Pohorelá, školáci sú dávno doma, hore cestou kráča pani učiteľka. Do knižnice. Možno len pre dve dievčatá, ktoré sa ohlásili ešte cez prestávku, inak tam veľká promenáda nehrozí. Ľudia radšej sedia pred obrazovkami a hádajú, či ten „čo sťe mať sťah zistí, že aj ona sťe mať sťah, a že ho sťú ozaj šecky tri“. Deti majú hry, kde sa virtuálne vraždí, rodičia pokoj.
Vraj, kniha vstáva z mŕtvych. To mohol povedať len knihomoľ -- milionár, čo ale spravidla nejde dohromady. Kniha je drahšia, ako sa patrí na krajinu, ktorá sa chce vyhnúť úpadku kultúry a citovej otupenosti mládeže. Že zlacnite knihy?! Načo? Dôchodcovia sú dôležití. Jednoduchá matematika: Keď nepríde volič k urne, príde urna za voličom...
TAKŽE ODZNOVA
Pohorelá, školáci sú dávno doma, knihovníčka otvára dvere, v miestnostiach je surový chlad. Vodu na kávu si nosí v plastovej fľaši, najbližšie toalety sú v škole. Čo sa týka čitateľského interesu, žiaci idú po povinnej literatúre, študenti za konkrétnym titulom. U dospelých to funguje tak, že si povedia, o čom by to malo byť, a dostanú tipy. Na výslní je kategória autoriek Vasilková a spol., chlapi sa orientujú podľa veku a pamäti národa. Nič v zlom! Starší majú radi vojnové príbehy z druhej svetovej a povstaleckú históriu, najmenší rozprávky, Ďuríčkovej povesti, malé slečny príbehy o prvých bozkoch.
Knižnica v Pohorelej existuje od neznámeho dňa, hodnoverný dátum a počet základného knižničného fondu chýba. Mária Šulejová, učiteľka miestnej ZŠ, ju vedie od roku l970. „Myslím si, že pokles záujmu o knihy je aj vecou pohodlnosti ľudí. Kým sme sídlili v centre dediny, počet čitateľov aj obrat výpožičiek bol vyšší. Máme 60l9 zväzkov, ale aj s tými, čo figurujú ako nevrátené a s posledným prírastkom, ktorý sme kúpili minulý týždeň za vyše 1700 korún. Verejnosti sme k dispozícii dvakrát do týždňa po tri hodiny.“
Mária sedí za stolom v kabáte a hreje si ruky na šálke s čajom.
MOJE NAJMILŠIE
Vchádzajú ohlásené školáčky. Marianka si prišla pre Satinského Uja Klobásu. Medzi pilných čitateľov patril niekedy napríklad Marek Kuklica, občas síce príde, ale odkedy je ôsmak, „už to nie je ono.“ Teta, ktorá zomreli vyše 90-ročná a do posledku čítali bez okuliarov, mali v obľube slovenské spisovateľky. Po knihy im chodil zať... „Mnohí mi už pomreli“, spomína Mária. „Trebárs Jožo Janoška. Mladý človek, čo sa upil k smrti. Keď mal čisté dni, veľa čítal, najradšej mal dobrodružnú literatúru. Prelúskal všetky mayovky, ale siahol napríklad aj po Sienkiewičovi. Po pohrebe som poprosila jeho mamu. Marko, dones po Joskovi to te knižky, nech mu je ľahká zem.“
Vlani evidovala obecná knižnica v Pohorelej l30 čitateľov. Taký je v poslednom období ročný priemer, niekedy presahoval trojnásobok. Smutné však je, že sa zužuje okruh mladých. Učitelia musia suplovať čoraz viac rodičov, ktorí deti k čítaniu jednoducho nevedú. „Najmilší sú malí začiatočníci. Napríklad, nedávno prišla do knižnice prváčka, že chce čitateľský preukaz. O týždeň doviedla kamarátku, vraj, doma sa učili podpisovať malými písmenami, aby sa im mená zmestili do riadka. Inokedy vyberiem knihy pre sestričky z ústavu v Pohorelskej Maši do nočnej služby, pripravujem literárne besedy. Nebudem tu predsa sedieť ako pokladníčka v samoobsluhe. Tak čitateľa nezískam!“
