Nasledujúci príbeh sa odohral pred piatimi rokmi, v lete roku 2002. Pokojne by sme ho teda medzi archívne zaradiť mohli. Až na to, že stále nezapadá archívnym prachom. Je doposiaľ otvorený, hoci išlo o surovú lúpežnú vraždu. Krajský súd skončil dokazovanie rok od spáchania činu. A vyhlásil aj rozsudok. Ale...
Kam sa podel výkupca?
Majiteľ výkupne prepravných paliet mal pokazenú náladu. Ešte pred ôsmou ráno nakázal po telefóne svojmu zamestnancovi Miroslavovi, že si k nemu prídu po palety a budú ich odoberať väčšie množstvo. Nech teda čaká vo výkupni a ani sa odtiaľ nepohne. Zamestnanec mu to sľúbil. A teraz, pred desiatou, mu telefonujú, že vo výkupni je brána otvorená dokorán a už dobrú hodinu tam niet ani nohy!
Niekoľkokrát sa pokúšal zavolať zamestnancovi na služobný mobil. Bezvýsledne. Naostatok záujemcovi o palety poradil, nech radšej za jeho zamestnancom Miroslavom zájde domov a dal mu adresu jeho bytu.
V dome našiel iba Miroslavovu manželku. Správa ju prekvapila: „Dnes odchádzal manžel do práce ako obvykle, pred siedmou ráno! Odvtedy sa neozval. Nemal sa kam stratiť!“
Nešlo jej to do hlavy. Ak nie je v práci, kam sa podel? Ešte viac ju prekvapilo, že brána výkupne je dokorán a nikde ani človiečika. Svojho muža dokonale poznala. Vedela, že je veľmi zodpovedný a len tak by odtiaľ neodišiel. Určite by zavolal. Aj ak by musel súrne odbehnúť, aspoň by všetko pozamykal. Premkla ju zlá predtucha. Čo ak sa mu niečo stalo? Rozhodla, že sa tam pôjde pozrieť.
Kým sa vychystala, poslala do výkupne svojho známeho. Po chvíľke telefonoval: „Miroslav tam skutočne je, ale... Celý je zakrvavený... Neviem, či ešte žije...“
Ešte žil, dýchal. Ale už nereagoval. Bol v hlbokom bezvedomí. Utrpel ťažké poranenia hlavy.
Lov na vraha
V nemocnici zistili, že Miroslav utrpel šesť úderov do hlavy tvrdým predmetom s tupými hranami. Takým, ako povedzme kladivo. Jeden z úderov smeroval do tváre, ďalšie do zadnej časti hlavy. Boli to silné údery. Rozlámali kosti lebky, roztrhali lebečné pokrývky, mozgové obaly a pomliaždili mozog. Napriek snahe lekárov pacient ešte ten deň popoludní zraneniam podľahol.
Kto nešťastníka Miroslava takto doriadil a prečo?
Bola to skutočne záhada. Miroslav mával väčšiu hotovosť pri sebe pravidelne. Pre prípad, že by niekto doviezol palety na výkup. Peniaze si nosil v taštičke na opasku. Peniaze však, viac ako desať tisíc, zostali nedotknuté v maringotke, ktorá slúžila ako provizórna kancelária. Potom sa ukázalo, že niečo predsa len chýba. Služobný mobilný telefón. A ešte niečo – prázdna chladiaca taška, v ktorej si nosil do práce jedlo.
Popoludní už policajti vedeli, že poškodený následkom útoku podľahol. Majú teda do činenia s vraždou. Žiaľ, páchateľ na mieste činu nezanechal takmer žiadne stopy. Vyzeralo to tak, že jeho vypátranie bude veľmi tvrdým orieškom. Lov na vraha sa napriek odhadom však skončil rýchlo. Netrval ani dva dni.
Páchateľa prezradil ukradnutý mobilný telefón. Mobil za určitých okolností možno pomerne presne lokalizovať. To sa aj stalo. Mobilný telefón našli u istého mladého muža v meste vzdialenom viac ako sto kilometrov. Prekvapene vyhlásil, že telefón dostal iba deň predtým od kamaráta, ktorého pozná pod menom Majo. A ešte vie, že ho v meste prezývajú Belaspon.
