Otec, mama, brat, jeho manželka, netere... V rodine Chmelíkovcov sa učiteľské povolanie zrejme dedí. Ján Chmelík, riaditeľ Základnej školy na Spojovej ulici v Banskej Bystrici, sa pedagogickej práci venuje už tridsaťtri rokov. Bol jedným z tých, ktorých 28. marca ocenil primátor mesta.
Tvrdí, že pedagogický vzor pre neho nadosmrti ostane otec. „Líhal som, on si robil prípravy, vstával som a on si ich už zasa robil. Dbal o to, aby každý žiak látku pochopil. Dôležitá pre neho bola názornosť. Učebné pomôcky si vyrábal sám. Prázdniny sme napríklad trávili tým, že sme vytĺkali diery do betónu, lebo sa rozhodol, že si urobí stojany na roletové mapy. Ružicu svetových strán pripevnil v triede na strop, magnetky mali tvar napríklad ozubeného kolieska, zvierat, poľnohospodárskych plodín.“
Každý z nás si určite pamätá na svojho obľúbeného učiteľa. Doteraz si vážime toho, čo veľa naučil, bol prísny, ale spravodlivý. Takého, ktorý jednotky nezapisoval po známosti, ale za vedomosti.
„Ja? Spomínam na kostnaté prsty učiteľky, od ktorej som dostal po hlave. A na staručkého učiteľa, ktorý keď zomrel, plakala celá trieda.“
Aj podľa Jána Chmelíka je povolanie učiteľa jedno z najťažších. V školstve jednoznačne abstinuje mužský element. „Za 33 rokov praxe si pamätám len jediný pokus, ako to aspoň čiastočne ovplyvniť. Na pedagogickej fakulte, keď bol dekanom pán Višňovský, ustanovil smerné číslo, koľko študentov prijmú. Stále totiž platí, že ten, kto nosí do rodiny viac peňazí, je tradične muž. Na nás sa však stále šetrí. Vyše tri desaťročia počúvam, ako sa situácia v rezorte zlepší. Žiaľ, iba počúvam... Najnovší horizont zlepšenia stanovili do roku 2013. Vtedy, pri troche šťastia, pôjdem do dôchodku. Je mi jasné, že moja učiteľská generácia bola po celý život klamaná a oklamaná, a aj to, že nás sa už sľubovaná zmena nedotkne.“
Učiteľ s našimi deťmi prežije roky. Často potomstvu kladieme otázky, čo ich v školách vlastne učia, načo zasa zvolávajú rodičovské združenie, ako si vôbec dovolia písať do žiackej poznámky. Výchovu mnohí rodičia nechávajú výlučne na pedagógov, pretože oni podnikajú a trápi ich všetko iné, len nie vlastné deti. Učiteľ je aj pre takéto deti bútľavá vŕba. „Každý rok mi v riaditeľni sedia prevažne chlapci. Dohováram, vysvetľujem, napomínam ich. V mnohých prípadoch zbytočne. Potom sa mi o dva tri roky vrátia, vraj, mali ste pravdu, pán učiteľ. Skončil som v liečebni pre drogovo závislých, som z toho von, hľadám si prácu a byt. Ďakujem vám. Spomínam si ako nám z vyučovania ušli dve dievčatá. Okamžite sme ich začali hľadať. Napokon ich policajti našli kdesi pri Žiari nad Hronom, pričom odhalili celú bandu obchodníkov s bielym mäsom. Aj takéto záležitosti niekedy riešime.“
V školstve údajne pracuje najväčší počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Pokiaľ však nedosiahnu, že na výplatných páskach budú mať aspoň celoslovenský priemer, mnohí príslušnú školu síce skončia, ale len kvôli titulu. Spravidla odídu za lukratívnejším flekom. „Pýtam sa, kto vymyslel, že učiteľ má ísť do dôchodku ako 60-ročný a dokonca neskôr. Kto nás bude prebaľovať? Toto povolanie je totiž stresujúce a toho, kto ho robí skutočne poctivo, doslova vyšťaví. Niektorí sú vyhorení už päť rokov pred dôchodkom a učiť by už nemali. Naopak, niektorí dôchodcovia stále učia. Zaujíma sa vôbec niekto aj o tieto problémy pedagógov?“ uvažuje nahlas Ján Chmelík.
Do spomínanej základnej školy chodí viac ako osemsto žiakov. Logické, že ani riaditeľ nemôže poznať všetkých.
„Pred časom mi na dvere zaklopalo dievčatko, neviem meno, a podalo nakreslený obrázok s textom: Pán učiteľ, ľúbime vás. Dvojica žiačok mi pred siedmimi rokmi doniesla žiadosť: Pán riaditeľ, zariaďte aby sme mali dlhšie prázdniny.“
Dvadsiateho ôsmeho marca bol na Slovensku Deň učiteľov.
