Občas počujeme názory: „Prečo vyťahovať staré bolesti? Čo sa stalo, viac sa neodstane!“ Ozaj, prečo vyťahovať staré bolesti? Má to viac dôvodov. Napríklad pre poučenie. Povedzme také, aké tragické následky môžu nastať, ak sa niečo nerieši hneď v zárodku. A keď si kompetentní, ktorí by ešte mohli pomôcť kým je čas, zakrývajú oči a tvária sa, že je všetko v najlepšom poriadku. Súdy by potom mali omnoho menej roboty. A veľa ľudí by nemuselo sedieť dlhé roky za mrežami.
Odvtedy, ako sa tento prípad odohral, prešlo už viac ako sedem rokov. Tiež nemusel zájsť až tak ďaleko, keby niekto konal tak, ako konať mal. Keby pochopil, že situácia je skutočne vážna. Potom prišla posledná kvapka. Pohár pretiekol. Kotol plný pary explodoval. Žiaľ, s takými následkami, aké už nemožno napraviť. To, čo sa stalo, brali viacerí ako vyslobodenie. Ale niekto si to odpykať musel. Ten, ktorý mal na svedomí násilnú smrť človeka. Vzhľadom na okolnosti sme zmenili meno odsúdeného a neuvádzame ani to, kde sa príbeh odohral.
Dom hádok, kriku a utrpenia
Pri pohľade na fotografie akoby z toho nového rodinného domu vyžaroval pokoj, pohoda. Vyzeral ako dom, v ktorom si nažíva šťastná spokojná rodina. Zdanie môže klamať. Podľa svedkov boli múry domu roky dejiskom hádok, kriku a utrpenia. Bol to dom, v ktorom býval Martin so svojimi rodičmi a sestrou.
Od začiatku decembra zavládol za oknami domu prekvapivý pokoj. Jediné, čo sa tam dialo, bolo, že sa domáci rozhodli vymaľovať obývaciu izbu. Muž, ktorý Martinovi a jeho mame pri maľovaní pomáhal, si všimol, že niektoré časti starej maľovky sú zoškrabané. Tiež si všimol, že v dome chýba domáci pán. Celú miestnosť spoločne premaľovali ešte trikrát. Do snehobiela.
Po Vianociach prišla Martinova mama na políciu. Policajti ju poznali. Neraz proti jej mužovi zasahovali, boli mu dohovárať. Dobre vedeli, že keď si jej muž vypije, vyvádza. Tentoraz ale prišla kvôli niečomu inému. Oznámila, že sa jej stratil muž. Ešte začiatkom decembra sa vraj vybral do mesta k lekárovi. Viac sa nevrátil.
Po nezvestnom vyhlásili pátranie. No nikto ho nevidel, nikto o ňom nepočul. Zmizol bez stopy. Len jeho syn Martin chodieval smutný, mĺkvy, zadumaný. A potom, asi po dvoch mesiacoch, to prasklo. Martin pred príbuznými prehlásil, že vie, kde je jeho otec. Celkom blízko. V záhrade, za domom. Ale užnežije. A čo je horšie, má ho na svedomí ho má práve on, vlastný syn. Ale už viac nedokáže mlčať, trápi ho svedomie ...
Problémy sa
stupňovali, až kým...
Obľúbený a kamarátsky. Taký bol dvadsaťjedenročný Martin z pohľadu vrstovníkov. A nielen vrstovníkov, aj celého okolia. K starším ľuďom z dediny sa správal slušne, úctivo. Po vyučení pracoval ako robotník, kým neprišiel o prácu. Ale neflákal sa. Živo sa napríklad zaujímal o život vo farskej komunite a mal veľmi dobré vzťahy s tamojšími kňazmi. Nebolo známe, žeby popíjal. Drogy? To už vôbec nie! Nebolo známe ani to, žeby sa bíjaval. Jednoducho slušný, tichý, dobre vychovaný mládenec.
Čo sa skrývalo v jeho vnútri?
Zdá sa, že už od detstva citlivá a hlavne trpiaca duša. Po tom, čo musel od malička prežívať, sa ani netreba čudovať. Nazvať atmosféru, ktorá tu vládla, napätou, by bolo príliš mierne. Psychológ sa neskôr na Martinovu adresu vyjadril, že je ako zamrznuté jazero citov, ktoré môže po čase rozmrznúť. Ale aj vybuchnúť ako sopka.
