Pochádza z Oravy z obce Liesek, ale už dlhé roky žije v Banskej Bystrici. Je absolventkou tunajšej Pedagogickej fakulty, kombinácia slovenský jazyk – výtvarná výchova. Pôsobila ako jazyková korektorka v Tlačiarňach SNP v Banskej Bystrici, ako samostatná odborná referentka Okresného osvetového strediska v Banskej Bystrici, neskôr ako učiteľka i vychovávateľka v školskej družine. Venovala sa aj činnosti podnikateľskej aj vydavateľskej. Je stálou členkou literárneho klubu Litera 2 pri Literárnom a hudobnom múzeu ŠVK v Banskej Bystrici, s ktorým spolupracuje. Svoje texty publikovala v regionálnych novinách, v slovenských a českých časopisoch. Samostatne sa predstavila v poeticko-hudobných pásmach, v Rádiu Regina, Rádiu Lumen a v Slovenskej televízii. Poetka Jana Chorvátová v roku 1999 vydala svoju prvú básnickú zbierku Príťažlivosť zemská - príťažlivosť ženská, v roku 2001 vyšla jej druhá knižka Pečatenie chvíle. Minulý týždeň uzrela svetlo sveta jej najnovšia zbierka básní Slováci poslovia slova. Autorka ju prezentovala na slávnostnom otvorení 40. výročia Festivalu umeleckého prednesu žien v poézii a próze Vansovej Lomnička. Konal sa pri príležitosti 150. výročia narodenia spisovateľky Terézie Vansovej a organizuje ho Únia žien Slovenska. Jana Chorvátová nám v rozhovore prezradila aj to, ako sa zoznámila s Petrom Dvorským.
Spomeniete si na svoje literárne začiatky?
Vždy som mala vzťah k umeniu vo všetkých jeho škálach. Mám veľmi rada hudbu. Najviac sa ma dotklo umenie slova. Začala som aj písať. Ako vyštudovaná učiteľka hovorím, že je veľa učiteľov, ktorí vedia dobre písať, ale nie každý má ten dar, že to dotiahne do konca. Nedá sa povedať, kedy presne som začala písať. Už ako študentka som si písala denníky. Prvá kniha mi vyšla, až keď som mala 45 rokov. Presne v deň mojich narodenín som prezentovala svoju prvú zbierku. Uvádzal ju maestro Peter Dvorský. Bola som už zrelou matkou troch detí. Určitú etapu života som mala už za sebou. A človek v živote nemá len príjemné zážitky. Vyskytnú sa aj problémy. Rôzne situácie vedia podnietiť k písaniu. Netvrdím, že som stále písala, ale dostala som sa medzi ľudí, ktorí ma trošku provokovali.
Kto vás najviac povzbudil k písaniu?
Po vysokej škole som robila v Tlačiarňach SNP korektorku. Tam som sa zoznámila so spisovateľkou Zlatkou Solivajsovou, ktorá bude mať onedlho 85 rokov. Sú ľudia, ktorí vám prídu do života preto, že to tak má byť. A mne prišla Zlatka. Stretnutia s nimi sa jednoducho musia uskutočniť. Oni vás potom nasmerujú, obohacujú vás v niečom. Je dôležité takéto stretnutia si vážiť. Môj učiteľ pán profesor Kasáč sa ma raz na Litere 2 opýtal: Jani, ty kedy niečo napíšeš? A ja som mu povedala, že do roka a do dňa. Hoci sa to nedá tak, že teraz si sadnem a idem písať básne. Ale keď som niečo tvorila, tak to bolo napríklad pri príležitosti osláv. Ak by som to zhrnula, tak rôzne zážitky, stretnutia i skúsenosti ma provokovali písať. V Literárnom a hudobnom múzeu cez spolok Litera 2 som uverejňovala svoje prvé práce. Práve v tejto novej knižke sa pýtam: „Čo robí básnik? Tak ako nik spriada slová. Očesáva ich, aby mali svoju hodnotu.“ Nie vždy sa mi dá písať. Postupne báseň po básni prikladám, až vzniká zbierka. Začínala som denníkmi, rokmi, skúsenosťami... Človek sa musí neustále vzdelávať. Aj ja neustále čítam poéziu, čítam veci, ktoré ma posúvajú ďalej...
