Pokiaľ nie sú dôkazy presvedčivé, vinu preukázať nemožno. Páchateľ z toto prípadu pred zákonom unikal asi rok. Práve kvôli dôkazom. Naostatok, hoci stáli proti nemu len nepriame dôkazy, mu vinu preukázali. Jeden z dôkazov poskytol on sám, bez toho, aby si to uvedomoval. Usvedčila ho jeho vlastná DNA. Kriminalistom sa ju podarilo analyzovať. Pretože prípad sa odohral už pred rokmi a je možné, že odsúdený je už, na slobode, nebudeme lokalizovať miesto deja a všetky mená sme zmenili.
Stalo sa to v jednom z najkrajších a najmalebnejších mesiacov roka, v máji. Policajti, ktorí oslovili statného štyridsiatnika Mariána P., mali možno trošku zvláštny zmysel pre humor. Najprv sa ho opýtali: „Pán P., už ste podali žiadosť o rozvod?“ Keď odpovedal, že ešte nie, pokračovali: „Tak už ho ani podávať nemusíte Vašu manželku našli mŕtvu...“
Bola to pravda. Jeho manželka, komerčná právnička v istom okresnom slovenskom meste, bola mŕtva.
Ubitá v panelákovom byte
Nebohú našiel jej syn. Iba nedávno bola u neho na návšteve. Mamu uhostil ako len najlepšie vedel. Odchádzala od nich večer, asi o štvrť na desať. Oblečené mala zelené nohavice, zelený pulóver z úpletu a na ňom ešte biely pulóver. Keď sa na druhý deň neohlásila a nebola ani v práci, zašiel za mamou do jej bytu, na piatom poschodí paneláku. Hneď ako otvoril dvere, naskytol sa mu otrasný pohľad. Mama ležala v chodbe, nohami ku dverám. Na sebe mala len župan, odhaľujúci obnaženú spodnú časť tela. Tvár pokrývala vrstva uschnutej krvi. Zakrvavené mala aj ruky a krvavé šmuhy si všimol i na stene. Aj bez kontroly pulzu mu bolo jasné, že mama je mŕtva.
Súdni lekári zistili, že príčinou smrti bol úrazovo krvácavý šok pri mnohonásobnom tupom poranení hlavy, spojený so zlomením tvárových kostí, kostí nosa, hornej i dolnej čeľuste. Pri začiatku útoku stáli útočník a obeť oproti sebe. Počas útoku mohla poškodená naraziť lakťom a kolenom o nábytok. V poslednej fáze spadla na chrbát. Až ležiac na chrbte utrpela smrteľné poranenia. Útok trval dlho. Niekoľko desiatok minút. Útočníkom musel byť muž. Žena by na také čosi nemala fyzické vybavenie. Početnosť a charakter poranení svedčili o brutálnej agresii útočníka. Na poškodenú útočil aj vtedy keď už bola mŕtva. Silnými údermi jej dokonca roztrhol srdce...
Páchateľ bil obeť nielen rukami, ale i nejakým predmetom. Možno fľašou, najprv plnou, potom rozbitou, ale pravdepodobne aj nohou z taburetky.
A ešte niečo bolo isté - nebohá mala určite pohlavný styk. Našli v nej spermie. Stalo sa to bez známok násilia.
Trošku zvláštne
manželstvo
Nebohá bola vydatá. Jej manželstvo ale bolo trošku zvláštne. Nielen preto, že medzi manželmi bol pomerne veľký vekový rozdiel. Bola od neho oveľa staršia. No oni sa k sebe ktovieako nehodili ani sociálne, ani vzdelaním. Ona sa živila ako komerčná právnička. On, so sotva ukončenou zédeeškou, pracoval ako robotník. Ale ako sa hovorí – láska hory prenáša.
