Povedz nám niečo o vašej kapele.
Hecate sa sformovala v apríli roku 1996. Zakladajúcimi členmi boli Milan Šulek - gitara, Juraj Šulek - bicie, Milan Tary - gitara, Palo Laššák - basa. Po krátkej dobe sa pridal Tomáš „Noga“ Smida - vokály a Miloš Fábry s klávesami. Na tvorbe sa podieľali všetci členovia kapely, v lete 1997 sme sa zúčastnili súťaže mladých kapiel Sliačske Rockové Leto, ktorú sme aj vyhrali. To umožnilo nahrať naše prvé demo pod názvom „Tales“... V priebehu jestvovania sme odohrali množstvo koncertov na Slovensku a v Čechách, väčšinou na undergroundových akciách a letných rockových festivaloch. V tomto roku sme oslávili desať rokov svojej existencie koncertom s ostatnými banskobystrickými kapelami v Podlaviciach.
Môžeš charakterizovať váš prejav?
Čo sa týka hudobného prejavu, kapela prešla a dodnes prechádza hudobnými premenami. To sa dá povedať i o textoch. Tak ako sa na začiatku dalo hovoriť o tvorbe v znamení black-metalu, v súčasnosti by si mal pri našej hudbe prísť na svoje najmä poslucháč, ktorý vyznáva skôr muziku, ktorá obsahuje viacero prvkov a ťažko ju možno zaškatuľkovať. (Pre tých ktorí škatuľkujú, je to hudba z oblasti doom / rock / death / metal)
Koľko máte na konte nahrávok?
Kapela zatiaľ vydala v roku 1997 demo „Tales“, v roku 2003 promo-demo „Oppressed by Sorrow“ a v rokoch 2004-2005 kompletne prepracovaný materiál ako album „Oppressed by Sorrow“.
Kto a čo kapelu ovplyvnili v začiatkoch?
Bolo to individuálne. Určite nás ale ovplyvnili najmä kapely, ktoré sa nám páčili a boli našimi vzormi.
Pomáha a podporuje vás niekto?
Vždy sme mali a i stále máme okolo seba ľudí, ktorí pozitívne prijímajú to, čo robíme, a tým nám poskytujú veľkú podporu. Všetkým, ktorí nás podporili, patrí obrovská vďaka. No je nutné poznamenať, že robiť túto hudbu a snažiť sa určitým spôsobom presadiť nie je ľahké a každý, kto to robí už pár rokov, je tomu úplne oddaný a musel tomu veľa obetovať. Je to i náš prípad a myslím, že podobné je to i u ďalších metalových hudobníkov.
Má vaša hudba budúcnosť?
Určite! A to teda keby i nemala (záleží od ľudí), tak ten zmysel pramení v nás, ľuďoch, ktorí ju stvorili a vložili do nej kúsky svojich životov. Pretože hudba, ktorú tvoríme, odzrkadľuje naše pocity a životy... A tu je možnosť, ako ukázať naše cítenie vyjadrené hudbou ľudom, ktorí tak možno nájdu niečo pozitívne. Niečo, čo ulahodí ich sluchu a pomôže na chvíľu nemyslieť, iba počúvať.
Preferujete veľké festivaly alebo klubové koncerty?
Zúčastňujeme sa oboch foriem koncertov. Aj keď jeden veľký koncert môže nahradiť niekoľko malých, zatiaľ u nás, a myslím že ani inde v Európe, nie je taká hustota festivalov, aby si obyčajná kapela mohla odpustiť hranie v kluboch.
Je ťažké presadiť sa s vašou hudbou vo svetovom meradle?
Všetko je to otázkou šťastia a peňazí. Konkurencia je obrovská. Vyžaduje si to všetok voľný čas, odhodlanie, zabehnutý a zohratý manažment, vydavateľstvo patričného formátu a ďalšie nevyhnutné náležitosti. Takže to nie je vôbec jednoduché.
Aké máte plány s hudbou v budúcnosti?
V súčasnosti máme rozpracovaný materiál na druhý radový album a koncertujeme. Pracujeme na spevových partoch a venujeme sa komponovaniu niektorých klávesov. Ešte nás čaká kus práce, ale ak všetko pôjde, ako má, tak ešte v priebehu tohto roka vstúpime do štúdia, kde konečne nahráme materiál.
Chceli by ste sa živiť hudbou?
To je predstava, ktorú možno naplniť len ťažko. No treba poznamenať, že život profesionálneho hudobníka ma tiež svoje úskalia. Nie vždy je možné skĺbiť profesionálny život s tým osobným. A platí to najmä pri hudobníkoch. No určite by bolo fajn, keby si kapela mohla prilepšiť i tým, že koncertuje a robí to čo ju baví. Možno sa toho dožijeme. Uvidíme...
Koľko zarobíte za rok na hudbe?
Chacha!!! I keď by to bolo pekné zarobiť pomocou hudby, ktorá nás baví, o zárobku sa nedá hovoriť. Ak sa niekedy náhodou objavia určité malé príjmy z koncertovania a predaja CD, resp. tričiek a nášiviek, všetky peniaze ostávajú v rozpočte kapely na krytie koncertov, vždy sa vkladajú do fungovania kapely. Ale sú to malé peniaze.
Čo by ste robili, keby ste nehrali hudbu?
Robili by sme určite niečo iné. Je ťažké povedať, čo by to bolo, ale asi každý z nás by pracoval ako teraz, a mal by inú záľubu. A možno by sme sa ani nikdy nespoznali.
Môžeš nám niečo povedať o banskobystrickej metalovej scéne?
Niekedy to bola najlepšia a najsilnejšia metalová scéna na Slovensku. Bolo tu mnoho kapiel. V súčasnosti je tu niekoľko starších aktívnych kapiel, ktoré Bystricu dobre prezentujú a stále koncertujú u nás i v zahraničí. No je otázne, či vzniknú i mladé kapely, ktoré ponesú metalovú vlajku Bystrice do sveta.
Aký máš názor o podpore mesta undergroundovej scéne?
Nie pozitívny. I keď česť výnimkám a organizáciám, ktoré sú napríklad umožňujú kapelám existovať a skúšať. Ale podpora mesta tu nie je. V poslednom čase dokonca v meste pociťujeme snahy na potlačenie tejto subkultúry. V súčasnosti už v Banskej Bystrici takmer neexistuje priestor, v ktorom by sa dal organizovať metalový koncert alebo akcia, ktorá by sa zaobišla bez problémov a ťažkostí. Ľudia sa na túto hudbu a všetko okolo nej stále pozerajú z druhej strany a niekedy sa zdá, že používajú ešte stále červené okuliare.
Akému hudobnému interpretovi, kapele na Slovensku, by si dal KO, a koho by si vyzdvihol?
Za celé Hecate chcem povedať, že nikomu nedáme K.O., pretože zhnitý list odpadne i sám. A chcel by som vyzdvihnúť všetky pravé kapely na Slovensku, ktoré sa snažia robiť dobrú muziku a nedajú sa odbiť a znechutiť problémami a razia si svoju cestu. Všetkým: „Stay on These Raads!“
Za kapelu Hecate odpovedal bubeník Marek Pecník
Autor: Mirík Tartaros
