„Pozerali sme sa s najstaršou, šestnásťročnou dcérou na televízor“ – spomína na tie strašné chvíle Katarína Slabeciusová. „Ostatné deti spali vo vedľajšej izbe. Odrazu sme počuli nejaké pukanie. Ešte som dcére hovorila, či to nie je z televízora. Vypli sme ho, ale pukanie neprestávalo. Bolo ešte silnejšie. Zaznievalo akoby z izby, v ktorej býval môj otec a teraz je úplne vyprázdnená. Nazrela som dnu a...“
Stalo sa to neskoro večer 17. marca v rázovitej obci Poniky. Starostka obce Oľga Koscová vedela o požiari medzi prvými.
„Večer asi o tri štvrte na desať“ – hovorí starostka – „k nám pribehli traja miestni mládenci – Ivan Magna mladší, Marián Pavlovský a Marek Píš. Ivan kričal: Dom horí! Dom horí! Vyšla som na terasu nášho domu a v diaľke naozaj horelo. Dom bol už celý v plameňoch. Ivan išiel rýchle telefonovať po bystrických hasičov. To bolo šťastie, lebo oheň by pravdepodobne preskočil aj na susedné domy. Ja som volala veliteľa našich obecných hasičov.“
Dom sa už nepodarilo zachrániť. Ľahol popolom. Poničania aj so starostkou ešte zažívali krušné chvíle: „Vedeli sme, že v dome býva tridsaťštyriročná Katarína, jej sedem detí a jej druh. Nikde sme ich nevideli. Obchádzali nás tie najčernejšie obavy – stihli ujsť? Zostali pod obhorenými trámami? Našťastie sa ukázalo, že všetci stihli ujsť. Skryli sa vo vedľajšom dome, v ktorom býva brat jej druha. Prichýlil ich.“
Až keď bolo po všetkom, asi o jedenástej večer, prišiel z práce aj druh pani Kataríny. Rodina sa tak zachránila celá. Teda, zachránila si holé životy. Nechajme ešte slovo Kataríne Slabeciusovej: „Keď som nazrela do izby môjho nebohého otca, videla som plamene. Zakričala som na najstaršiu dcéru: Ber deti a utekajme preč! Neber so sebou nič, len deti, utekajme!“
Z domu okrem detí nestihli vyniesť nič. Vôbec nič. Len to, čo mali na sebe. Deti zostali v pyžamkách.
Prebúdza sa solidarita
Máločo je strašnejšie, ako prísť v jednej chvíli o strechu nad hlavou a o všetko, čo si človek za roky života nahanobil. V rodine Kataríny Slabeciusovej sa usídlil plač a zúfalstvo. V Ponikách sa zároveň prebudila solidarita. Starostka sa hneď na druhý deň, v nedeľu, vybrala na nákup a doniesla rodine základné potraviny. V obecnom rozhlase vyhlásili zbierku. Ľudia prispievali všetkým. Ten dal tisíc korún, ten priniesol oblečenie, ďalší nosili nábytok, niekto doviezol i chladničku. „Prispeli aj tí, ktorí naozaj nemajú z čoho rozdávať“ – pripomína starostka. „Našli sa dôchodcovia, ktorí dali na zbierku päťsto korún.“
V piatok, keď sme prišli do Poník, bolo na účte zbierky už 17 tisíc 700 korún, k tomu však ešte treba pripočítať 5 tisíc korún od Červeného kríža. Pomoc však ešte stále prichádzala. Prisľúbili ju firmy, jednotlivci, často z iných, vzdialených miest.
Zásadná otázka: Čo ďalej?
Na mieste, kde stál dom otca pani Kataríny, zostali len zvyšky zuhoľnatených trámov, smutne vyškľabené obhorené okná z čelnej strany. V spálenisku sa ešte váľalo obhorené šatstvo, zvyšok detskej hračky, autíčka. O tom, aký pri požiari vznikol žiar, svedčila obhorená farba na bráne domu vzdialenom niekoľko desiatok metrov. Pani Katarínu sme našli v susednom dome, u brata jej druha, sedieť za stolom s ročnou Milkou na kolenách. V očiach sa jej zračil smútok. Nad otázkou, čo ďalej, len nešťastne pokrčila plecami. Staršie deti poslala zatiaľ k mame do Kokavy nad Rimavicou, kde ich už aj prihlásili do školy.
Možností, čo ďalej, je podľa starostky Oľgy Koscovej viac. Jednou z nich je dočasné ubytovanie v krízovom centre v Banskej Bystrici, odkiaľ sa im už aj ozvali. V pondelok sa tam má ísť pani Katarína i so starostkou pozrieť. Druhým riešením je odkúpiť neobývaný domček v susedstve. Lenže ten dom nie je žiadny zázrak, o čom svedčia aj múry obité hobrou. Ako tretia možnosť sa ponúka postaviť prístavbu k domu jej mamy v Kokave nad Rimavicou. Pohorelci by však najradšej privítali štvrtú možnosť – postaviť nový dom na mieste spáleniska. Otázne je, kde by na to vzali peniaze...
Jedno je však isté – ľudia si ešte stále dokážu v nešťastí pomôcť. A vôbec nezáležalo na tom, že vyhorený dom je v rómskej často obce.