Martinova sestra hľadala spásu pod čepcom. Čím skôr sa vydala, len aby sa dostala z rodičovského domu. Povedala to aj na hlavnom pojednávaní. Za všetkým podľa nej stál otec. Ju aj brata od detstva týral, bil, vyháňal ich z domu. Rovnako aj mamu.
Martinov starý otec to tiež potvrdil: „Od počiatku to nebolo dobré manželstvo. Zať často pil, bíjaval moju dcéru. Často bola od bitky celá modrá. Viackrát sa stalo, že k nám aj s vnukom Martinom prišla bývať. To vtedy, keď ich vyhnal z domu.“
Situáciu v dome si všimli aj ďalší z dediny. Problémy v rodine sa podľa nich z roka na rok stupňovali. Čoskoro mal nastať zlom. Až príliš veľký zlom.
Polícia musí opäť zasahovať
V ostatných rokoch musela polícia zasahovať v dome čoraz častejšie. Zvyčajne sa to obišlo priestupkovým konaním. Asi tri roky pred tragickým vyvrcholením, musela Martinova mama po jednom z výstupov opitého manžela zájsť k lekárovi. Zistili, že má zlomenú ruku. Niekoľko mesiacov na to sa jej muž, opäť opitý, vyhrážal zabitím. Obháňal ju s nožom v ruke, vykrikoval, že ju prepichne. Súd to zhrnul a za ublíženie na zdraví a trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, ho odsúdil na rok straty slobody. Trest podmienečne odložili na dva roky.
V súčasnosti, podľa teraz platných zákonov, by už bol Martinov otec dávno za mrežami za týranie. Vtedy otĺkanie rodiny posudzovali miernejšie. Ale možno by stačilo málo. Nepodmienečný trest na poučenie. Mreže dokážu schladiť rozhorúčené hlavy. Alebo aspoň nariadiť ústavné protialkoholické liečenie. Možno by všetko dopadlo úplne ináč.
To, čo Martin doma zažíval, opísal približne takto: „Pamätám si na to od detstva. Otec bíjaval všetkých. Najmä matku a staršiu sestru. Bitky sa ale ušlo aj mne. Otec na mamu úplne bez dôvodu žiarlil, vyháňal ju, nedovolil jej doma ani len spávať. Občas musela cez noc prespať u susedov, alebo skrytá pod posteľou. Tajne som jej pod posteľ nosil jedlo. Aj ja som v strachu nejaký čas radšej spával na balkóne alebo v sene na povale. Keď to na otca prišlo, radšej som z domu odišiel. Ale otec nám nedal pokoj ani potom, ako sme aj s mamou odišli bývať k starému otcovi. Roky a roky nás trýznil!“
Políciu do ich domu zavolali aj v prvom decembrovom dni osudného roku. Paradoxne ju nezavolala Martinova matka ani Martin, ale jeho otec. Tvrdil, že ho syn napadol a sekerou mu zlomil ruku!
Syn s matkou tvrdili opak: „Otec sa vrátil domov popoludní a už bol opitý. Obháňal nás po dome s loveckým nožom v ruke!“
Policajti boli v pomykove. Ten kto ich volal na zákrok, bol na prvý pohľad opitý. Ani po polhodine hľadania nemohli nájsť sekeru, ktorou mal syn zaútočiť. Matka so synom sa im zdali byť vystrašení. Policajti nadobudli dojem – vyzerá to tak, že agresorom je skôr ten, kto ich na zákrok volal, Martinov otec!
„Chlapče, ak máš kam ísť, choď preč!“
Martinova matka sa po incidente rozhodla definitívne odsťahovať. Zbalila si veci a odišla k svojmu otcovi. Policajti Martinovi poradili: „Spravil by si dobre, keby si urobil ako tvoja matka. Chlapče, ak máš kam ísť, radšej choď odtiaľto preč!“
Martin to urobil. Odišiel k susedom. Prijali ho ochotne. Dobre vedeli, čo si chlapec vytrpí. Cez noc prespal tam. Na druhý deň, okolo poludnia, sa vybral za mamou. Rozhodol sa, že radšej bude žiť, aspoň istý čas, u starého otca. Ešte v ten deň však s mamou zistili – zabudli si zobrať oblečenie do kostola! Mama syna vyslala domov. Nepôjdu predsa na bohoslužbu v obyčajných šatách! Ale nech si dáva dobrý pozor, lebo nikdy nevie, čo môže vystáť z otca!
Cez vchodové dvere sa do domu nedostal. Kľúč bol z vnútornej strany. Vedel si rady. Cez povalu preliezol do svojej izby na poschodí.
