(Pokračovanie z minulého čísla) Vodcovia vzbury boli odsúdení na smrť, ostatní účastníci oslobodení za týchto podmienok:
Rozpúšťa sa Zväz baníkov a každý pokus o jeho obnovenie sa bude trestať.
Baníci sú povinní poslúchať kráľa, komorských funkcionárov a mestkú radu.
Zrieknu sa Lutherovho učenia.
Pri reklamovaní miezd nesmú vstúpiť baníci do mesta ozbrojení puškami, smú mať len valašku.
Povinní sú odovzdávať tzv. rudu P. Márie – týždenne 1 bančiar, ďalej príspevok do pokladnice Bratstva – 2 denáre z každej zlatky mzdy a raz ročne 25 denárov.
Peniaze Bratstva sa smú použiť len na cirkevné ciele – kaplnky, platy dvom kaplánom pri hutách v Tajove a na Balážoch, na odmenu rozdeľovačovi kráľovej a kráľovninej urbury, na podporu baníkom a baníckym vdovám, na slávnosť Božieho tela a na hostinu pre chudobných v nedeľu po tomto sviatku.
Pokladnicu Bratstva budú spravovať 4 cechmajstri – 2 členovia mestkej rady a 2 zástupcovia baníkov.
Od mimobystrických obchodníkov smú baníci nakupovať len cez trhové dni.
Pôžičky z bratskej pokladnice sa povoľujú len na nákup potravín, a to do max. výšky 200-300 fl.
Ešte v ten istý deň palatín „vyprázdnil“ pokladnicu Bratstva Božieho tela vo výške 1070 fl., ktoré nikdy nevrátil. (Je zaujímavé, že z funkcie palatína bol 24.4.1526 odvolaný). O dva dni neskôr bola potvrdená dohoda medzi Ľudovítom II., ktorého zastupoval navrátivší sa kráľovský pokladník Alexej Thurzo, a Antonom Fuggerom o prenájme mediarskeho podniku na 20 rokov za ročný nájom 20 000 fl. Fuggerovci si ale do nájmu započítali ujmu za konfiškáciu podniku r. 1525 vo výške 267 488 fl., a keď k tomu pripočítame pôžičku 50 000 fl. v hotovosti, dlžoba kráľovského dvora narástla na 317 000 fl., čo prakticky znamenalo, že kráľovský dvor nemal mať z mediarskeho podniku nijaký zisk. V zmluve bol síce zakotvený predaj 7500 hrivien striebra, ktoré má kremnická komora nakupovať pre mincovňu, lenže komorský zisk z razenia striebornej mince si v zmluve prisvojil Alexej Thurzo, poverený vedením budínskej mincovne.
Kremnický komorský gróf B. Beheim, informovaný kráľovnou o príchode Fuggerovcov do mediarskeho podniku, zasial semeno nespokojnosti medzi robotníctvo podniku tým, že tzv. Veľkonočnú výplatu v apríli 1526 nevyplatil časti zamestnancom (haviarom a pomocnému personálu s odôvodnením, že im bude táto vyplatená po prevzatí podniku novým majiteľom).
