Súd, najprv okresný, potom aj krajský, obnovu konania nepovolili. Prípad ale opäť vzbudil pozornosť. Preto sme sa naň pozreli aj v súdnom archíve. A skutočne mal prečo vzbudiť pozornosť. A nielen sumou, ktorú vydierač žiadal.
Poplach
v hypermarkete
Takmer presne pred štyrmi rokmi, 22. mája, vošiel okolo desiatej večer do hypermarketu Tesco v Banskej Bystrici mladý muž. Prechádzal pomedzi regály, obzeral si tovar. Pri oddelení s múkou a cukrovinkami sa zohol až k spodnej polici. Ak by si ho zobralo na mušku pozornejšie oko, možno by postrehlo zmenu. Keď muž odchádzal, bolo v polici tovaru viac, ako pred jeho príchodom. K baleniam polotovaru na výrobu perníka pribudol balíček. Na nerozoznanie od ostatných, a predsa iný. Driemala v ňom skrytá sila. Čakala na prebudenie. O to sa o niekoľko hodín postará elektrický impulz.
Poplach sa strhol 24. mája 2003 po jedenástej predpoludním. V hypermarkete sa strhol požiar! Horelo v oddelení s múkou a cukrovinkami. Kým pribehol šéf bezpečnostnej služby, zamestnanci už oheň zlikvidovali. Záhadu, ako oheň vznikol, objasnili takmer okamžite. Medzi zvyškami zoškvareného obalu sa váľala obhorená kuprexidová doštička, plošný spoj. Na ňom bol ešte stále viditeľný kapacitný kondenzátor a ďalšie súčiastky. To všetko napájal akumulátor z mobilného telefónu. Bolo jasné, že v hypermarkete niekto nainštaloval elektronický nástražný systém, ktorého úlohou bolo vyvolať požiar. Šéf bezpečnostnej služby preventívne nariadil požiarny poplach a evakuáciu priestorov. Zavolali políciu. Pyrotechnická prehliadka bola negatívna. Ľudia sa mohli vrátiť nakupovať.
Správa o výbuchu v hypermarkete a evakuácii priestorov sa objavila aj v médiách. S ňou aj špekulácie, kto a prečo na Tesco v Banskej Bystrici zaútočil. To zatiaľ netušili ani na riaditeľstve hypermarketu, hoci riešenie mali na dosah ruky – v podobe dvoch listov. Prvý pošta doručila riaditeľstvu už 23. mája, druhý o šesť dní. Riaditeľ otvoril obálky až 30. mája.
Tri listy
S otvorením listov nastalo zdesenie. Listy boli písané na počítači, vytlačené atramentovou tlačiarňou. V prvom stálo: „Vec: Požiadavka.“ Pod tým deväť bodov. Text uvádzame v pôvodnom znení, bez gramatických opráv:
1. Táto prvá explózia bola len malé upozornenie.
2. Pokiaľ nesplníte naše požiadavky, tak budú nasledovať ďalšie silnejšie explózie cez deň v sieti Vašich hypermarketov, až pokiaľ sa ľudia budú báť chodiť k Vám nakupovať a zamestnanci u Vás pracovať.
3. Naše podmienky a požiadavky: Žiadame 12 000 000 (dvanásť miliónov) v použitých bankovkách 100 – 1000 sk!
4. predanie sa uskutoční tak, že pôjde iba jeden Váš človek (zamestnanec tesca) aj s kufríkom s peniazmi v plne natankovanom vrtuľníku z Rooseveltovej nemocnice spolu s pilotom (a nikto iný) aj s nabitým mobilom. Vrtuľník vzlietne v sobotu 24. 5. 2003 presne o 20.15 hod. 1000 metrov nad Banskú Bystricu a potom sa Vám ohlásime do Tesca. Oznámite nám číslo mobilu vo vrtuľníku a my už dáme Vášmu človeku inštrukcie priamo na mobil!
5. Ak sa nám niečo stane, tak my už nebudeme môcť deaktivovať nálož umiestnenú v niektorom z vašich hypermarketov.
6. Neangažujte políciu ani médiá!
Vydierači ďalej sľubovali, že ak všetko prebehne v poriadku, nikdy nič podobné nikomu neurobia a záležitosť nezverejnia. Keď ale nebude splnená čo len jediná požiadavka, budú nasledovať explózie nielen v hypermarkete Tesco, ale aj u susedov, ktorí potom dostanú vysvetlenie, že sa to stalo len kvôli nesplneným požiadavkám – teda nezodpovednosti hypermarketu.
