Aký bol motív? To je jedna z prvých otázok, ktorú si zvyknú klásť orgány činné v trestnom konaní. Čo donútilo páchateľa k tomu, aby povedzme zniesol zo sveta svojho bližného? Akú mal na to pohnútku? Motívy vrážd bývajú rôzne. Majetok. Láska. Žiarlivosť. Nenávisť...
Tento prípad, ktorý sme vybrali zo súdneho archívu, sa vymyká z rámca bežného chápania. Motív chýbal. Ani sám páchateľ nedokázal vysvetliť, prečo si vybral práve túto obeť, a vôbec - prečo zaútočil. Nemal na to najmenší dôvod. Neskôr sa snažil vysvetliť, že si chcel z vrecka vetrovky vyloviť cigarety. Namiesto nich sa mu ocitol v ruke nôž...
Pani Zdena mala za sebou celkom dobrý deň. Dopoludnia ju v škole síce deti trošku potrápili, no ako učiteľka s dvadsaťročnou praxou, si už privykla na kadečo. A hoci boli dnes decká výnimočne neposedné, chápala ich. Koniec týždňa, čakal ich celý víkend, určite im behali po rozume len samé pestvá.
Popoludní sa s kolegyňou dohodli zájsť na návštevu. Ich ďalšia kolegyňa a veľmi dobrá kamarátka do partie, s ktorou si zvykli pravidelne potrkotať v zborovni, bola už druhý týždeň chorá. Patrilo sa nájsť si trochu času a prezvedieť sa, ako sa jej darí. Ukázalo sa, že jej je už oveľa lepšie. Už ani neležala v posteli. Privítala ich s čerstvo upečenou bábovkou a kávou. Veľmi dobre sa porozprávali. Ani si nestihli všimnúť, ako im v trojici pri reči ubiehajú hodiny. Zrazu bol večer. Najvyšší čas rozlúčiť sa.
§ § §
Róbert sa nudil, mal dlhú chvíľu. Zobudil sa už o ôsmej ráno a celé dopoludnie prepínal programy televízie. V duchu nadával na rodičov, že sa doteraz nezmohli na video, satelit alebo aspoň poondenú káblovku. Bolo mu zle. Ešte stále sa mu trošku triasli ruky po včerajšej opici. Nálada sa mu trošku popravila, až keď ho mama zavolala do kuchyne obedovať. S plným bruchom sa na chvíľku vo svojej izbe natiahol na posteľ a uvažoval, že mu je celkom fajn. Nikto ho neženie do školy ani do roboty, nejaké peniaze dostane. Nie je toho veľa, ale na pár pív postačí. Len občas je nuda. Ale to sa dá prežiť. Zadriemal.
Zobudil ho kamarát Laco. S ním chodieval pravidelne, každý večer, na pivo. Laco priniesol dobrú správu. Kamaráti Peťo s Jožom pozháňali odniekadiaľ domácu pálenku, ražovicu. Prinesú ju do ich obľúbenej krčmy. Dajú si podstoláka. Teda, objednajú si len po jednom malom pive a pod stolom, aby to nevidela čašníčka, si budú nalievať svoju pálenku.
Keď tam prišli, litrovka už bola načatá. Chýbalo z nej asi tri deci. Do siedmej bola fľaša prázdna. Róbert ražovicu preložil ešte dvoma pivami. Cítil, že už má poriadne vypité. Nohy neslúžili ako by mali, aj jazyk sa akosi zavracal. Radšej sa pobral domov. Dvere ich bytu otvoril asi o pol ôsmej.
§ § §
Vonku sa už dávno zotmelo. Veď bol koniec októbra. Pani Zdena aj s kolegyňou išli vedno vedľa seba po chodníku. Mali spoločnú cestu. Bývali v tej istej štvrti, v susedných domoch. Ponáhľali sa. V diaľke, oproti nim, prichádzal chodec. Akýsi mladý muž. Už z diaľky si všimli, že má problémy s chôdzou. Tackal sa, hľadal rovnováhu. Pani Zdene preletelo hlavou: Že sa nehanbí! Je buď opitý, alebo nafetovaný! Tá dnešná mládež! Ja byť jeho matkou, tak...!
Mladý muž si to namieril rovno pomedzi ne.
§ § §
„Robko, ty si sa zase doriadil!“ – privítala ho mama vo dverách.
