A bolo cítiť, že to vôbec nehrá. Stále opakoval, že to bola nešťastná náhoda. Zhoda nešťastných, veľmi nešťastných náhod. Veď ju ľúbil, miloval. Plánovali mať spolu deti! Súd mal iný názor...
Mrzlo až prašťalo. Chlapi, ktorí ráno v doline, hneď pri ceste, nakladali na auto drevo, neboli z mrazu nadšení. Auto, ktoré povedľa nich prefrčalo tak rýchlo až zvírilo sneh, poznali. Tak isto aj šoféra. Bol to Peter z dediny. Tam sa medzi sebou aj tak všetci poznali. Vedeli o ňom aj to, že už bol za mrežami, no nevychádzali s ním zle. Nikdy sa nepobil, s nikým sa nehádal. Donakladali prvú fúru, zložili ju a keď vracali sa po ďalšiu, všimli si čosi na svahu. Niečo, čo tam predtým nebolo. Teraz to priam bilo do očí. Na bielom snehu ležala žena. Oblečená len v nohavičkách a tričku, s jednou rukou voľne rozhodenou, ako by sa opaľovala.
Príjemný večer
Bol to príjemný večer. Ležali na rozloženom gauči, listovali v časopisoch, zhovárali sa. Hral im starý kotúčový magnetofón. kachle hriali. Zrazu to prišlo. Pri reči prehodil, že zajtra pôjde pomôcť otcovi. Potrebuje opraviť benzínové čerpadlo. V očiach za jej zablyslo.
„To bol tvoj nápad, však? Aby si mohol odo mňa zmiznúť! Vieš, že v tomto dome, u tvojho otca, nechcem zostávať sama!“
„Je to môj otec, musím mu pomôcť!“
„Chodíš si kade-tade a mňa, nechávaš osamote. Si obyčajný sviniar! Chrapúň!“
Snažil sa odpovedať pokojne. Vedel, ako na ňu. Veď spolu žili už tri roky a poznal jej maniere. Ale aj tak sa rozčuľovala čoraz väčšmi a väčšmi. Nadávky, ktorými ho častovala, sa zostrovali. Naostatok vyskočila z gauča, schmatla lopatku na uhlie a zahnala sa na neho. Uhol sa. Zahnala sa ešte raz. Tentoraz zasiahla chrbát.
„To bol úder? Ako keby ma kopla mucha!“
„Ty!!!“
To „Ty“ už takmer zajačala. Rozohnala sa znova udrela na to isté miesto, ale silnejšie.
„Chceš o mňa tú lopatku ohnúť? Škoda by jej bolo...“
„Je tu aj kutáč, ten je pevnejší! Už si mal v hlave zaťatú motyčku, ale kutáč ti isto prerazí hlavu!“
On a ona
Volala sa Terézia a bola od neho mladšia o rovné štyri roky. Keď sa pred troma rokmi spoznali, žila s istým starším mužom v neďalekej dedine. Peter bol do nej celý paf. Otec mu ju chcel vyhovoriť. Hneval sa, že za ňou dolieza. Petrovi sa otcove výčitky zunovali. Aj s Teréziou sa nasťahoval k jej rodičom a na obecnom úrade sa nechali zaregistrovať ako druh a družka. Ani jeden nemal robotu a v tom čase začali viac popíjať. Zašlo to tak ďaleko, že aby mali za čo piť, vykradli obchod a on musel na deväť mesiacov za mreže.
Čakala na neho. Keď sa vrátil, prestali popíjať. Bývali stále u jej rodičov, občas ale zašli k jeho otcovi, ktorý býval sám, len so svojou matkou, Petrovou starou mamou. No ona vždy po pár dňoch vyhlásila: „Ja sa tu už nudím! Vráťme sa domov!“
Jej rodičia vychádzali s Petrom dobre. Ale aj ona vychádzala dobre s jeho otcom a jeho starou matkou. Ale veľmi rada dirigovala všetkých naokolo. Zvykla bývať náladová. Občas vzbĺkla bez akejkoľvek príčiny. Vyvolávala hádky. Petra fackovala, bila päsťami, mlátila tým, čo jej prišlo pod ruku. Stalo sa, že po ňom hodila popolník. Našťastie netrafila, no potom mu zaťala motyčkou do hlavy. Jej náladovosť, nervozita, možno pramenili z tragédie, ktorej bola svedkom ako malé dieťa.
On podľa svedkov býval pokojný, nikdy ju neudrel, nekričal na ňu, ani nenadával. Snažil sa ju utišovať. Napriek jej občasným výbuchom ich spolužitie považovali za dobré, pekné, ba až krásne. Plánovali mať deti – až si dobudujú domácnosť a nastrádajú viac peňazí.
On sám sa považoval za typického dedinčana. Jeho cieľom bola rodina, pokojný život. V dedine mal celkom dobrú povesť. Považovali ho za slušného, ochotného pomôcť. Ale niekedy sa vyhýbal práci, správal sa čudácky. Viackrát sa dostal do rozporu so zákonom. Kvôli drobným krádežiam, neoprávneným jazdám. Keď mu zobrali vodičák, zásadne jazdil bez neho a bol kvôli tomu viackrát v podmienke. Korunu tomu všetkému nasadil, keď s Teréziou vykradli obchod.
Terézia sa stratila!