Inšpirujú vás niektorí autori svojimi myšlienkami?
Už moji učitelia na vysokej škole hovorili, že ja nepíšem podľa niekoho, nejakého vzoru. Mám svoje ženské myslenie, ktoré dávam na papier. Samozrejme, mám obľúbených autorov, napríklad Koyša, Hviezdoslava. Takého naj mám majstra Rúfusa. Mám všetky jeho knižky, mám však aj Kováčove knihy. Zaujímajú ma mnohí autori. Inšpirujú ma tiež rozhovory s našou bystrickou poetkou Zlatkou Solivajsovou.
Po úspechu prvej knihy vás ohlasy na ňu inšpirovali k ďalšej...
Každá kniha má určité zameranie. V mojej prvej knihe Príťažlivosť zemská - príťažlivosť ženská boli väčšinou ľúbostné básne. V druhej zbierke Pečatenie chvíle som mala viac básní nielen ľúbostných, ale aj rodinných, aj o deťoch... Pred vydaním knihy mám pripravených veľa básní. Keď napíšem báseň, nemyslím si hneď, že je svetová. Báseň musí dozrieť. Po čase si ju pozriem, pridám k nej niečo, napadne mi iná. Aj teraz, keď som robila výber do tejto knihy, kde mám témy o umelcoch, o rodine, o matkách, mám už v hlave, ale aj na papieri básní na ďalšie dve zbierky. Chcem tým povedať, že aj keď mám veľa textov, nie vždy je dôležité všetky vydať. Čím viac človek robí, tým je k sebe kritickejší.
Ako vznikol názov vašej najnovšej knižky Slováci poslovia slova?
Už dávnejšie som napísala báseň, ktorú som venovala majstrovi Milanovi Rúfusovi. On je uznávaným slovenským básnikom, ktorému som chcela vyjadriť poctu. Keď som si čítala jeho verše, tak som si povedala, že je úžasné, ako vníma svet. Ako myslí a majstrovsky píše. Akú hĺbku má v tej jednoduchosti. Tak som napísala nielen Rúfusovi, ale aj Slovákom. A vznikol názov Slováci poslovia slova. Nielen Cyril a Metod, ale každý človek, ktorý robí so slovom, je poslom slova. Sú to básnici, spisovatelia, umelci, speváci...
Svoju tvorbu ste recitovali pred tromi rokmi na festivale Vansovej Lomnička...
Áno, najprv som vystúpila len tak, vyzvali ma na to. Veľmi sa im to páčilo. Videla som, ako ženy recitátorky zo všetkých kútov Slovenska, ktoré boli v hľadisku, plakali. Lebo som ich dojala. Na ďalší rok ma povzbudili k tomu, aby som recitovala súťažne. Vlastne už pred rokom vznikla myšlienka, že k 150. výročiu narodenia Terézie Vansovej vydám svoju novú zbierku.
Počula som, že vaše básne spríjemňujú aj silvestrovské chvíle.
Mám jednu známu, ktorá mi povedala, že si moju knihu básní zobrala večer na Silvestra. Zapálila si sviečku a čítala si moju poéziu. Opýtala som sa jej, či si nepustila televízny program, ktorý všetci pozerajú. Odpovedala mi, že si chcela urobiť večer sama pre seba. Bola som z toho príjemne šokovaná.
Myslíte si, že literatúru môžeme rozdeliť na ženskú a mužskú?