Zaškúlil na matku. Nemal rád, keď viedla takéto reči. Jeho otcovi, svojmu mužovi, by si to nikdy nedovolila povedať, aj keby ho kamaráti z krčmy doniesli. Len by ho bez slova uložila spať. Ani hlesnúť by sa neodvážila, aby jej zopár nevyťal. A k nemu, k synovi, si dovoľuje!
„No čo? Trošku som si vypil s kamarátmi!“
„Chlapče, veď ešte nemáš ani osemnásť rokov! Nemal by si takto...“
„Staraj sa o svoje, mama, a nechaj ma tak!“
„Ja len, že by si mal ísť ľahnúť, synu. Vyspi sa z toho...“
„Ja najlepšie viem, čo mám robiť!“
Nechala ho v kuchyni. Nechcela sa pozerať do jeho opitej tváre a vadiť sa s ním. Vošla do izby.
Sadol si na stoličku. Tak, ako bol. Vo vetrovke. Ani sa neobťažoval vyzuť si topánky. Nemotorne sa pohrabal vo vrecku. Vytiahol za hrsť drobných. Na jedno - dve pivá by to ešte stačilo. Čo bude robiť doma? Večer sa ešte len začína. Nie je ani osem hodín! Vstal. Do oka mu padol nôž položený na kuchynskej linke. Zobral ho do ruky, poťažkal, chvíľu si ho obzeral. Bol to obyčajný kuchynský nôž, s čepeľou dlhou asi dvanásť centimetrov, ostro nabrúsený. Nôž si vhodil do vnútorného vrecka vetrovky. Neistými nohami sa pustil dole schodmi, na ulicu. Prečo si ho bral so sebou, neskôr nevedel vysvetliť. Takýto nápad vraj dostal po prvý raz v živote.
§ § §
Partia chalanov, výrastkovia zo sídliska, postávali na svojom obľúbenom mieste, mostíku ponad potok. Mostík mal jednu veľkú výhodu. Pokiaľ sa im nechcelo stáť, mohli si sadnúť na zábradlie. Práve sa veľmi dobre zabávali na Dodim. Dodi, o ktorom vedeli, že nemá v hlave všetko v poriadku a každú chvíľu sú u jeho rodičov policajti kvôli vykradnutým pivniciam, bol v podstate neškodný. Chalani vedeli, že si občas kúpi plechovku toluénu a utiahne sa s ňou niekde do úzadia. Potom, sfetovaný, chodí po ulici a vadí sa so svojimi toluénovými víziami. Vedeli ale aj to, že hoci je od nich starší, je v podstate dobrák. Ak mal cigarety, vždy sa s nimi podelil. Občas priniesol aj fľašu jablkového vína. Teraz sa tam pritackal nielen opitý, ale aj nafetovaný. Ledva stál na nohách a snažil sa im ničo vysvetľovať. Nedarilo sa mu to. Smiali sa na jeho koktaní.
„Aha, ide sem Robo!“
Obzreli sa. Skutočne k nim kráčal po chodníku, s rukami vo vreckách. Aj jeho trošku motalo. Spozorneli. Róbert nebol v ich partii. Mali sa pred ním na pozore. Ak mal vypité, nebolo radno sa s ním púšťať do reči. Okamžite sa chcel s každým biť. Róbert akoby si ich nevšímal. Len zrazu, keď prechádzal okolo nafetovaného Dodiho, sa zvrtol a z celej sily ho udrel päsťou do tváre. Dodi zletel na zem.
„Ty hnusný fetoš! Čo tu smrdíš? Takú ti!“
Rozohnal sa nohou na kopanec. Chalani vyskočili. Vedeli - Róbert by ležiaceho bezbranného Dodiho dokopal.
„Neblázni, Robo, už má dosť, riadnu si mu uvalil...“
Róbert zlostne fučal. Snažil sa kopnúť neboráka na zemi, hoci ho chlapci od neho odťahovali. Potom mávol rukou a tackavým krokom sa pobral ďalej.
§ § §
Učiteľky zneisteli. Čo ten mladý opilec chce? Nevidí ich? Rozostúpili sa, aby ho pustili pomedzi seba. Pani Zdena ustúpila až na trávnik. Mäkká pôda povolila pod opätkami. Na chvíľu stratila rovnováhu. Vtedy sa to stalo. Mládencovi oproti nej preblesol tvárou taký zvláštny, neopísateľný výraz. Čosi ako zúrivosť. Videla, ako si siahol do vrecka. Videla, ako sa čosi zalesklo. Odrazu bola na zemi. Ležala chrbtom na chodníku, ten mladý muž jej sedel na nohách. Telom jej prechádzala pálčivá bolesť. Všade. V trupe, v tvári, hrdle. V obrane nastavila ostriu noža ruku. Kričala o pomoc. O ratu. Rovnako aj jej kolegyňa. Zdalo sa, že to trvá večnosť. Stále jej svojím telom gniavil nohy a bez prestania bodal. Cítila, ako z nej uniká život, ako slabne...
