Minulý rok v B. Bystrici predstavila druhú knihu Za to mi zaplatíš! Novela Pozri sa na seba je jej treťou knihou. Vyšla v januári tohto roku a autorka sa v nej venuje analýze ľudských a osobitne partnerských vzťahov. Knihy Petry Nagyovej-Džerengovej si veľmi rýchlo získali priazeň čitateľov a patria medzi najúspešnejšie tituly na našom knižnom trhu.
Rodená Košičanka žije od vysokoškolských štúdií v Bratislave. Poznáme ju z televíznej obrazovky, pracovala aj ako letuška... Dnes píše príbehy (o ženách, ale nielen pre ženy) a ako vraví, je predovšetkým mamou svojim synom Leovi a Teovi a dcérke Lore. Rada cestuje a miluje Donovaly.
Chcem len tvoje dobro, Za to mi zaplatíš! a Pozri sa na seba... To sú názvy vašich troch kníh. Je to len náhoda, že v názvoch všetkých troch sa niekomu akoby prihovárate?
Pri prvej knihe, keď som nemala názov a narýchlo som vymýšľala, že čo, to možno náhoda bola, i keď iste by som sa nerozhodla pre taký názov, keby som k nim neinklinovala. Pri druhej a tretej som sa rozhodla ostať pri nastúpenom trende. Sama mám rada názvy, ktoré až tak veľmi neprezradia, o čo v knihe ide a tiež také, ktoré s čitateľom komunikujú, akoby sa mu prihovárali priamo.
Čie dobro si najviac želáte?
Každý človek túži po dobrom živote alebo po dobre vo svojom živote a ja ho každému doprajem. Pretože ak niečo nemám rada, je to závisť a neprajnosť: ak nemám ja, nech nemá nikto. Každému, a tiež predovšetkým sebe by som želala, aby sme vedeli rozoznať, ktoré je to skutočné dobro v našom živote, a čo je len pozlátko.
Komu by ste najradšej povedali „za to mi zaplatíš“?
Nikomu. Nezvyknem v sebe držať zášť a zlosť, nie som pomstychtivý typ, lebo mám rada seba. A myslím, že ak človek v sebe drží negatívne pocity, robí zle predovšetkým sebe, lebo ho zvnútra zožierajú. Verím, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto, a tiež, že stavať vlastné šťastie na cudzom nešťastí je ako stavať dom na pieskovom základe.
Zvyknete si vravieť – pozri sa na seba?
Občas áno, väčšinou v negatívnom zmysle, aby som sa „vyhecovala“, lebo hlavne v poslednej dobe som dosť lenivá. Hovorím si: pozri sa na seba, ležíš si tu a čítaš noviny namiesto toho, aby si pracovala.
Vaša zatiaľ posledná kniha Pozri sa na seba je príbehom ženy, ktorá sa nevie vymaniť spod vplyvu manžela, ktorý ju psychicky a fyzicky týra, ponižuje... Napokon ale nájde silu a odvahu od neho odísť. Inšpiroval vás k napísaniu tohto príbehu život niekoho, koho poznáte?
Nie, nepoznám nikoho takého osobne. Ale veľa čítam, sledujem noviny a myslím, že každý deň sa čosi také vyskytuje. Príbeh ako taký je vymyslený a s mojimi ostatnými má možno spoločnú líniu v tom, že tá žena nájde odvahu na zmeny.
Osudy mnohých žien sú podobné osudu hrdinky vášho románu, Lýdie. Situácia týraných žien u nás je však často beznádejná, bezvýchodisková. Z troch hlavných dôvodov – strach z ešte väčšieho násilia, strach z toho, že samy sa nedokážu postarať o seba a o deti, a napokon láska. Mnohé ženy svojich mužov – tyranov milujú... Čo si o tom myslíte?
Myslím si, že ste to úplne vystihli. Často sa stretávam s odsúdením takých žien, že si za to môžu samé. No podľa mňa je najjednoduchšie ich odsúdiť, oveľa ťažšie je snažiť sa ich pochopiť, čo možno je naozaj ťažké pochopiť niekoho, kto sa „dobrovoľne“ nechá týrať. Podľa mňa je to súhrn rôznych príčin, prečo tam tá žena ostáva. Nemusí mať zázemie, kam by mohla odísť, nemá rodinu, nemá financie, nemá vzdelanie, aby si našla prácu a postarala sa o deti, hanbí sa... a možno ho aj miluje... V prvom rade im treba pomôcť pochopiť tú situáciu, že skutočná láska nemá nič spoločné s týraním, a vytvoriť také podmienky, aby ich spoločnosť ochránila pred pomstou partnera, od ktorého odídu. Len si spomeňte na policajta, ktorý nie tak dávno zastrelil svoju ženu a predtým ich dve deti, lebo našla odvahu odísť od neho...
