Banskobystričanky totiž podľa neho trápi psychická frustrácia – „Ovečky“ stále prehrávajú a body získavajú iba zriedka. Všetci však veria, že sa to postupne môže zmeniť. Veľkým optimistom a povzbudzovateľom je ich tréner Peter Lunter.
Po góle proti Budapešti ste sa akoby osmelili, potom sa však to osmelenie začalo strácať.
- Naše hráčky hrajú vždy to, na čo majú. Samozrejme, hrá proti nim aj psychický tlak. Isteže, ten majú a majú ho väčší, ako hráčky z iných tímov, lebo ony zažili iba jednu výhru a jednu remízu. Ešte stále to nie je na takej úrovni, aby si začali veriť. Samozrejme, vychádzame aj z toho, že v tréningu musia dať zo seba oveľa viac potu, aby mohli hrať lepší hokej.
Ako ste videli prvý zápas s Brnom?
- Bolo to vyrovnané stretnutie. Hrali všetky tie, ktoré prišli, teda 4 formácie. Každá dala zo seba to, na čo má. Chýbal kúsok šťastia a mohlo to byť inak.
Ako hodnotíte zahraničné kolektívy, ktoré štartovali na turnaji? Začnime trebárs Budapešťou.
- Budapeštianky hrajú veľmi dobre. Síce nekorčuľujú toľko, ako my, že sa dokážeme aj vrátiť do tretiny... Ale hrajú s hlavou a je ich na ľade vidieť. Majú dobrú rozohrávku a streľbu. Sú schopné konkurovať viacerým slovenským ženským družstvám.
A čo sa týka českých tímov ako Vsetín a Brno?
- Tie ma zatiaľ neprekvapili, ale možno z toho dôvodu, že Brno nemalo kompletné družstvo – Česi totiž stiahli hráčky do reprezentácie. Nevyznelo to až tak radikálne v prospech českých družstiev. Ale určite sú na vyššej úrovni ako my.
Koľko chýba slovenskému ženskému hokeju, aby dohnal ten český?
- Ešte 2 roky pracovať a Češky by museli ostať stáť. Teda rozdiel asi 2 roky. Týka sa to korčuľovania, techniky a prijatia hry, lebo niektoré dievčatá ešte stále nechápu hru – teda kde sa majú sťahovať a podobne. Hra nie je len o tom, keď má niektorá z nich puk. Hra je aj bez puku.
