nie že si člověk zvykne. Práca na poli je v prvom rade potreba. Jedine tu sa nedá rozkázať. ŽIadny limitovaný pracovný čas.“
„Keď nám napríklad pastva a oranica zarástli brezami a osičinou čistili sme ich s otcom celú jar. Napokon tu nebolo jedného štvorca neobrobeného poľa. Všade boli prítomní ľudia. My sme si zdevastovali krajinu tak, že sa nám to už vypomsťuje. Všetko je ničie, o nič sa nikto nestará. A všetci sa bijeme do pŕs, akí sme ochranári, ako nemáme vypaľovať jarky, lebo nám zhorí mravček, pritom ho dusíme chémiou a plastmi… Veď je to trápne!“
Peter má dve dospelé vzdelané deti a piatich súrodencov.Je svojský aj tým, že zvykne chodiť v lete po meste bosý. Jednoduché! Kvôli voľnosti. Vyzutému nezavadzia obuv. Raz mu to však nejaký funkcionársky suchár vyčítal. „Umyl som si nohy vo fontáne a bol som čistejší ako on!“
Vďaka krpcom a fotoaparátu videl kus sveta. A teší sa, že niekomu stojí za hriech. Mal na mysli ukradnuté fašiangy.
