Medzi iným napríklad povedala: „Nechcem viesť plytký život“. Alebo „niektorí ľudia sú schopní vyrúbať pol lesa iba preto, aby uspokojili svoje potreby, sebeckosť sa stáva prirodzená“…
Ešte stále je študentkou Stredného odborného učilišťa v Brezne, no jeden významný papier už má. Prijali ju na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Stala sa tak prvou rómskou vysokoškoláčkou v Závadke nad Hronom. Zdenka Harvanová.
Harvanovci bývajú v dvojizbovom byte. Paneláky v Závadke postavili niedajšie závody Sigma, Drevokombinát a štátny majetok pre svojich zamestnancov. Zdenkin otec je už dlhší čas bez roboty a spolu s mamou sa „realizujú“ na aktivačnom. V obci a v okolí nie je toľko pracovných miest, aby sa dalo predpokladať, že v tlačenici o ne má každý slušný a spoľahlivý človek rovnaké šance. Nemá. Kto tvrdí opak, klame, alebo nie je Róm.
Zdenka istú chvíľu uvažovala o externom štúdiu. Uvedomila si ale, že by to bolo pre rodičov príliš veľké sústo. Finančne by ich všetkých nezvládli. Má totiž ešte troch súrodencov. Mladšia sestra chodí do tej istej školy ako ona, bude predavačka, brat končí deviatku a tiež sa chystá do SOU v Brezne. Najmenej ich stojí desaťročný Tomáš. Ten má školu doma. Zatiaľ. Je možno priskoro predbiehať, isto však pri nej neostane.
O MATURITE
Dievča má za sebou monitory. Písomku zo slovenčiny odovzdala posledná. „Nie preto, že by jej nešla. Zdenka výborne slohuje, prispieva do školského časopisu, je hĺbavý typ. Má jasno, čo chce, a zdravé názory na život. Myslím si, že by z nej mohla byť schopná novinárka. A najmä, poznať výchovu. Sú rodičia, ktorí ani nevedia, kde sídlime. Zdenkini sa zaujímali o dcéru po celých päť rokov štúdia. Dúfam, že odíde so slušným maturitným vysvedčením. Záleží mi na nej, mala som ju od l. ročníka“, povedala o svojej žiačke triedna Viera Ďuricová.
O SÍDLISKU
Keby niekto pozdravil skupinku vyvoňaných mladých chlapcov tak, ako sa žije na „závadskom Luníku“, musel by mať v prvom rade vlčiu tmu. To totiž vidieť. Móres. Čisté trávniky, chodníky, cesta. Žiadne „obložené“ kontajnery. Nikde ani papierik či poletujúci igelit. Všetko na svojom mieste. „Myslím si, že Závadka, čo sa týka kultúry bývania vzťahov so spoluobčanmi a vôbec pomerov, v ktorých minorita žije, sa s väčšinou dedín na Východe nedá ani porovnať. Z vlastných skúseností viem, ako mi prospelo, že sme bývali na Paseke, v zmiešanom spoločenstve, ktoré sa toleruje. Nemala som napríklad od malička žiadny problém s kýmkoľvek komunikovať. Všimnite si rómske deti z osád. Tie ten problém majú.“
V obci pôsobí Kresťanské zhromaždenie, ktoré sa venuje výchove a ekumenizácii Rómov v niekoľkých kluboch a skupinách. Zdenka pracuje s deťmi. „Vidím, že to má zmysel. Sú tvárne, vďačné, poznať na nich po každej stránke pokrok. Preto idem na vysokú školu. Romska minorita potrebuje vlastných vzdelaných ľudí aby mali vzory a niekoho, kto nerozpráva, ale skutočne pre túto časť spoločnosti aj niečo urobí.
Môj starý otec viedol dakedy v obci cigánsku ľudovku. Ešte stále hrá na husliach, kapela sa rozpadla. Nie je nikto, čo by ju dal zasa dohromady.
O BUDÚCNOSTI
Zdenka je trochu vykoľajená. Nevie, ako to v tej Nitre bude, či zvládne štúdium, ešte musí zmaturovať, uvedomuje si, ako zaťaží rodinu, prosto, odrazu sa toho nakopilo dosť.
„Pánu Bohu ďakujem za to, že mi dal vôľu päť rokov študovať. Mama bol zasa ten človek, čo ma podporoval a pomáhal mi. Keď prišla chvíľa, že sa mi nechcelo učiť, povzbudzovala ma: si šikovná, vydrž, máš na to, nesmieš sa vzdať. Moji rodičia totiž veľmi chcú, aby sme mali v rukách osvedčenia o vzdelaní. Sami nedokončili školy, vedia, ako ťažko sa bez nich uplatňuje.“ Žiť s pocitom, že sa deti dostanú ešte do niečoho horšieho, to by človeka ubíjalo. Takto viem, že majú nádej. Dávame im šancu. V rodinách, kde sa aspoň jeden dostane vyššie, pomôže ďalším,“ povedal Zdenkin otec.
Najstaršia dcéra manželov Harvanových si vybrala odbor sociálna a misijná práca v rómskych komunitách. Podľa mamy, tak to mala naplánované.Od základnej školy až po vysokú. Dnes jej všetci držia palce a sú na ňu pyšní.
A INAK?
„Určite by som sa nechcela hneď vydať a mať deti. Moji rodičia sa tiež nebrali veľmi mladí. Na rodinu sa treba najprv pripraviť. Aj čo sa týka materiálneho zázemia. Chcem sa v prvom rade ďalej rozvíjať.
„Hovorí sa, že dnes veľa mladých ľudí žije naľahko systémom žiť a užiť si. Nevedia, že sa dá aj inak, lebo im to nemal kto ukázať. Ako ten vyrúbaný les. Nemyslia na dôsledky. Podľa mňa veľmi záleží, kto v akom prostredí vyrastal. Ja som z rodiny, kde platia určité morálne zásady. Moji rodičia nás viedli k úcte k ľuďom a navzájom jeden k druhému. Je pravda, v období puberty som im trochu pridala starostí, ale utriaslo sa… Nevyvádzala som nič neprístojné, len mali o mňa strach, keď som neprišla večer na určenú hodinu. Teraz je „v tom“ brat. Raz si nageluje vlasy, inokedy sa vytiahne do širokých nohavíc. Každý má chvíle, keď sa musí nejako vybúriť. Len by mal ostať slušným človekom. Nás tak vychovali.“