Ráno sa Peter naraňajkoval so starou mamou a išiel s otcom opravovať čerpadlo. Petrova stará mama čakala na Teréziu, kedy sa príde naraňajkovať aj ona. Keď nechodila, išla nazrieť do izby. Posteľ našla poustielanú, po Terézii ani stopa! Keď otec so synom prišli popoludní domov, musela im oznámiť, že Terézia nie je doma. Peter si nahlas zauvažoval, či sa nenahnevala, že išiel pomôcť otcovi a vrátila sa bez rozlúčenia k rodičom.
Na druhý deň si Petrova stará mama všimla, že jej vnuk vstal asi o ôsmej. Navrhla mu, aby sa zašiel pozrieť k Tereziným rodičom. Nech ide autom svojho otca. Veď to nie je až tak ďaleko.
Prekvapení rodičia Terezy sa od neho dozvedeli len toľko, že keď sa včera vrátil s otcom, Terézia už u nich nebola. Ale od starej mamy vraj vie, že sa už nudila a chcela sa vrátiť domov.
Peter sa im videl vystrašený, bledý, rozrušený. Dohodli sa, že ak sa niekto niečo o Terézii dozvie, zatelefonujú si.
Mŕtva v snehu
Chlapi, ktorí objavili polonahú ženu na snehu, pochopili, že už nemôže byť pri živote. Nechápali ale, odkiaľ sa tam vzala. Keď odtiaľ pred chvíľou odchádzali, ešte tam nebola! Opatrne podišli bližšie. V snehu jasne videli stopy kolies. Vedľa mŕtvej, ktorá mala na hlave natiahnutú igelitovú tašku, sa váľali pohodené topánky, nohavice, pulóver a ďalšie oblečenie. Napriek taške na hlave ju spoznali. Bola to Terézia! Utekali za starostom, ten zavolal políciu.
Mŕtva bola skutočne Terézia. Na hrdle mala niekoľko bordových pásov.
Policajti, ktorí prišli do domu Petrovho otca, zastihli Petra, ako v piecke páli posteľnú plachtu. Pri pohľade na nich sa zosypal.
Keď ho vraj začala mlátiť lopatkou na uhlie a chcela si vziať kutáč, predbehol ju.
„Chcela si miesto kutáča vziať polienko. Zároveň zhasla svetlo. Možno nechtiac. Nadvihol som sa z gauča, pustil som kutáč a chytil ju za krk. Ale nie silno. Vôbec som nebol nahnevaný. Nechcel som jej ublížiť. Iba si ju k sebe pritiahnuť a upokojiť ju. Pritúlením a bozkami. Zvykol som ju takto upokojovať. Zavadila nohami o roh gauča, padala na podlahu a stiahla ma na seba. Postavil som sa, zažal svetlo. Nehybne ležala na podlahe a z hlavy jej čosi vytekalo. Odpadol som. Neviem, ako dlho som bol v bezvedomí. Ona už nedýchala, nehýbala sa. Bol som ako v tranze a dostal som panický strach. Bál som sa zavolať políciu, aby som nebol podozrivý, aby si nemysleli, že som ju zabil úmyselne. Ale bola to len nešťastná zhoda okolností!
Nedokázal sa vraj na ňu pozerať. Na tvár, ktorú mal veľmi rád. Preto jej na hlavu natiahol igelitovú tašku. Telo zabalil do posteľnej plachty a strčil pod posteľ. Bolo tam po celý nasledujúci deň, kým s otcom opravoval čerpadlo. Na druhý deň, keď ho stará mama poslala k Tereziným rodičom, naložil telo do auta a cestou ho zgúľal do snehu. Vôbec sa ho neusiloval ukryť. Prečo? To nevedel vysvetliť.
Úmyselne?
Neúmyselne?
Súdne lekárky zistili, že nebohá utrpela zlomeninu spodiny lebečnej. Na to ale vôbec nebolo potrebné väčšie násilie, lebo mala veľmi tenkú, tzv. „papierovú“ lebku. Poranenie to bolo vážne, ale nie smrteľné. Príčina smrti bola inde. A hneď dve príčiny.
Na hrdle poškodenej boli jasne zreteľné znaky hrdúsenia, dusenia rukou, a mala zároveň pretrhnuté väzy. Páchateľ musel vyvinúť mimoriadne silný tlak prstami na prednú časť krku. Nemohli vylúčiť ani to, že útočník pri tlaku striedal ruky, ba, pomáhal si predlaktím alebo lakťom. Jednou z príčin smrti teda bolo dusenie. Druhou a definitívnou príčinou bolo roztrhnutie väzov. Celý útok trval aspoň niekoľko minút.
Peter stále trval na tom, že Terézii nechcel ublížiť. Že to bola nešťastná náhoda. Súd mal iný názor. Podľa dôkazov, ale napadnutú silne a dlho hrdúsil. Navyše útok bol natoľko dôrazný, že obeti pretrhol väz. Záver súdu: „Obžalovaný prinajmenšom vedel, že môže napadnutú zbaviť života. Vraždu teda spáchal v nepriamom úmysle.“
Pre Petra to, vzhľadom na okolnosti, znamenalo osem rokov za mrežami. Proti rozsudku sa odvolal. Najvyšší súd odvolanie zamietol.
Celkom na záver
V úvode bola reč o zhode nešťastných náhod. Svojim spôsobom k nej prišlo. Spomínali sme, že Terézia bola možno výbušná preto, lebo sa v detstve stala svedkom tragédie. Veľkej tragédie. Je to naozaj tak. Ako dieťa bola svedkom vraždy svojej sestry. Obeťami vraždy sa tak stali obe sestry...
