To sú najčastejšie príčiny úrazov na vidieku podľa ročných období. A ešte krčmy. „Keď ale nabodujete 30-tisíc korún a z toho vám poisťovne zaplatia sotva polovicu, je to skôr o zlosti, ako o natrhnutom uchu a podobných srandičkách. Taká je súčasnosť lekárov na Slovensku, ktorí zariskovali a zriadili si neštátne ambulancie,“ hovorí MUDr. Vladimír Oceľ, špecialista chirurg-traumatológ v Polomke.
„Ja som bol jeden z tých, čo sa im predstava o väčšom počte poisťovní spočiatku pozdávala. Každá ponúkala nejaký balík v inej cenovej relácii, zdalo sa, že si budú konkurovať. Dnes v tom už nič pozitívne nevidím, iba že sa manažment nabalil. Pri jednej štátnej poisťovni by bolo pobočiek, drahých áut a ešte drahších funkcií podstatne menej. Mimochodom, tie známe 4 percentá z výkonov, ktoré im stále idú, mali opodstatnenie, keď si rekonštruovali budovy, zariaďovali kancelárske rezidencie, zavádzali počítačový systém. Dnes by im stačili dve. Už majú všetko. Napriek tomu poskytovateľom zdravotnej starostlivosti neplatia. Prečo asi? Potrebujú peniaze na svoje trináste, štrnáste, pätnáste platy… A doktori sa môžu ísť pásť.“
TO HÁDAM NEMYSLÍ VÁŽNE!
Jeden parlamentný poslanec navrhuje, aby LSPP (lekárska služba prvej pomoci) bola povinná. To znamená, že by lekár po ôsmich hodinách bežného pracovného času odslúžil ďalších l5 hodín, potom by ho čakala práca v ambulancii, čiže bol by v plnom nasadení 32 hodín! A nedajboh, aby za priemernú hodinovú mzdu od 30 do 112 korún zabudol mať permanentne dobrú náladu. Skúste za také peniaze zohnať obkladača alebo murára! Vysmeje sa vám do očí!
Nový minister zdravotníctva sa tiež ešte „hľadá“. Ak sa nájde skôr, ako ho odvolajú, mal by si všimnúť, že do záchranného systému ide 500 až 800 tisíc mesačne (podľa toho, či je tam lekár alebo nie), no pre LSPP je kapitácia jednu korunu na pacienta. Ak má teda lekár LSPP l5-tisícový spád, získava prostriedky na dvojtýždňové mzdy pre vodiča sanitky a sestričku, na všetko ostatné musí zarobiť. Napokon to vychádza tak, že pri výjazde na vzdialenosť 50 kilometrov možno zachrániť astmatikovi život, ale zaplatené má píp…! A keby sa koalícia s opozíciou nakoniec predsa len dohodli, že slúžiť povinne treba, bude azda na mieste, aby sa všetky nadpráce zarátavali lekárom do dôchodku. Medicína je popri architektúre a veterine jedna z troch ťažkých vysokých škôl, ktoré sa nedajú študovať popri zamestnaní. Ostatné sú zvládnuteľné, vrátane práva. „Pri paragrafoch sa peniaze točia, v medicíne ani za boha! Asi preto, že sa lekári venujú zdraviu ľudí!“
OD POISŤOVNE ANI ŠTEK
„Všeobecný lekár väčšinu svojej klientely pozná, ku mne prichádza človek, o ktorom často neviem nič. Musím ho v prvom rade dôkladne vyspovedať, zistiť, či nemá iné zdravotné problémy, aby som mohol nasadiť správnu liečbu. Niekedy si to vyžaduje aj 45 minút. Pokiaľ viem, vo Fínsku idú poisťovne po špecialistoch, ktorí majú za deň viac ako 20 pacientov. Vzbudzuje to podozrenie, že sa im dostatočne nevenujú! Je to len malý príklad, ako fungujú vzťahy poisťovňa – lekár, resp. poisťovňa a poistenci vo vyspelom systéme.“
U nás máme iné zvyky. Slovenský klient, ktorý je riadnym platcom a zdravotníctvo nestál roky ani acylpirín, znamená menej ako zákazník predajne automobilov. Odtiaľ môže čakať na Nový rok „péef“ a poďakovanie za dôveru, zato od poisťovne, „prachatej“ a vypchatej najdrahším nábytkom, ani štek.
MALI BY SME VEDIEŤ,
ČO TO STOJÍ
Podľa MUDr. Oceľa pacient by mal odchádzať z nemocnice s výpisom liečebných postupov a vyčíslenými nákladmi za jednotlivé úkony: odbery, transfúzie, jednoducho a jasne všetko, čo sa mu poskytlo na zozname a súhrnná čiastka. Namiesto tzv. ošetrovateľských procesov by mala sestra nahadzovať do počítača podané injekcie, preväzy, konzíliá, CT a pripraviť mu kompletný prehľad k priepustke. Pokiaľ pacient nevie, koľko stála jeho operácia, berie všetko automaticky ako zadarmo. „Nesúhlasím napríklad s názorom, že hotelové služby v nemocniciach patria k liečbe. U niekoho možno, strava však nie je liečba, až na výnimky s poruchami metabolizmu. Chorý musí jesť aj doma, musí mať teplo, možno televízor, čiže malo by sa za ne jednoznačne priplácať. Je to férové. Pacient napríklad nebude mať dôvod podsúvať lekárom obálky, aby si mohol v špitáli ešte poležať. Rovnako „poslúžili“ aj dvadsaťkorunáčky. Mnohí si dvakrát rozmysleli, či im naozaj niečo je, alebo sa prídu do ambulancie iba vyrozprávať. My úraz zašijeme, zasádrujeme, niekomu vytiahneme z kolena vodu, inému ošetríme dekubity u neho doma… U praktických lekárov je to hlavne o receptoch a o starších ľuďoch, ktorí si lieky znášajú „do nory“. Ja by som možno s výnimkou cukrovkárov a onkologických pacientov navrhol na každý liek spoluúčasť 5 až l0 percent z ceny. Menej by škrečkovali.“
