Dokážete si predstaviť pocity rodičov, ktorých ani nie osemnásťročného syna surovo, len tak, z rozmaru, pomaly dobili na smrť? Tajne zakopali a zaliali betónom? Rodičov, ktorí vedia, že vrahovia ich milovaného už roky nepotrestaní slobodne behajú po svete? Že to nie je možné? Na Slovensku je možné asi všetko. Veď, navyše, o život neprišiel len tento chlapec, ale aj rovnako stará dievčina, ktorá tiež nestihla ochutnať život. Tak isto ju dobili, zahrabali. Trvalo dlho, kým to prasklo. Kým vykopali telá. Ale ako dlho potrvá, kým bude naplnená spravodlivosť? Najvyšší súd natoľko dokonale (ale do litery zákona) prihliadal na práva obžalovaných, že tí si zatiaľ behajú po slobode. Človek odsúdený (zatiaľ neprávoplatne) na 24 rokov môže pokojne pracovať v zahraničí a kvôli tomu si nestihne prebrať predvolanie na súd. Rovnako aj ďalší spoluobžalovaný. Sme právny štát. Kým niekto nie je právoplatne odsúdený, je nevinný. Ale nepreháňame to trošku?
Justícia je slepá. Preto ju zobrazujú so zaviazanými očami. Ale asi je aj hluchá. Lebo v svojom zmysle pre spravodlivosť nepočuje hlas tých, ktorí v jej mene volajú po naplnení spravodlivosti. Zdá sa, že páni sudcovia natoľko zabŕdli do právnych problémov, ktoré im pripravili naše zákony, že sa viac venujú právnickým kľučkám ako tým, komu by mali slúžiť a kto im za prácu (a nie zle) platí – občanom tohto štátu.