Do izby sa dostal bez problémov. Nachystal šaty, potom zbehol do prízemia. Cestou si všimol, že otec je doma. Spal v obývačke pri zapnutom televízore. Čo sa dialo ďalej, Martin opísal asi takto: „V kuchyni som ešte poupratoval a umyl riad. Zostávalo mi už len vybehnúť hore, do mojej izby, po oblečenie. Pustil som sa hore schodmi. Otec stál vo dverách obývačky, v rukách mal sekeru. Zakričal na mňa: „Ťahaj preč z tohto domu!“ a zároveň sa na mňa zahnal sekerou. Zachytil som porisko. Stáli sme oproti sebe a chvíľu sme sa o sekeru naťahovali. Pri jednom myknutí otca zasiahlo ostrie rovno do tváre. Vykríkol a zvalil sa chrbtom na pohovku. Vtedy, v zlosti nazhromaždenej za roky, počas ktorých nás otec týral, som ho začal udierať obuchom do hlavy a tváre. Neviem, kde som ho udieral. Nevnímal som to.“
Martinov otec bol namieste mŕtvy.
Najprv nevedel, čo si má s mŕtvym počať. Potom sa rozhodol zbaviť sa tela. Tajne ho pochovať. Uložil ho do spacieho vaku a zabalil do igelitu. Medzi plotom a kurínom vykopal jamu. Mŕtveho otca zhodil z balkóna, odvliekol k jame a zahrabal.
Posledné slovo
má Najvyšší súd
Telo skutočne našli na mieste, ako ho opísal. Zahrabané v improvizovanom hrobe, asi štyri metre od domu. Zabalené v zelenom spacom vaku, čiernom igelite a obilnom vreci, previazané motúzmi.
Mohlo sa to odohrať tak, ako to opísal Martin?
Podľa znalcov mohlo. Sečné poranenie bolo podľa všetkého skutočne prvé. Ale nestalo sa to úplne presne tak, ako tvrdil. Pri obyčajnom naťahovaní sa o sekeru by sečné poranenie nemohlo byť až také hlboké. Ostrie sekery vniklo do nosa až do hĺbky troch centimetrov. Poranenie teda muselo vzniknúť rozmachom sekery. Rana určite nebola smrteľná. Vyžiadala by si len chirurgický zákrok a dobu liečenia na dva - tri týždne. Nebohý bol v čase smrti v ťažkom stave opitosti. V krvi mal 3,18 promile alkoholu!
Pri vražde je zákon nekompromisný. Hrozí za ňu prísny trest. Michal svojho otca zavraždil. Znalci ale zistili, že vzhľadom na okolnosti konal vo vystupňovanom afekte, ktorý znížil schopnosť ovládať sa. Prepukla v ňom nazhromaždená zlosť. Zamrznuté jazero citov vybuchlo.
Čo so slušným chlapcom, ktorý nemal nikdy problémy so zákonom? Senát sa po zvážení všetkých okolností rozhodol aplikovať paragraf, ktorý umožňuje mimoriadne zníženie trestnej sadzby. Martinovi vymerali šesť rokov v najmiernejšom režime. Odvolal sa ale prokurátor. Najvyšší súd rozsudok zrušil a vrátil na kraj. Rozsudok tentoraz znel – deväť rokov!
Martin sa odvolal. Žiadal miernejší trest. Otec, chronický alkoholik, dlhodobo napádal všetkých členov rodiny, mali z neho strach. V ňom otcovo správanie vyvolávalo pocity úzkosti, nemohúcnosti. Uvedomuje si závažnosť svojho činu a úprimne ho ľutuje. Ale bol to otec, kto na neho zodvihol sekeru!
Najvyšší súd Martinovi nevyhovel. Podľa jeho názoru Martin na otca útočil, aj keď otcov útok už skončil. Súdni lekári v posudku okrem iného vyhlásili, že sečné poranenie mohlo vzniknúť pri polohe „tvárou v tvár“, ale aj nemuselo. Pri takej sečnej rane musel poškodený mohutne krvácať, bol omráčený. Smrtiace údery teda dopadli na človeka, ktorý sa už nemohol brániť. Martin navyše takmer celé dva mesiace predstieral, že je jeho otec nezvestný, až potom sa priznal. Takže...
Martinovi deväťročný test za vraždu otca, tyrana, ostal. Otázne je, či by sa tento smutný príbeh naplnil, či by to všetko muselo zájsť až tak ďaleko, keby sa našiel niekto, kto by zakročil skôr - a najmä, ak by zakročil účinne.