Čo robiť v takomto prípade? Vyzeralo to tak, že to vydierači myslia vážne. Lenže termín, keď mal letieť vrtuľník, už uplynul! Ale 5. júna prišiel tretí list.
Vrtuľník štartuje
Tretí list bol podobný. Až na to, že vrtuľník mal vzlietnuť najbližšiu sobotu, o 20.30 hod. nad horu Urpín, do nadmorskej výšky 1600 metrov. Odtiaľ ho budú navigovať. Vrtuľník v stanovenom čase vyštartoval. Len v kufríku nebolo dvanásť miliónov, ale len dva a odkaz, že pre krátkosť času nemohli pozháňať celú čiastku.
Vydierač skutočne riaditeľstvu zatelefonoval a pýtal si telefónne číslo mobilu zamestnanca vo vrtuľníku a meno pilota. Vrtuľník navádzal ku Kremnickým vrchom, k vrchu Skalka, turistickej lokalite Zlatá studňa. S vrtuľníkom sa spojil niekoľkokrát. Raz ho dokonca poslal preč. Naostatok prikázal peniaze zhodiť. Zhodili ich a odleteli.
Ukázalo sa, že vydierač si kufrík s peniazmi neprevzal. Nechal ich nedotknuté. Neďaleko našli odhodený mobilný telefón.
Či vydierača vyplašil policajný vrtuľník striehnuci v zálohe, alebo ho odradilo niečo iné, netušili. Pátranie po páchateľovi sa ale rozbehlo plným tempom. Presnejšie - pokračovalo plným tempom.
Horúca stopa
Nemotorná štylizácia listu mohla naznačovať, že by za vydieraním nemuseli stáť našinci. K ničomu neviedlo preverovanie čísla mobilného telefónu, ktorý vydierač použil. Pri kupovaní „štartovnej“ karty s prideleným telefónnym číslom má predavač zistiť zákazníkovu totožnosť. Ale to je teória. Meno bolo falošné. Čas utekal, vydierač sa neozýval. V hypermarkete narastala nervozita: naplní vydierač hrozby? Budú nasledovať výbuchy?
Polícia podrobne prezrela miesto, kam dopadol kufrík s peniazmi. Tak sa do jej rúk dostalo niečo, čo ju doviedlo rovno k páchateľovi. Na zemi sa povaľoval doklad o výbere 46-tisíc korún v hotovosti. O tom, že ho mal v rukách vydierač, nebolo pochýb. Na druhej strane si totiž poznačil meno pilota, číslo do hypermarketu a mobilu vo vrtuľníku. Na lístku bolo aj meno človeka, ktorý si peniaze vybral. Patrilo tridsaťštyriročnému živnostníkovi z Banskej Bystrice Marošovi Remenárovi. Zašli si po neho. Ku všetkému sa priznal.
Sny o miliónoch
Fakt je ten, že živnostníci u nás nemajú na ružiach ustlaté. Taký zamestnanec síce šomre, že zamestnávateľ zarába na jeho pote, no má nárok na pravidelnú mzdu, na stravné, platenú dovolenku. Živnostník nemá nárok na nič. Iba tŕpne, či mu za prácu vôbec zaplatia. Pozíciu živnostníkov veľmi dobre poznajú aj v bankových inštitúciách. Možnosť, že by si živnostník, ktorý je momentálne vo finančných problémoch, mohol zobrať úver, je minimálna. S tvrdou realitou sa mohol zoznámiť aj Maroš. Pretĺkal sa životom, ako sa len dalo. Po priemyslovke, ak bolo treba, neváhal zaskočiť aj ako robotník v lese. Keď prišiel o robotu, skúšal to so živnosťou, pri prácach v lese. Občas to nesypalo zle, ale iba sezónne. A tak prišli finančné problémy, udrel naňho exekútor. Pre živiteľa rodiny žiadna sláva. Snažil sa aspoň zobrať si úver, aby posplácal dlhy, investoval do firmy. Nepochodil. Tak sa rozhodol peňažné problémy vyriešiť ináč. Vydieraním...
