Zistili sme, že žiaľ, popíjanie mladých ľudí v meste pod Urpínom, a nielen takých, čo už majú osemnásť rokov, realitou v skutočnosti aj je. Mladí veselo popíjajú, aj keď na to nepotrebujú ani krčmy. Piatkové večery bývajú v Bystrici zvlášť búrlivé. Prisľúbili sme zároveň, že sa k tejto téme ešte vrátime. Čo sme sľúbili, to plníme.
V prvej časti sme čerpali aj zo skúseností mestskej polície. Podľa jej záznamov nie je nič výnimočné, keď v krčmách nalejú aj mladším ako osemnásť rokov, hoci to zákon výslovne zakazuje. Mestskí policajti pri kontrolách viackrát uložili výčapníkom pokuty práve preto, lebo naliali aj mladistvým. Rozhodli sme sa preto, že sa na popíjanie mladých a mladistvých opýtame aj krčmárov.
Podnik vedľa podniku
Keď sa v Banskej Bystrici prej- dete hore Hornou ulicou, napočítate deväť pivární, štyri kaviarne a šesť reštaurácií. A k podnikom, kde lejú aj niečo s „grádmi“, môžete započítať i herne. Ešte nebudete ani pri pošte, a už prídete na celkom zaujímavé číslo. A to sme iba na jednej jedinej ulici! Skúsili sme nazrieť do jedného z podnikov. Do oka nám padol Irish Pub, ktorý údajne medzi bystrickou mládežou patrí momentálne medzi najviac vychytené, či ako to hovoria mladí, je „cool“. Na druhej strane sme ale začuli aj obavy rodičov. Prvý dojem – nič pre toho, kto je naučený na onakvejšie podniky, v ktorých kmitajú čašníci v smokingoch a motýlikoch. Skôr pre tých, ktorí si potrpia na recesiu. Hoci sme tam neprišli v piatok večer, ale popoludní, na nedostatok hostí sa sťažovať nemohli. O tom, či tam mal niekto nad tridsať, možno pochybovať. Skôr podstatne menej.
Obávali sme sa, že o probléme popíjania mladých s nami nebude nikto ochotný prehodiť ani len slovo. Mýlili sme sa. Vedúci prevádzky Silvester Klčo bol až prekvapivo ústretový. Na otázku, prečo k nim chodí mládež s takou obľubou, odpovedal najprv protiotázkou: „Čo si myslíte, aké vreckové dajú rodičia synovi či dcére, keď chce ísť večer s kamarátmi do mesta?“ Opáčili sme, že asi dvadsať – tridsať korún. „Väčšinou je to skutočne tak!“ – prisvedčil vedúci. „Za toľko peňazí toho veľa nekúpite. Na zákusok v cukrárni to stačí. Ale už nie, ak si chcete k tomu kúpiť džús či kolu. My tu čapujeme sedem druhov nealkoholických nápojov. Dokonca aj ľadový čaj. Všetko v cene päť korún za deci. Poznáme takých, ktorí sem chodia špeciálne práve na čapovaný kiwi nápoj, ktorý by ste asi po okolí ťažko hľadali. Okrem toho ponúkame ako novinku nápoj Aloe Vera, hroznové i jablkové. Máme tu veľký výber keksov, orieškov, čokolád za prijateľné ceny. Kto chce, môže si dať i bagetu...“
Alkohol? Stalo sa...
Lenže my sme neprišli kvôli tomu, že mládež holduje čapovaným nealkoholickým nápojom. My sme išli špeciálne kvôli alkoholu! A nalievaniu alkoholu mladistvým. Pri tejto otázke vedúci prevádzky zvážnel.