§ § §
V tom čase prechádzali po chodníku viacerí ľudia. Útok ich na chvíľu ohromil. Pani Alena zo susedného domu sa práve ponáhľala domov: „Videla som, ako sa opitý Róbert potáca po chodníku. Dobre ho poznám. Veď vyrastal v dome oproti. Radšej som sa odvrátila, aby som sa na neho nemusela pozerať. Odrazu sa ozval zúfalý krik. Prechádzal až do škrekotu. Obzrela som sa. V svetle lampy bolo vidieť, ako niekto sedí na človeku ležiacom na chodníku. Vyzeralo to tak, ako by ho bil päsťami. Až neskôr som si uvedomila, že na zemi leží pani učiteľka Zdenka, ktorú veľmi dobre poznám, a ten, kto ju bije, je Robo. Odrazu vstal a chcel ujsť. Ale pribehol nejaký pán a zrazil ho na zem. Pani učiteľku naložili do auta. Tiekla z nej krv. V kabáte mala prepichnuté diery...“
§ § §
Na tele pani Zdenky napočítali štrnásť bodných rán. Do líca, hlavy, ruky. Nôž dvakrát prenikol až do pľúc, ba aj do ľadviny. Zdravotný stav bol veľmi vážny. Hrozila jej smrť. Lekársky zásah našťastie prišiel včas. Okamžite ju podrobili operácii. Ako-tak sa vystrábila. Ale štvrť roka bola práceneschopná.
Páchateľa zadržali na mieste činu. V čase činu mal v krvi dva aj pol promile alkoholu, čo sa rovná ťažkej opitosti. Vypočuli ho, len čo vytriezvel. Ani na cielené otázky nevedel povedať, prečo na ženu, ktorú nepoznal a videl ju po prvý raz v živote, zaútočil. Prečo ju chcel zabiť. Vedel, že na ženu zaútočil. Podľa jeho názoru ju bodol najviac päť - šesťkrát. Vraj vnímal, čo robí. Sledoval aj to, ako druhá žena kričí o pomoc. Vie, že bodal silno. Dokonca si raz zasiahol ruku, ktorou ženu na zemi držal. Asi preto aj prestal s bodaním. A možno preto, lebo sa už zúrivým bodaním unavil. Vie, že na žene ešte chvíľu sedel. Potom chcel odísť, ale pribehol nejaký pán, zrazil ho na zem, potom prišli policajti. Hovorili mu, že zabil nejakú ženu.
Keď sa od neho opäť pokúšali dostať motív, povedal približne toto: „Keď som tie dve ženy uvidel, chcel som si z vetrovky vytiahnuť cigaretu. Ale namiesto nej som vytiahol z vrecka nôž...“
Prípadom sa veľmi podrobne zaoberali znalci, psychológovia aj psychiatri. Konštatovali, že v čase činu netrpel žiadnou duševnou chorobou. V dôsledku ťažkej opitosti došlo u neho k prechodnej krátkodobej intoxikačnej poruche, krátkodobej alkoholovej reakcii typu komplikovanej opitosti. V nej impulzívnym spôsobom brutálne zaútočil na náhodnú obeť. Znalci konštatovali ešte niečo - ak Róbert neprestane piť, je v budúcnosti jeho pobyt na slobode pre ostatných nebezpečný.
§ § §
Róberta obžalovali z pokusu trestného činu vraždy obzvlášť surovým spôsobom. S návrhom obžaloby sa stotožnil aj súd. Za pokus trestného činu hrozí taký istý trest, ako za čin dokonaný. V tomto prípade zákon určoval trest straty slobody na dvanásť až pätnásť rokov, alebo trest výnimočný. Súd sa rozhodol pre uloženie výnimočného trestu. Keďže Róbert ešte nemal osemnásť rokov, je už trest nad päť rokov trestom výnimočným. Róbert si od krajského súdu odnášal sedem aj pol roka. Nariadili mu aj ústavné protialkoholické liečenie.