Článok pokračuje pod video reklamou
Je to už 5 rokov, ako sme sa prvýkrát v histórii stali majstrami sveta a vieme, čo to tu spravilo. Oslavy dlho do noci, emóciami nabitý návrat hokejistov do Bratislavy, všetko sa jednoducho točilo o hokeji. Nenašiel sa snáď nikto, komu by to bolo jedno. Ešte aj v Prahe, nielen na Václavskom námestí, bolo dlho do noci počuť skandovanie - Slovenskó či majstri sveta.
Sme krajina, ktorá úspechy prežíva. Napríklad pohľad na Fínov sledujúcich svojich hokejistov je vraj chladný, keď dajú gól, nevyskočia zo stoličiek tak, ako my a neobjímajú sa od radosti.
Po ostatných majstrovstvách sveta, ktoré sa hrali v Moskve, sme nemohli zažiť radosť ako po úspechu v Göteborgu. Slovenskí reprezentanti po prehre vo štvrťfinále so Švédskom 4:7 skončili bez vysnívaných medailí. Z Ruska tentokrát odchádzali smutní, pred siedmimi rokmi po prehre v poslednom zápase v Petrohrade cestovali aspoň so striebornými medailami na krku. Vtedy sme Čechom podľahli vo finále. Tento šampionát zdobil aspoň dobrý pocit z víťazstva v exkluzívnom zápase medzi Českom a Slovenskom. Porazili sme susedov, ktorých kapitán Výborný sa vyjadril, že proti Slovákom rád hrá a ešte radšej ich poráža.
O úspechu a neúspechu tradične rozhodol štvrťfinálový duel. Hoci nám šampionát nevyšiel tak, ako sme snívali, hokejový ošiaľ prilákal do ulíc mnoho mladých chlapcov. Tí sa hrali na Hossu, Demitru, Gáboríka, Šatana či jediného Banskobystričana v drese s dvojkrížom Tomáša Surového. Zaujímavý pohľad sa nám naskytol v pondelok v Čačíne, kde si mladí hokejbalisti urobili ihrisko z cesty. Keď prechádzalo auto, rýchlo odskočili nabok a potom pokračovali v dôležitom zápase. A takto sa rozhodli k hokeju „privoňať“ nielen chlapci v Čačíne, ale aj na celom Slovensku. Hrali na ihriskách, cestách či chodníkoch. Hrali, lebo viacerí chcú byť raz hráčmi ako Gáborík, Hossa či Demitra.
Sme krajina, ktorá má skvelých hokejistov a mnoho ľudí, ktorí sú z nich nadšení. Sme krajina, ktorá sa vie veľmi tešiť nielen z hokejových úspechov. Sme však aj krajina, v ktorej sa ľudia otvorene pýtajú, či aj o pár rokov budeme mať hviezdnych hráčov z NHL, či dostatočne dbáme o výchovu mladých hráčov, ktorí nás raz budú reprezentovať. Tých, ktorí budú reprezentovať krajinu, v ktorej je hokej pomaly náboženstvom. Príklad chlapcov hrajúcich hokej na ceste v Čačíne nám potvrdzuje, že chlapci na hokej chuť majú, chcú byť raz hviezdami. Otázne je však, či pre nich vytvárame aj dostatočné podmienky, či im staviame dostatok ihrísk, či im pomáhame dostať sa aj k ľadovému hokeju, nielen hokejbalu.
Sme krajina, ktorá má skvelých hokejistov. Len Banská Bystrica vychovala mnohých hráčov ako Peter Budaj, Michal Handzuš, Vladimír Országh, Richard Zedník, Ivan Majeský, Tomáš Surový. Sme krajina, v ktorej sa z hokeja veľmi tešíme. Máme hokejistov, ktorí pre malú krajinu za posledných 7 rokov vybojovali bronz, striebro a dokonca aj zlato. Verme, že už ďalší šampionát nám dovolí opäť sa tešiť tak, ako po Petrohrade, Göteborgu a Helsinkách. Verme, že Quebec City a Halifax nám prinesú viac radosti ako Moskva. V Moskve sme po peknom výkone porazili silných Čechov, no chceli sme viac – medaily. Snáď prídu o rok. A snáď deti nebudú musieť hrávať hokej iba na ceste. Priestoru je viac. Čo tak zaviesť hokej do škôl, na telesnú výchovu, čo tak umožniť dopravu mladých hokejistov k ihriskám, keď je finančne náročné postaviť ich?