Plán začal dozrievať v apríli. Ako uviedol vo výpovedi, najprv si na falošné meno kúpil kartu s číslom a v bazáre mobil. Potom sa pustil do výroby časového spínača. Časovač si vyrobil doma. Ako nálož použil zápalnú zmes zo zápalkových hlavičiek. To všetko, aj s batériou z mobilného telefónu, vložil do obalu polotovaru na výrobu perníkov. Ešte predtým napísal na počítači list, v ktorom žiadal 12 miliónov. Zápalný systém skryl medzi ostatnými obalmi na polici, s časovačom nastaveným, aby sa aktivoval o štyri hodiny, po polnoci, keď malo podľa jeho úvah nakupovať najmenej ľudí. Potom už len čakal. Nedialo sa nič. Až o pár dní si prečítal v novinách, že v hypermarkete niečo vybuchlo, no oveľa neskôr, ako to mal naplánované. Vrtuľník ale neodštartoval tak, ako žiadal. Preto napísal ešte jeden list a potom i tretí. V sobotu o pol deviatej večer, pred zotmením, vrtuľník skutočne vzlietol. Letel k hore Urpín nad Banskou Bystricou.
Peňazí
sa ani nedotkol
V podstate všetko prebehlo tak, ako to naplánoval. Do lokality, kde chcel, aby z vrtuľníka zhodili peniaze, prišiel už okolo šiestej večer a dobre si to tam obzrel. Keď vraj počul vrtuľník, rozmýšľal, či má zatelefonovať, alebo nie. Naostatok zatelefonoval. Vrtuľník navádzal k vysielaču na Skalke, potom k Zlatej studni. Stroj nad miestom preletel niekoľkokrát, zostal stáť vo vzduchu, potom odletel, no nič z neho nezhodili. Zase sa vrátil, preto sa s vrtuľníkom párkrát spojil telefónom, ale kvôli hukotu motora zle počul. Naveľa sa rozhodol poslať stroj preč. Vraj preto, že skutok dokonať nechcel. No vrtuľník neodlietal, preto zavolal ešte raz, aby peniaze zhodili. To už ale odchádzal preč. Posledný raz telefonoval, aby sa presvedčil, či peniaze zhodili. Potvrdili mu to. Ale on sa tam už nevracal. Rozhodol sa ísť domov. O niekoľko minút priletel ďalší vrtuľník. Domyslel si, že bude policajný, preto sa skryl. Vyhol sa aj policajným autám. Zahodil mobilný telefón i kartu. V nervozite ale stratil lístok, na ktorý si poznačil meno pilota a telefónne čísla. Aby si to zapísal, použil prvý papier, ktorý mu prišiel pod ruku. Potvrdenku o výbere peňazí...
Polícii tak veľmi pomohol a - vlastne zároveň usvedčil sám seba. Vydieračská hra o dvanásť miliónov sa skončila.
Trest pre vydierača
Na hlavnom pojednávaní Okresného súdu v Banskej Bystrici sa priznal. Za pokus trestného činu vydierania so škodou veľkého rozsahu mu vymerali sedem rokov straty slobody v najprísnejšej tretej nápravnovýchovnej skupine.
Remenár sa odvolal. Apeloval, že sa priznal, čin oľutoval, napomáhal polícii pri vyšetrovaní a naostatok - od dokonania činu sám a dobrovoľne upustil. Peniaze neprevzal. Tak ho predsa nemôžu odsúdiť na taký prísny trest! Odvolal sa ale aj prokurátor. Tomu sa trest zdal mierny. Aj v rámci generálnej prevencie (pre zaujímavosť – len nedlho predtým za podobný súdili v Čechách 51-ročného Pavla Kadeřábka, ktorý sa pokúsil vydierať železnicu. Žiadal 15 miliónov korún a to, že vydieranie myslí vážne, potvrdil poškodením trate pri Šumperku. Súd mu vymeral trinásť rokov). Odvolal sa ale aj v prospech obžalovaného – podľa jeho mienky postačí, ak si trest odpyká v druhej nápravnovýchovnej skupine.
Odvolací súd vyhovel len odvolaniu prokurátora. Trest predĺžil o jeden rok. Maroš Remenár si musí, hoci v miernejšom režime, odpykať za mrežami osem rokov.