Sú feministické autorky, ale ja si myslím, že aj mnohí muži autori ako Koyš a Smrek vedeli mnohé city krásne vyjadriť. Mám taký postreh, že muži sa menia pri čítaní poézie. Nemyslím si, že je ženská a mužská podstata písania. Je podstatné, aký cit sa v nej dokáže prejaviť. Možno niektoré ženy nechápu, prečo muži píšu tak ako píšu, ale práve muži vedia veľmi pekne písať o ženách.
Medzi vašich blízkych priateľov patrí aj Peter Dvorský. Ako ste sa s ním spoznali?
Bola som v Tatrách a tam sme sa stretli. Myslím si, že náhody neexistujú. Aj toto stretnutie sa jednoducho malo stať. Som človek, ktorý má rád hudbu. Chodím za umením po celom Slovensku. Stretnutie s ním a jeho umením je vždy úžasné. Dodnes sme v kontakte. Nikto mi neveril, že Peter Dvorský príde na prezentáciu mojej prvej knihy. Ale tento človek fandí všetkým ľuďom, ktorí niečo robia. Dokonca nám vtedy zaspieval tri árie.
Pozvali ste Petra Dvorského na prezentáciu novej knihy?
Maestro si pri predstavení Toscy zranil koleno, teraz mu ho operovali. Nemohol prísť na prezentáciu mojej najnovšej knižky. Má v nej uverejnené básne, ktoré som mu venovala v bibliofílii k okrúhlym narodeninám. Je tu však pani Irena Belohorská, predsedníčka Únie žien Slovenska, a moja priateľka poetka Zlatka Solivajsová. Napokon som sa rozhodla, že knihu „pokrstíme“ na ľudovú nôtu oravskými korbáčikmi pod dohľadom ľudovej muziky Javorová húžva aj s jej fujaristom Jankom Kulfasom.
Aký má podľa vás festival Vansovej Lomnička prínos?
Je úžasné, že existuje takáto ženská súťaž. Stretávajú sa tu ženy, ktoré majú rady umelecké slovo a dokážu ho aj prezentovať. Minule som v Brezne stretla paniu, ktorá má sklerózu multiplex, a ona recitovala s barlami, lebo ju to baví... Nie je to len odrecitovanie, ale každá žena sa snaží podať čo najlepší výkon. A je to súťaž nielen pre vysokoškolsky vzdelané ženy, stretávajú sa tam ženy s láskou k poézii či próze.
Tento rok sa konal už 40. ročník Vansovej Lomničky. Podľa vás aké posolstvo priniesla do tohto sveta Terézia Vansová svojou tvorbou, svojím životom?
O Vansovej som napísala jednu báseň. Ona patrí medzi ženy, ktoré založili ženské hnutie. Nebola to však len žena spisovateľka, manželka evanjelického farára, ale aj matka, ktorá stratila jediného syna. Písala aj kuchárske knižky, zozbierala recepty. Patrila medzi priekopníčky. Vansová bola krehká žena, ktorá dokázala úžasné veci. Akoby aj to jej nešťastie ju vyprovokovalo k tomu, že sa musí rozdávať. Bola jednou z prvých ženských spisovateliek na Slovensku a právom je jej venovaný tento festival.
Čo si myslíte, má poézia šancu prežiť v dnešnom modernom svete?
Odpoviem protiotázkou: vedeli by ste si predstaviť život bez lásky, bez krásnych slov? Aj v dnešnej internetovej komunikácii si musia ľudia niečo pekné napísať. V próze života potrebujeme hľadať poéziu, cez lásku, pekné nežné slová. Ja si myslím, že poézia tu vždy bude. Aj mladým ľuďom sa poézia páči. Vedia ju precítiť. Myslím, že má šancu prežiť. Napríklad jednému kamarátovi môjho syna, ktorý pôsobí v New Yorku ako herec, sa páči táto báseň, ktorú mi raz povedal môj manžel. Má názov Vyznanie: „Neviem žiť bez troch vecí. Bez vzduchu, bez vody, bez chleba? Nie. Bez teba, bez teba, bez teba.“
