Okná, dvere, žalúzie, parapety… Základ, s ktorým sa dá urobiť aj zo šedivého panelového bytu exkluzívne súkromie. Momentálne je v kurze plast pre vysokú životnopsť a tepelno izolačné vlastnosti. Ani najlesklejší povrch či kovanie však nezaručujú efektívnosť investície, ak si ľudia nedajú pozor, čo kupujú, a hlavne, od koho si nechajú poradiť.
Ivana Priadková z Brezna mala sotva osemnásť, keď porodila prvé dieťa. Školu dokončila externe. Vyštudovala odbor agropodnikateľ, nikdy ho však profesne nevyužila. Najviac ju bavilo prehŕńať sa vo farbičkách, mejkapoch a robiť ženy na krásne. Najprv začala pracovať u brata v kaderníckom salóne Spravila si kurz vizážistky, potom ďalší na trvalé a na frizúry, napokon ale zakotvila v úplne inej sfére. Spolu s manželom začali podnikať. Dnes je všetko trochu inak.Má dvadsať sedem rokov, dve dcéry, vlastnú firmu a o partnerovi, hoci sú už dávno od seba, hovorí len pekne.
„Obchody, styk s ľuďmi je asi to, v čom som sa našla. Neviem, kde ma môj systém nechávať veciam voľný priebeh ešte zavedie, ani to momentálne neriešim, chcem ísť ale každopádne ďalej. Svojim spôsobom som na seba hrdá, že som sa postavila na vlastné nohy, hoci to nebolo ľahké. Robím prácu, pri ktorej sú väščinou chlapi. Ženský šarm sa samozrejme uplatniť dá, ja som však musela preukázať vedomosti. Myslím si, že snaha úspešne viesť firmu spočíva v prvom rade na zodpovednosti voči klientovi a na vzťahu k ľuďom, s ktorými spolupracujem. Ako im viem vracať aspoň časť z toho, čo od nich dostávam. Asi takto by to malo fungovať. Oplácať dobré za dobré. Aj keď to nie je pravidlo, ja sa pohybujem týmto smerom. Vážim si ľudí, ktorí u mňa robia, prosto je to fajn tak, ako to je.“
V breznianskom regióne urobilo pár žien obdivuhodnú podnikateľskú kariéru. Žiadna špeciálna horehronská dravosť v tom ale určite nebude. Skôr odvaha urobiť niečo, o čo sa mal dávno postarať štát. Tamojší okres vytrvalo trápi vysoká nezamestnanosť.
„Snahu presadiť sa dostáva človek s génmi, veľmi dôležitá je výchova a blízky vzor.“
Na otázku, či jej zatiaľnehrozil krach, povedala: „To nie, ale dostala som sa do ťažkej situácie, keď som sa rozhodovala pre odchod z pôvodnej firmy. K sprostredkovávaniu sortimentu a všetkému, čo o ňom viem, som sa totiž dostala s bývalým manželom. Posadil ma k počitaču a učila som sa. Pár ľudí mi pri tom pomohlo, ale do vôle rozumieť parametrom, typom, technológii a detailom som sa musela zaprieť sama. Prosto, bolo mi ľúto a ťažko nechať prácu, pre ktorú som žila, no dnes už neľutujem.Viem oceniť, čo som sa tam naučila, aj kam ma to zlé posunulo. Odišla som s dvomi dievčatami, ktoré stále stoja pri mne, takže po roku a niečo môžem povedať, takto je mi dobre. Je super, že sme sami, lebo ja si zákazníkov vážim. Nikoho nechcem klamať alebo ťahať za nos. Chcem vždy predávať kvalitu a stáť si za slovom.“
Iva je sama. Nemá žiadny vzťah. Sama necháva túto tému istý čas akoby prepočutú, potom pripúšťa: Áno zrejme je príliš tvrdá, Nikdy by si napríklad nezačala so ženatým mužom, lebo vie, ako bolo ublížené jej. Potrebuje partnera, nie chlapa, s ktorým sa musí skrývať. Ostatne tým, čo by si radi spestrili“ manželský stereotyp,“ úplne stačí, keď otvorí ústa. Okamžite vedia, ako na tom sú.
Možno som sa príliš sklamala, možno preto, že ten človek je mi ešte stále veľmi blízky. Bola som som s ním prakticky celú polovicu doterajšieho života. Máme spolu dve deti, ktoré nechcú pripustiť, že si niekoho nájdem. Dosť ich už zranil otcov odchod od rodiny. Boja sa, aby neprišli aj o mňa. Snažím sa ich ubezpečiť, že nič také nehrozí, napriek tomu si myslím, že to v ich malom podvedomí stále tlie… Som za ne zodpovedná. Je smutné, ak člověk, ktorý vstúpi inému do života, má práve v týchto veciach absolútne „okno“.
