Ale ešte viac sa zdesilo, keď vyšlo najavo, kto bol v skutočnosti páchateľom surovej dvojnásobnej vraždy. Nechceli tomu veriť. Veď to bol taký citlivý tichý chlapec... Ale bolo to tak. Všetky dôkazy stáli proti nemu a naostatok sa aj priznal.
Vzhľadom na pozostalých nebudeme uvádzať, kde sa tento čin odohral. Pozmenili sme aj všetky mená.
V malom zmrzlinovom stánku sa k sebe túlili dvaja mladí ľudia. On mal dvadsať, ona šestnásť. Visela mu na ústach. Jemu sa triasol hlas: „Bolo to veľmi surové. Ešte nikdy som nevidel takého bezcitného človeka! Mal zvláštne topánky, bez podrážok. Vyzeral ako gorila...“
„Ako sa to stalo?“
„Sekerou... Prosím ťa, pozri sa mi na šaty, či niekde nemám krv.“
Na nohaviciach, na lýtku, našla škvrnku. Aj na topánke. Starostlivo ich zotrela vreckovkou. Až potom vykĺzli zo stánku do obľúbeného baru. Chvíľu mlčky sedeli, držiac sa za ruky, potom rozhodol: „Pôjdem domov. Musím tam byť skôr ako brat. Nech to nevidí...“
Či sa tento rozhovor odohral presne takto, nevedno. Ona ho neskôr takto opísala.
Zdesenie
Zdesenie sa zmocnilo celého okolia rýchlosťou, akou správa preskakovala od suseda k susedovi: „Počuli ste? Tragédia! Toľké nešťastie! Chudáci chlapci, čo si teraz počnú? Aký zver, aký netvor mohol čosi také napáchať?“
Prvý sa o tom dozvedel sused. Zazvonil u neho Peter od susedov, bledý, roztrasený. Prerývane vysvetľoval, že prišiel domov a uvidel oboch rodičov ležať na zemi zaliatych krvou. Išiel si to overiť. Už od verandy uvidel v krvi na podlahe Petrovho otca. Ďalej nešiel. Prišlo mu zle. Petrovi nakázal, nech uteká po políciu.
Policajná motohliadka prechádzala práve okolo. V predizbe uvideli mŕtveho muža s hlbokými sečnými ranami na tvári. Medzi pohovkou a stolíkom ležala žena. Podobné hlboké rany na hlave prezrádzali, že ani ona už nemôže byť medzi živými. Prehľadali dom. Všimli si, že dvere na dvor sú síce zamknuté, jazýček je vysunutý, no nie sú zavreté. Ako keby sa niekto ponáhľal a zamkol ešte predtým, ako stihol zavrieť.
Rozsekaní
Vladovi rodičia boli doslova rozsekaní. Páchateľ vraždil sekerou s dlhým poriskom. Vrah štyridsaťsedemročnú ženu zastihol, keď ležala na pohovke. Telo pod údermi spadlo z pohovky. Každá rana, snáď okrem jedinej do ramena, bola smrteľná.
Na druhú obeť, rovnako starého muža, vrah striehol v predsieni. Najprv ho zasiahol do záhlavia. Úder muža ale nezrazil. Pokúšal sa brániť. Svedčila o tom rana na ruke. Páchateľ útočil ďalej, sekal, ťal. Vyzeralo to tak, že chcel obeť za každú cenu zabiť. Preto použil brutálne násilie.
Kto ale mohol spáchať takú brutálnu dvojnásobnú vraždu? Prečo vraždil? Aký má motív? To zisťovala polícia.
Príbuzných čakala posledná rozlúčka so zavraždenými manželmi. Na pohrebe stál vedľa smútiacich aj dvadsaťročný syn nebohých Peter so svojou šestnásťročnou priateľkou Zdenkou a vedľa nich za rodičmi ronil slzy o štyri roky mladší Petrov brat Pavol.
Podnikateľ
Skúsme si povedať niečo o rodine, ktorú postihla takáto strašná tragédia. Manželia mali malú predajňu potravín, v ktorej sa museli, aby obchod ako-tak prosperoval, poriadne obracať. Spolu s nimi, v rodinnom dome, žili dvaja synovia. Mladší Pavol chodil na strednú školu. Peter skončil učilište s maturitou a po vojenčine si nie a nie nájsť prácu. Rodičia sa rozhodli pomôcť. V máji mu kúpili zmrzlinový stánok, nech chlapec podniká, učí sa hospodáriť. Vybavili mu živnostenský list a začal predávať zmrzlinu.
Ukázalo sa, že to nebol zlý nápad. Udreli teplé dni a denná tržba stúpala na päťtisíc, v nedeľu prekračovala aj šesť. Peter prestával stíhať a začal sa obzerať po nejakom brigádnikovi, alebo ešte lepšie – brigádničke. Našiel ju v šestnásťročnej gymnazistke Zdenke. Peter sa do pohľadnej dievčiny zapozeral. Krútil sa len okolo nej. Vrúcne pohľady opätovala. Prišlo na stisky rúk, bozky a pokračovalo to – posteľou. Peter sa zaľúbil až po uši. Pre Zdenku by urobil všetko. Do „ich“ baru, na diskotéky, i domov, ju vozil taxíkom. Mal dokonca vlastného taxikára. Vždy chcel iba toho istého. Taxikár sa nebránil. Vedel, že Peter využije jeho služby najmenej trikrát do týždňa a peniazmi nešetrí.
Zdenka dostávala od milého pravidelne darčeky. Bol to krásny život. Horšie bolo, keď rodičia zistili, že ich syn, napriek slušným ziskom, nemá odložené žiadne peniaze, zima je na spadnutie a s ňou je s predávaním zmrzliny amen. Na jeho známosť so Zdenkou, na to ako s ňou vo veľkom míňa peniaze, začali šomrať.
