Zvykne sa tvrdiť, že každá žena vie variť. Dokonca tak, že kým priamo nechce, netreba k stolovníkom po konzumácii volať záchranku. Nech ženy prepáčia, bol to pokus o vtip. Faktom ale zostáva – viac šéfkuchárov nosí nohavice než sukne. A asi nikto sa nedokáže pohádať tak, ako muži, ktorí fušujú do varenia.
Treba priznať, že v súčasnosti, čím ďalej, tým viac mužov sa mieša do varenia. Tento príbeh sa začal hádkou. Chlapi sa pohádali. Nie o futbalových či hokejových zápasoch, ani o politike. Ale o jedle. Jeden z partie pri stole vyhlásil, že nikdy nejedol takú dobrú Detviansku náturu, ako v istej bystrickej reštaurácii. Keď sa na neho obrátilo niekoľko prekvapených očí, o akom jedle to hovorí, začal vysvetľovať, že ide o mäso pokrájané na rezance s lečom a k tomu zemiakové hranolčeky. Ďalší ihneď vyskočil, že síce také niečo pozná, ale stopercentne vie, že sa to volá Horehronská pochúťka, a on to musí vedieť najlepšie, lebo je od Brezna. Iný krútil hlavou: „Nie, nie chlapi, ja som to jedol, keď som bol na dovolenke v Bulharsku. Volalo sa to Mučkalica. Žiadnu Detvu ani Horehronie tam nespomínali!“ Štvrtý sa dušoval, že nikto nemá pravdu, lebo toto jedlo pozostáva z niekoľkých druhov mäsa, kuracieho a bravčového, a volá sa určite Čili, lebo základ chuti tvorí toto korenie.
Dobre, že sa to neskončilo bitkou. Chlapi sa vadili už nielen o názve, ale aj o spôsobe prípravy. Každý mal svoju pravdu. Vykrikovali stávky, búchali päsťou po stole. Dovtedy, kým sa neozval mladý muž s dlhšími vlasmi, briadkou a úctyhodným bruškom, ktorý doteraz sedel ticho v úzadí: „Nehádajte sa! Aj tak neviete, o čom hovoríte. Ja som skutočný kuchár, nie amatér. Ak chcete ochutnať skutočne niečo dobré, poďte so mnou!“
Všetci stíchli. Zvlášť, keď sa ukázalo, že to myslí vážne. Všetkých pozval do bystrického podniku Helldorado pub, kde je šéfkuchárom, a niektorí mali možnosť nazrieť aj do jeho svätostánku, do kuchyne (šéf podniku Jozef Očenáš bol našťastie preč a nič netušil). Nuž, vidieť pracovať v kuchyni skutočného šéfkuchára je zážitok. Zvlášť ak nevarí remeselne, ale s láskou a chce sa zároveň aj ukázať.
„Najprv pokrájam na jemné rezance kuracie prsia“ – vysvetľoval šéfkuchár Peter Čief. „Na osobu stopäťdesiat gramov. Na panvici medzitým spením posekanú cibuľku, pridám mäsko a sprudka, tak aby nepustilo šťavu, opražím. Chvíľu orestujem a pridám pretlačený cesnak. Ani veľa, ani málo. Aby ho bolo iba trošinku cítiť. Podlejem troškou sójovej omáčky. Žiadny vývar! Tým podlievajú iba amatéri! Dochutím korením a čili. Potom pridám kapiu pokrájanú na rezance, pridám kečup a podusím. Zásadne k tomu ako prílohu podávam ryžu, hranolčeky, ale aj zemiakové placky. Tu to je“ – hrdo ukázal veľký, kopcovito naložený tanier - „Pikantné kuracie soté Helldorado! Ochutnajte! Na pitie by som navrhoval kvalitné suché červené víno, alebo dobre vychladené pivo...“
Majster kuchár sa nezaprel. Skutočne to bolo dobré. Veľmi dobré. Aj keď nás pri ochutnávke pristihol majiteľ podniku a kým sme si kadečo vysvetlili, o väčšinu pochúťky sa postarala dáma.
Zásadnú odpoveď, či ide o Horehronskú pochúťku, Detviansku náturu, Mučkalicu (počuli sme dokonca aj názov „Mučkarica“) sme nedostali. Naostatok, na názve nezáleží. Podstatné je, že jedlo je nielen požívateľné, ale aj vyslovene chutné. A to sa Petrovi Čiefovi podarilo. Nuž, ak máte aj vy podobný recept, lepší ako od šéfkuchára Petra Čiefa, pošlite nám ho. Aj s názvom. Hoci na názve skutočne nezáleží...
