Poštári sú ako veľká rodina

Veď len nedávno sa správy doručovali po posloch dostavníkom, ktorý ťahali kone. Neskôr ich nahradili vlaky, autá a lietadlá. Kedysi týždeň, dnes sotva deň trvá, kým sa doručí riadna listová či balíková zásielka. Doba pokročila natoľko, že už netreba ani žiadne dopravné prostriedky na prenos správ. Vo virtuálnej realite, cez internet, sa správy posielajú a následne čítajú za niekoľko minút či sekúnd. Hoci dnes máme takéto vymoženosti, klasická pošta je stále tu. Možno predsa len, starodávne telegramy nahradili sms-ky a dostať obyčajný list je už vzácnosťou.

Avšak fakt, že klasická pošta ešte žije, sa nedá poprieť. Ešte ju potrebujeme, jej služby a najmä ľudí, ktorí sa za tými službami skrývajú. Je ich veľa, stretávame ich za poštovými priehradkami, do schránok nám vhadzujú očakávané zásielky a prinášajú dôchodky. My vám dnes chceme predstaviť jednu z nich, poštárku Janu Némethovú, ktorá patrí medzi tých, ktorí sa pošte „upísali“ na celý život. Už takmer štyridsať rokov ubehlo odvtedy, čo jej pošta prišla do cesty.

Nikto ju nechcel zamestnať
„Keď som skončila základnú školu, išla som na prijímacie skúšky do Brezna, lebo som chcela byť čašníčkou. Spolu so súrodencami sme však vyrastali bez otca, tak si moja mama nemohla dovoliť platiť mi náklady spojené so štúdiom v Brezne. Hľadala som si teda zamestnanie už ako šestnásťročná,“ začína svoje rozprávanie pani Jana Némethová. Ako sa dalo čakať, nebolo to vôbec jednoduché. Pre také veľmi mladé dievča nikto prácu nemal. Napokon to skúsila na pošte, kde sa za ňu zaručila aj mama. „Bola som vtedy celá šťastná, že môžem robiť. Presne 3. októbra 1968 som nastúpila do svojho prvého zamestnania a zostala som až dodnes,“ konštatuje pani poštárka Némethová.

Nosila
aj Mikulášske balíky
Začínala ako doručovateľka balíkov na banskobystrickej hlavnej pošte a na tejto pozícii pracovala takmer dva roky. Chodila od domu k domu a nosila ľuďom balíky plné prekvapení, aj mikulášske pre deti. Netrvalo však dlho a kompetentní si všimli, že je šikovná, a zaradili ju do balíkovej služby, kde preberala balíky pri okienku. „Keď som pracovala vo vnútri, postupne som sa naučila robiť všetky druhy prác okolo balíkov cez skladníčku až po vedúcu pracovníčku. Odkrútila som si tam dobrých dvadsať rokov,“ smeje sa čiperná poštárka. Potom jej kroky viedli na inkasné oddelenie. „Od roku 1994 pracujem na Pošte 5 v Radvani, momentálne v pokladni.“
Veľmi ťažká robota
Keď si pani Némethová zaspomínala na staré časy, musela často povedať, že poštárska robota je veľmi náročná. Najmä keď pracovala s balíkmi, musela zdvíhať naozaj ťažké váhy. „Bolo to však veľmi pekné obdobie. Vždy som sa tešila do práce. Boli sme veľmi dobrý kolektív. Aj dnes musím povedať, že poštári sú ako jedna veľká rodina,“ konštatuje pani Janka. A keď sme sa jej opýtali na zákazníkov, nešetrila slovami chvály. „Práca s ľuďmi je ťažká, každý deň môžete stretnúť rôzne povahy a typy ľudí. Nájdu sa aj dobrí, aj zlí. Sú však aj takí, ktorí nás poštárov za priehradkami vedia pochopiť, pozerajú sa na nás ako na ľudí, ktorí tiež môžu mať zlý deň, rodinné problémy, ktoré sa nedajú zakryť. Kedysi boli ľudia takí zlatí, že sme nemali núdzu o zmrzlinu,“ spomína pani poštárka, ktorá nemá počas svojej dlhoročnej praxe žiadny negatívny zážitok s ľuďmi. „Myslím si, že väčšina poštárov robí túto prácu preto, že ich to baví. Nebojím sa povedať, že mnohokrát je práca najmä doručovateľov nedocenená,“ dodáva.
Ďalšia poštárka
v rodine
Hoci pani Jana je prvá poštárka v rodine, určite nie je posledná. „Mňa tá poštárska robota vždy bavila a aj dodnes, hoci som už na odchode do dôchodku, stále ma veľmi baví. Neviem, čím to bude, možno tým mojím pozitívnym prístupom a nadšením som priviedla k tejto práci aj svoju dcéru. Pracuje v univerzálnej priehradke na hlavnej pošte. Myslím si, že týmto smerom k pošte pôjde aj jedno z mojich vnúčat. Deväťročný vnúčik sa totiž už teraz veľmi zaujíma o túto prácu.“ Ako sme sa napokon dozvedeli, Jankina dcéra naozaj „odkukala“ maminu prácu. „Keď som pracovala na inkasnom, často som si nosila prácu domov. Deti mi s tým pomáhali. Neskôr, keď si chceli privyrobiť, brigádovali ako doručovatelia novín,“ spomína pani Némethová.

Bolo jej tu dobre
Janka je odjakživa organizačný typ a aj počas svojej celoživotnej práce na pošte sa často zapájala do diania. „Rada som organizovala rôzne výlety pre deti, aktivizovala som sa v odboroch. Mala som šťastie na veľmi fajn ľudí. Naozaj sme tu ako jedna veľká rodina. Mňa bavilo organizovať, zariaďovať, zabezpečovať a pomáhať ľuďom. Občas som bola aj takou bútľavou vŕbou alebo mamou,“ spomína pani poštárka, ktorá keby sa mala rozhodnúť ešte raz, určite by si vybrala znova len to poštárske remeslo. „Ja sa stále smejem, že aj na druhom svete budem stále na pošte robiť,“ s úškrnom hovorí. „Mňa tá práca bavila a napĺňala, bolo mi tu dobre. Chcela by som sa poďakovať svojim kolegom a všetkým, ktorí to so mnou doteraz vydržali. Som naozaj rada, že som mala na pošte také dobré vzťahy s kolegami,“ dodala na záver poštárka odchádzajúca do dôchodku, ktorá sa najviac teší na opatrovanie svojho polročného vnúčika.