Vyšetrovanie
Čas utekal a páchateľa sa nedarilo vypátrať. Polícia začala preverovať všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať súvis s trestným činom. Bolo známe, že najbližší rodinní príslušníci, bratia Peter a Pavol, neboli doma. Pavol išiel s kamarátmi na hokej, Peter randil so Zdenkou. Policajti napriek tomu Petra požiadali, aby im šaty, ktoré mal v osudnom dni na sebe, poskytol na expertízu. Podrobili ich dôkladnej analýze a hľa: objavili na nich ľudskú krv. Presne takej istej skupiny, akú mala jeho matka. Lenže vo výpovedi uviedol - keď uvidel v predsieni mŕtveho otca, ďalej do domu nešiel. Ako sa krv mŕtvej dostala na jeho šaty? Petra si nechali predviesť na políciu. Dostali novú výpoveď. Peter prehlásil, že ho vydieral neznámy muž z Bratislavy. Keď vydieračovi odmietol zaplatiť, obidvoch rodičov, v jeho prítomnosti, surovo zavraždil. Znelo to príliš neskutočne. Petrovi vzniesli obvinenie.
Priznanie
Petrova teta, ktorá synovca označila za „tichého citlivého chlapca“, to tušila. Nielen preto, že na pohrebe nepôsobil ako syn, ktorý prišiel o rodičov, čo ho milovali a dali mu všetko. Preriekol sa. Povedal jej: „Mama vtedy aj tak spala!“ Ako to mohol vedieť? No a keď pri rekonštrukcii skúšali hlasitosť televízora, na akú bol v čase činu nastavený, Peter poznamenal: „Vtedy išiel tichšie!“
Peter bol vo väzbe týždeň, keď vyšetrovateľ od neho dostal list. V ňom bolo úplné priznanie.
Rodičia mu stále viac začali kafrať do vzťahu so Zdenkou. Vytýkali mu pomíňané peniaze, ktoré vlastne investovali oni. Chceli, aby sa s ňou rozišiel. To ale nechcel v žiadnom prípade dopustiť. Život bez nej si nevedel predstaviť. Veď už vtedy ju prehováral, aby mali spolu dieťa, že školu môže dokončiť aj s potomkom. Lenže keby spolu žili, kam by išli? Jeho rodičia by ich nechceli. Prišiel by o bydlo. Začal so svojou mladučkou milenkou rozmýšľať, ako situáciu vyriešiť. Jedinú prekážku šťastia podľa svojich predstáv videl v rodičoch. Prekážku sa rozhodol odstrániť...
Spočiatku uvažoval, že by objednal nájomného vraha. Porozprával o tom aj Zdenke. Nebola proti... Potom sa rozhodol, že vrahom bude on sám. Naostatok sa rozhodol. Do domu vošiel zadným vchodom. V kotolni uvidel sekeru zaťatú v kláte. Vzal si ju. Mama driemala na pohovke, pri zapnutom televízore. Kým do nej sekal, počul, ako pred domom zastalo otcovo auto. Postavil sa za zasúvacie dvere. Zaútočil odzadu. Sekeru potom oprel vedľa otcovho tela a vyšiel zadnými dverami. V rozčúlení zamkol dvere skôr, ako ich stihol zavrieť, a utekal k stánku, kde ho čakala Zdenka.
Pojednávanie
Obžalovaný odmietol vypovedať. Vyhlásil len, že sa priznáva a v liste uviedol celú pravdu. Ale na niektoré otázky odpovedal.
Obžalovaný: „Spravil som pre mňa nepochopiteľný čin. Cítil som sa vtedy ako niekto iný...“
Predseda senátu: „Vaše listy som si pozorne prečítal. Podľa nich ste jemný inteligentný človek, ktorý má rád poéziu. To vôbec nekorešponduje s brutalitou, akou bol spáchaný čin. Viete to vysvetliť?“
Obžalovaný: „Písal som to Zdenke, z lásky...“
Ako štvrtý svedok predstúpila Zdenka. Vysoká, štíhla, bledá, s dlhými blond vlasmi vo vrkoči. Podišla pred senát a uprene sa zahľadela do zeme. Každé slovo z nej museli dolovať.
Predseda senátu: „Uvedomujete si, pre akú príčinu sme sa stretli na tomto hlavnom pojednávaní?“
Svedkyňa: „Áno...“
Predseda senátu: „Ako sa k vám správali jeho rodičia?“
Svedkyňa: „Vždy priateľsky. Bola u nich dobrá atmosféra.“
Obhajca obžalovaného: „Uvedomujete si, že keby ste sa rozumnejšie zachovali, mohli ste tomu všetkému predísť?“
Svedkyňa: „Áno...“ (takmer šepká).
Predseda senátu: „Keby sa na to neprišlo, boli by ste ochotná žiť s človekom, ktorý si nechal zabiť, respektívne – zabije si, rodičov?“
Svedkyňa: „Neverila som, že by to urobil...“
Na druhý deň pojednávania podali svedectvo súdni znalci. Podľa nich mal páchateľ všetko naplánované. Keď mu začali byť rodičia na príťaž, začal sa pripravovať. Ovládaný bol postojom lásky a nenávisti.
Rozsudok
Senát Krajského súdu v Banskej Bystrici sa radil takmer dve hodiny. Napokon vyhlásil rozsudok: dvadsaťtri rokov v najprísnejšom režime!
Zdenku stíhali zvlášť. Pre neprekazenie a neoznámenie trestného činu.