„Mestská polícia k nám chodieva takmer pravidelne na kontrolu, najmä po tom, ako sa funkcie ujal nový primátor a nový náčelník mestskej polície. Skutočne sa stalo aj to, že kontrola zistila – k pitiu alkoholu sa priznal aj mladší ako osemnásť rokov. Dostali sme za to aj pokutu. No niekedy sme doslova bezmocní. Často sa deje to, že mládež si rovno do podniku prinesie lacné víno kúpené v obchode či ostrý alkohol. Tu si objednajú len kofolu, ale popod stôl si lejú niečo iné. Stáva sa i to, že mládenec, ktorý je očividne starší, objedná „rundu“ a alkohol odnesie aj pre mladších kamarátov. Navyše, my síce môžeme požiadať hosťa, aby sa preukázal, či už má osemnásť rokov, no nijako ho k tomu nemôžeme donútiť. Výčapník predsa nie je verejným činiteľom! Aj preto sú kontroly mestskej polície pre nás práveže vítané. Mládež vie: Pozor, každú chvíľu sa tu môže objaviť mestský policajt, preto si radšej nič nedovolím! Ba keď máme pochybnosti, aj sami sa obrátime na mestských policajtov. Nedávno sa stalo, že k nám do podniku prišiel dopoludnia mládenec. Nepozdával sa nám, preto sme oslovili hliadku, aby ho prišli skontrolovať. Mal iba pätnásť rokov a mal práve sedieť v škole...“
Kde je pes zakopaný?
Ako to vyzerá v iných podnikoch, nevieme. Nie všade bola ochota pustiť sa do reči. Lenže ak dá rodič svojej ani nie osemnásťročnej ratolesti večer do mesta niekoľko sto korún a nevadí mu, že jeho syn či dcéra po desiatej večer ešte stále nie je v posteli, ťažko budeme hľadať vinu u výčapníkov. Tu si opäť pomôžeme slovami prednostu Psychiatrického oddelenia Rooseveltovej nemocnice MUDr. Ludvíka Nábělka: „Veľký význam pre prevenciu všetkých foriem rizikového či problémového správania sa má existencia a striktné dodržiavanie rodinných pravidiel. Dá sa, a je potrebné, vymedziť deťom proporcionálne čas určený a rôzne druhy aktivít a náležite kontrolovať ich dodržiavanie. Je to však širší problém, nielen rodinný, ale aj celospoločenský. Ak sa do spoločnosti vnášajú pseudoideály povrchnosti a konzumu, sýtené rôznymi pozlátkami či reklamným spôsobom života propagovaným v mnohých médiách, vyžívajúcich sa v tom, ako sa tá-ktorá „celebrita“ pripila či inak nevhodne správala, je často problematické usmerňovať deti tak, aby akceptovali iné, skutočné hodnoty.“
A tam asi bude pes zakopaný. Rodina odráža spoločnosť a spoločnosť rodinu. Sú prepäté ako spojené nádoby.
Anketa
Pokúsili sme sa medzi mladými ľuďmi o anketu, v ktorej sme sa snažili zistiť, aké dostávajú vreckové a ako trávia piatkové večery, keď idú do mesta. Priznávame, že mladým sa do reči na túto tému príliš nechcelo. Zvlášť keď zistili, že ich odpovede chceme zverejniť. Sľúbili sme, že dodržíme ich anonymitu a použijeme len ich mená.
Peter, sedemnásť rokov, študent: „V piatok mi dáva mama najviac tridsať korún. Ale s partiou sa poskladáme, kúpime si nejaké vínčisko. Nie veľa, len aby sme mali náladu. A potom, za zvyšné peniaze, si ideme sadnúť niekde, kde majú dobrú hudbu, na kofolu.“
Tomáš, šestnásť rokov, študent: „Dostávam od mamy sto korún na týždeň. Snažím sa z peňazí čím viac si odložiť na koniec týždňa, aby som si mohol s kamarátmi niekde sadnúť. Zvyčajne pijeme kofolu, no občas si dáme aj pivo.“
Iveta, sedemnásť rokov, študentka: „Dostávam dvadsať korún na deň, aby som si mohla kúpiť niečo na desiatu. Nikdy z toho neminiem ani polovicu, Snažím sa čím viac si odložiť na víkend, aby som si mohla posedieť s partiou. Väčšinou pijeme nealko, no občas, pre chuť, si dáme aj poldeci.
Autor: R. Vrbovský