Spoznali sa asi pre štrnástimi rokmi. Najprv žili ako druh a družka, potom sa vzali. Údajne im to neklapalo až tak zle. Kým Marián nezačal pracovať ako sprievodca nákladných vlakov. Na železnici sa zoznámil s mladou kolegyňou Vierkou, z mestečka vzdialeného asi tridsať kilometrov, a začal sa románik. Dozvedela sa o ňom aj pani manželka čo manželovi patrične vykričala. Po niekoľkých hádkach sympatie ochladli. Pán Marián od toho času žil striedavo u manželky a u milenky. K manželke sa aj na nejaký čas vrátil, kým nenastala ďalšia hrmavica. Vierke sa narodil krásny chlapček. Otcom bol bezosporu Marián. A tak sa novopečený otec presťahoval k milenke. To bolo len asi dva týždne pred smrťou jeho manželky.
Samozrejme, že vypočuli aj novopečeného vdovca. Vyhlásil, že sa s manželkou posledne stretol asi pred týždňom. Stretnutie v jej byte si dopredu dohodol telefonicky. Prišiel si po svoje osobné veci. Mal ich už pripravené v obývacej izbe, všetko prebehlo bez najmenších konfliktov, v byte sa zdržal len asi pol hodiny.
Ale kto brutálne zavraždil právničku? To zostávalo záhadou...
Od príbuznej nebohej sa dozvedeli, že sa jej právnička zdôverila – niekto jej telefonuje. Anonymne a vyhráža sa jej zabitím. Už mala asi desať takých telefonátov. A tesne pred smrťou sa správala čudne. Bola roztržitá. Akoby mala z niečoho obavy.
Vyšetrovanie viazlo. Takmer rok stálo na mŕtvom bode. Kým vyšetrovateľovi neprišlo na um ešte si čosi spätne preveriť. Odrazu bolo všetko úplne ináč. Páchateľ sa začal zreteľne črtať.
Z vdovca sa stáva obvinený
Podľa znaleckého posudku nastala smrť právničky v čase od desiatej večer 27. mája, do druhej rána nasledujúceho dňa (dátum a hodiny zohrali pri usvedčení páchateľa veľkú úlohu, preto ich budeme uvádzať podrobnejšie). Čerstvý vdovec, keď ho vypočúvali ako svedka, tvrdil, že v čase manželkinej smrti, 27. mája, bol v práci, má teda stopercentné alibi. Od milenky sa do práce viezol najprv autobusom, potom prestúpil na vlak, z ktorého rovno nastúpil do práce. To bolo päť minút po polnoci nasledujúceho dňa, čo mu môžu potvrdiť kolegovia.
Celkom tak to ale nebolo. Opäť preverované alibi zaškrípalo. Pán Marián pustil perie. Pripustil, že s manželkou posledne nebol týždeň pred jej smrťou, asi 22. mája, keď si prišiel po svoje veci, ale aj 27. mája. Od svojej milenky odchádzal do práce skôr, ako to tvrdil pred rokom. Do stanice pricestoval už pred desiatou večer. Odtiaľ zatelefonoval manželke a ona ho k sebe pozvala.
Prišiel asi o desiatej, rozprávali sa ako obnoviť spolužitie, manželka začala plakať, on ju utešoval. Až tak veľmi, že sa roznežnili a pomilovali sa. Najprv mala oblečené zelené nohavice a zelený pulóver, potom sa vyzliekla a natiahla si župan. Manželku ešte v kuchyni požiadal o nejaké veci, ktoré by si mohol odniesť a ona sa odrazu rozkričala: „To je pre tú tvoju kur...? Prišiel si ku mne len preto, aby si ma pre...?“
Vyskočila a začala ho fackovať. Dve facky jej vrátil. Spadla po nich na podlahu. Odišiel do chodby, chcel z bytu odísť, no ona ho dobehla, snažila sa ho biť rukami, kopať. Pootočil sa a ľavačkou ju od seba odsotil. Narazila na drevené obloženie chodby a spadla na kolená. Keď odchádzal z bytu, ležala hlavou smerom k bytu, nohami ku dverám. Z bytu si nič neodniesol. Odchádzal odtiaľ asi o pol dvanástej a o tri štvrte na dvanásť bol naspäť na stanici. Ale manželku v žiadnom prípade nedoriadil tak, ako ju našli.
Z vdovca sa tak stal obvinený – z ublíženia na zdraví s následkom smrti. Obvinenie mali ešte ďalej prekvalifikovať – na vraždu.