Ste matkou troch detí, manželkou, píšete knihy... Máte „harmonogram“ dňa, systém? Ako všetko stíhate?
Sama často netuším. Keď píšem, mám výčitky, že kradnem čas deťom, keď sa celý deň hrám, mám výčitky, že nerozvíjam talent, ktorý som dostala do vienka. Asi ako každá žena. Predovšetkým sa snažím o pravidelnosť, píšem väčšinou vtedy, keď sú deti v škole a v škôlke.
A máte recept na šťastné manželstvo?
Nemám. Keby som ho mala, už dávno si ho dám patentovať a som milionárka. Myslím, že neexistuje, recept na šťastné spolužitie si vždy vytvárajú tí dvaja, ktorí spolu žijú a to, čo možno platí u nich, by nikdy neplatilo u iných, ba keby fungovali podľa receptu iných, možno by už dávno boli rozvedení. Osobne si myslím, že aj keď sa spieva, že kompromisy to sú krysy, sú základom vzťahu. Prispôsobiť sa a zároveň si nechať svoj priestor, kde človek môže byť sám sebou, kde môže byť šťastný.
Závidíte niečo mužom? Čo?
Nie, nezávidím im vôbec nič, podľa mňa to majú oveľa ťažšie ako ženy. Na ich pleciach leží zodpovednosť za rodinu, spoločnosť, a muži to vedia veľmi preciťovať. Myslím, že život je nádherný a najväčšou výzvou človeka je vyrovnať sa s tým, že je tu len dočasne. Že raz sa všetko skončí. Nám ženám to určite uľahčuje fakt, že privádzame na svet nový život. Že si vieme skôr nájsť zmysel života vo veciach, ktoré nie sú také náročné a komplikované. Keďže muži takú blízkosť spojenia pri pôrode nevedia až tak zažiť, majú to ťažšie. Hľadajú si ho potom v rôznych náročných oblastiach, ako „napríklad zachrániť svetový mier pomocou vojny“.
Vaša rodinka je taká cestovateľská. Chodíte s deťmi do hôr, aj po nevyznačených turistických chodníkoch, chodíte na cykloturistiku, stanujete, plavíte sa jachtou po mori... atď. Na ktorú dovolenku si najradšej spomínate a po akej túžite?
Všetky dovolenky mali svoje čaro, no určite najviac si užívam dovolenku, pri ktorej chodím po miestach, kde nestretávam veľa ľudí, najlepšie nikoho. Nemám rada dovolenky typu preplnené pláže. Moja vysnená dovolenka sa asi nikdy nesplní. Priťahujú ma zimné krajiny, rada čítam knihy o dobyvateľoch týchto oblastí. Nedávno som čítala knihu o jednom Čechovi, ktorý strávil na stanici v blízkosti Antarktídy - bola to obyčajná drevená búda - rok. Tak to ma priťahuje. Hrozné, čo? Keďže ale môj manžel miluje leto a mám tri deti, tak to už asi nestihnem, no možno sa pôjdem aspoň pozrieť na Aljašku.
Často chodievate na chatu na Donovaly... trávili ste tam aj tohtoročnú Veľkú noc. Čo pre vás Donovaly znamenajú?
Miesto, ktoré milujem. Okamžite sa mi vybaví les, hýriaci rôznymi odtieňmi listov na jeseň, košík plný húb, ktoré tam nazbierame, ale aj jar, keď je na slnku krásne teplo, no v tieni sa človek ešte pošmykne na snehu, v lete rôzne túry, najmä na Kozí chrbát, na ktorý sa pozerám z okna chaty. A zima. To ani nemusím hovoriť. Vianoce, kopec snehu, prvé krôčiky detí na lyžiach, spojené s mojím boľavým chrbtom zo zohýnania. A dnes? Ledva ich doženiem...
Akú knihu ste naposledy prečítali? Čítate, píšete aj na dovolenkách?
Keď chodievam na besedy do knižníc, vždy sa preberám poličkami s vyradenými knihami a často objavím „hotové poklady“ za desať korún. Tak som našla aj knihu, ktorú momentálne čítam a veľmi sa mi páči. Je to kniha Medárky, autor Robert Chester Ruark. Čo sa týka druhej časti vašej otázky, nie, na dovolenkách nepíšem nikdy, venujem sa deťom, manželovi, rodine. Aj ja, ako ostatní pracujúci, si chcem „oddýchnuť“.
