V Jelenci prepuklo ohnivé peklo

Možno neopatrnosť. Ľahostajnosť. Možno náhoda. Nešťastná zhoda okolností. Kým pri autobusovej zastávke v Jelenci stúpal len malý dym, nikto si to nevšimol. Vyskočil plamienok. Potom vypuklo ohnivé peklo. Ako povedal jeden zo svedkov: „Bolo to, ako keby vzbĺkla zápalná šnúra. Oheň letel hore kopcom...“

Čaro Hornojelenskej doliny
Hornojelenská dolina nad Starými Horami sa podľa známeho vedeckého pracovníka Miroslava Sanigu „vyznačuje neobyčajnou pestrosťou biotopov. Na neveľkom území (asi 12 kilometrov štvorcových) s výrazným výškovým rozdielom je zastúpených až päť vegetačných stupňov. Svojou členitosťou 575 až 1574 metrov nad morom a v dĺžke šesť kilometrov predstavuje z aspektu prírodných hodnôt významnú oblasť v pohorí Veľkej Fatry. Vápencové skalné útvary a tiesňavy, ako aj horské lúky nad zníženou hornou hranicou lesa rozširujú pestrú škálu lesných biotopov. Vtáčiu zložku tvorí šesťdesiat hniezdiacich druhov. Relatívne málo turisticky atakované územie poskytuje útočisko pre viaceré druhy cicavcov. Vhodné prostredie pre trvalý pobyt tu nachádza medveď hnedý. V záujmovom území sa vyskytuje aj vydra riečna, rys ostrovid. V početných jaskynných útvaroch sa vyskytuje viacero druhov netopierov. Vtáčiu zložku tvorí šesťdesiat hniezdiacich druhov.“
Tento malý prírodný raj, hlboká dolina s vápencovými bralami, hneď vedľa hlavnej cesty na Donovaly, sa premenila na vyhňu. Do vyhne namiesto mechov dul vietor.
Čo zažili svedkovia
„Išlo to tak rýchlo“ – hovorí Aladár Sliačan z Jelenca, z domu hneď pod požiariskom – „ako keby ste zapálili zápalnú šnúru. Hasiči tam boli o chvíľočku, ale v tom teréne nemali šancu. Oheň hneď vyšľahol na vrch, my ho voláme Pohorenisko. Ale pokiaľ viem, nikdy tam nehorelo. Kto to zapálil, bol blbec. Hore, na skaly, chodili horolezci, ale oni to určite nezapálili. Sú to dobrí chlapci a viem, že by prírodu neohrozili.“
Ďalší domáci z Jelenca, Ľubomír Longauer, bol v čase vypuknutia požiaru v Starých Horách. O tom, že nad jeho domom vypukol oheň, sa dozvedel od sestry. „Zavolala mi, a ihneď som sa ponáhľal do Jelenca. Už tam boli hasiči a začal som s nimi hasiť aj ja. Schytil som prvú lopatu, ktorá bola po ruke, a pomáhal som, ako sa len dalo. Bolo to hrozné. Mali sme strach, aby to neprešlo cez cestu, dole na náš dom. Zhora padali rozhorúčené kamene, horiace pne. Našťastie mám skúsenosti, viem, ako hasiť lesný požiar.“
Ukázalo sa, že to nebol prvý požiar v okolí, pri ktorom Ľubomír Longauer zasahoval. „Nemal som ani dvadsať rokov a práve sme pokrývali chatu. Vtedy začalo horieť na Prášnici. Ale to je asi tak už tridsaťpäť rokov. Odvtedy neviem o žiadnom ohni v okolí.“ Ľubomír Longauer v nedeľu bojoval proti ohňu až do zotmenia. Podľa jeho slov bol posledný, kto od ohňa v nedeľu odchádzal.
Tisícky litrov
z oblohy
Problém bol v tom, že terén nedovolil ani len pomyslieť, aby sa k nemu dostala autocisterna s vodou. Väčšina ľudí by po strmom svahu musela liezť štvornožky. Jedným riešením bolo – buď doniesť vodu na chrbtoch ľudí, alebo vrtuľníkom.
V stredu sme pri umelej nádrži neďaleko Starých Hôr, z ktorej čerpali vodu vrtuľníky, zastihli jednotku hasičov, ktorej velil práporčík Milan Sekereš. Vodu im dodával neďaleký potok. Do plastového vodojemu sa zmestilo neuveriteľných 36-tisíc litrov. V niekoľkominútových intervaloch tam prilietavali vrtuľníky po svoju dávku pre špeciálne podvesné vaky na 1200 litrov. Voda sa po chvíľke liala z oblohy na stále tlejúce lístie a korene stromov.
„Sme tu od rána,“ vysvetľuje práporčík. „Toto plniace stredisko pre vrtuľníky momentálne obsluhujú hasiči z Brezna a Lučenca.“
Vyše 150 mužov bojuje
V štábe, ktorý vytvorili na obecnom úrade v Starých Horách, najprv pred nami vytiahli mapu, „špeciálku“. Venoval sa nám hovorca Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici Miroslav Podhradský. V stredu zhodnotil situáciu takto: „Cez deň zasahovalo 156 hasičov, nasadených bolo päť vrtuľníkov a sedemnásť vozidiel. O druhej popoludní jeden vrtuľník, patriaci ministerstvu vnútra, odletel.“
Prekvapivo sme medzi mužmi uvideli aj ženu. Jedinú. Nadporučíčka Jana Motajová z Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici mala na starosti rádiové spojenie. „Mojou úlohou bolo zapisovať hlásenia. Jednotky mali k vysielačkám pridelené frekvencie, a tak nebol žiadny problém.“
V tom čase bol oheň vlastne pod kontrolou. Na večer plánovali tlačovú besedu. S tým, že sa s ním už v zásade vysporiadali. Oheň, živený vetrom v suchom lístí, bol však zákernejší ako predpokladali. Vo štvrtok sa opäť rozhorel. Na tých najneprístupnejších miestach.
Až príde
na rátanie škôd
Škody odhadujú na milióny. O ich vyčíslenie na lese sme požiadali hovorcu Lesov SR, ale odpoveď sme do spracovania materiálu nedostali. Odhadujú ich na päť až sedem miliónov. Podľa Miroslava Sanigu má vyčíňanie červeného kohúta ďalekosiahle následky v ekosystéme v podobe vyhubenia všetkých živých zložiek a škody nevyčísliteľné. „V oblasti zasiahnutej požiarom sú dve brložiská medveďov – jedného samca a samice. Práve medvedica v tejto oblasti vrhla dve medvieďatá. Jedno z nich sa zatúlalo z požiariska na cestu. Matka v snahe zachrániť si holý život pravdepodobne nečakala na potomka a osirotené mláďa sa ocitlo medzi požiarnikmi. V postihnutej oblasti sa zdržiavala aj rysica a mnohé iné cicavce. Na hrebeni, na ktorý sa už tiež „vyšplhal“ oheň, bolo tokanisko tetrova hlucháňa.“
Obnova ekosystému bude podľa Sanigu mimoriadne náročná. „Biotop sa musí po zničení v pôde obnoviť a potom sa môže začať pomalý proces sukcesie, prakticky od bodu nula. Tak ako v dávnej minulosti. Aby na ploche zničenej požiarom narástol opäť nový les, bude to príroda režírovať niekoľko desiatok rokov.“