V ďalšej výpovedi uviedol zase čosi iné. Za manželkou nebol 27. mája, ale 25. mája. Dňa 27. mája mal pracovné voľno, nebol vôbec v službe, ba ani v okresnom meste. Manželku teda v žiadnom prípade smrteľne poraniť nemohol!
Dôkazy proti
tvrdeniam
Na hlavnom pojednávaní tvrdil, že si poplietol dátumy. Za manželkou išiel skutočne 25. a nie 27. mája. Telefonoval jej zo staničnej úschovne batožín, čo mu môžu potvrdiť aspoň dve zamestnankyne. Telefón je od ich stanovišťa vzdialený asi tri až štyri metre. Manželku teda zabiť nemohol!
Syn poškodenej ale popísal polohu tela veľmi podobne, ako Marián v tej výpovedi, v ktorej sa priznal. Dokonca aj jeho popis oblečenia sedel s tým, ako bola právnička oblečená pri návšteve u syna. Syn potvrdil, mama by sa mu určite o návšteve svojho partnera z 25. mája zmienila, najmä ak by pri nej došlo k ostrejšej výmene názorov.
Zaujímavé svedectvo poskytla súdu Mariánova družka. Najzaujímavejšia bola táto pasáž: Môj druh bol u manželky 25. mája. Som si istá, lebo on sa nikdy nemýli. A keď to tak povedal, tak to tak musí byť!“
Alibi sa rozpadávalo. Najväčšiu dieru v ňom vybúrali Mariánovi kolegovia a kolegyne zo železnice.
Pracovníčka z úschovne batožín potvrdila, že 25. mája mala službu od šiestej večer do šiestej rána 26. mája. Mariána pozná a zapamätala by si, keby k nej prišiel telefonovať. Telefón má na pracovnom stole (a nie tri až štyri metre od neho), celú smenu slúžila sama a po desiatej večer zamyká dvere. Keby chcel niekto použiť telefón, utkvelo by jej to v pamäti.
Marián sa najprv obhajoval, že prišiel vlakom päť minút po polnoci 28. mája. Jeho kolega sprievodca, si spomenul – Marián mu skutočne v predchádzajúcej smene povedal, že na pracovisko príde až tesne pred odchodom ich vlaku, s ktorým mali vyraziť tridsať minút po polnoci. Lenže na stanici ho večer 27. mája uvidel nielen kolega sprievodca, ale aj ďalší železničiar. Prvý raz asi o pol jedenástej, druhý raz okolo jedenástej. Stretnutie ho prekvapilo. Kde sa Marián zdržiaval až do pol jedenej v noci, to nedokázal povedať ani jeden zo železničiarov.
DNA ako usvedčujúci dôkaz
Marián trval na nevine. V závere pripustil opäť len to, že za manželkou bol večer 25. mája. Do okresného mesta 27. mája neprišiel. Pricestoval tam až po polnoci 28. mája.
Súdu by sa len veľmi ťažko rozhodovalo, keby nemal naporúdzi ešte jeden významný dôkaz. Zanechal ho sám Marián.
Vo svojej výpovedi, keď pripustil, že za manželkou 27. mája bol, uviedol, že sa natoľko rozcítili, až sa pomilovali. Znalci zistili, že poškodená mala pred smrťou pohlavný styk. Potvrdila to prítomnosť spermií. Spermie podrobili experti analýze DNA. Pravdepodobnosť zhody, že ich vylučovateľom je Marián, dosiahla 0,00512 percent. Ináč povedané – pravdepodobnosť, že by biologické stopy zanechal náhodne vybraný iný jedinec, je vylúčená na 99, 995 percenta! To je pravdepodobnosť hraničiaca s istotou.
Súd Mariána uznal vinným z vraždy a odsúdil ho na dvanásť rokov do najprísnejšej, tretej nápravnovýchovnej skupiny.
Marián sa odvolal na Najvyšší súd. Opäť tvrdil, že večer 27. mája v byte manželky nebol, nezbil ju a nezabil. Rozsudok označil za nesprávny a nezákonný. Najvyšší súd odvolanie zamietol.