Belaspon sa priznáva
Prečo Mariána prezývali Belasponom, to sme sa v spise nedočítali. Možno preto, že experimentoval s preparátmi „oblažujúcimi myseľ“. Faktom je, že sa ku činu sa priznal, dokonca aj pred svojim obhajcom.
Bol vraj v zúfalej situácii. Dlhoval 130-tisíc a potreboval ich veľmi súrne zohnať. Mal plán, ale potreboval auto. Auto mal kamarát Zoltán. Zatelefonoval mu, či by ho neodviezol. Aj do telefónu mu povedal, že potrebuje peniaze. Hovoril mu aj to - vie o výkupni paliet, čosi vyše sto kilometrov odtiaľ. Pozná to tam, lebo tadiaľ jazdil, kým pracoval ako šofér. Ak s ním Zoltán pôjde, o peniaze sa podelia. Zároveň sa ho opýtal, či by nemohol pozháňať obranný sprej, kaser. Zoltán súhlasil.
Vyrazili okolo desiatej večer. Hneď sa aj dohodli, ako to urobia – Zolo zostane v aute a Marián pôjde do výkupne. Prišli tam ešte v noci a čakali v aute asi do pol ôsmej. Pred výkupňou sa ešte Zoltána opýtal, či nemá niečo na omráčenie. Dozvedel sa, že z náradia je v aute iba kladivo. Vybral ho a skryl pod tričko.
Marián vo svojej prvej výpovedi presne opísal, čo sa dialo ďalej. Zamestnancovi výkupne oznámil, že chce predať nejaké palety. Ten vošiel do maringotky, on sa vrátil k autu. Zoltán bol nervózny a vyštekol na neho, aby sa poponáhľal.
Marián sa vraj nevedel odhodlať. Vrátil sa k maringotke s tým, že je smädný a chce sa na napiť, ale zamestnanec nemal nič na pitie. Ba nemal ani predať cigarety, ktoré si vymyslel ako ďalšiu zámienku. Stále vraj váhal, či to má urobiť. Zoltán bol nervózny ešte viac. Potom mu prišla na um ďalšia zámienka. Požičať si od Zoltána mobil a ísť s ním za zamestnancom výkupne, že sa mu vybili baterky a potrebuje si zavolať.
Zamestnanec bol ochotný a vymenil v telefónoch SIM karty. Vtedy zaútočil. Kde muža kladivom zasiahol, to vraj presne nevie, lebo sa na to nemohol pozerať, ale udrel ho určite niekoľkokrát. Bol vraj vtedy v šoku – pretože cestou do Lučenca užil pervitín a pretože na neho naliehal Zoltán.
Potom sa poobzeral po maringotke a uvidel zvláštnu hranatú tašku. Šípil, že by v nej mohli byť peniaze. Vzal ju. Rovnako aj mobilný telefón.
Taška bola sklamaním. Keď ju cestou v aute otvoril, zistil, že je v nej len prázdna polystyrénová krabica. Pochopil, že je to chladiaca taška na potraviny. Za jazdy ju vyhodil. Za ňou letelo cez okno aj kladivo. Zoltán od neho pýtal dvetisíc korún za jazdu. Odpovedal, že mu ich dá neskôr. Mobil z výkupne ponúkol kamarátovi a nechal mu ho na skúšku.
Zoltán: „Ja som len šoféroval!“
Mariánovu výpoveď v hlavných obrysoch potvrdil aj Zoltán. Kamarát Majo, ktorého volajú Belaspon, mu zavolal, či by s ním niekam neskočil autom, že by sa mu to oplatilo. Má vraj ešte z čias, keď robil šoféra kamiónu, kšeft v nejakej výkupni paliet na juhu Slovenska. Ako odmenu mu sľúbil dvetisíc korún a peniaze na benzín. Súhlasil.
Do cieľa prišli v noci a do rána zostali v aute. K výkupni ho navigoval Majo, ktorý potom vystúpil z auta. Nepovedal mu, čo tam idú robiť, spomínal len, že ide po peniaze, od desať do dvadsať tisíc. K autu sa vrátil viackrát. Raz si bral nejakú fľašu a balil ju do handry a povedal: „Asi ho praštím!“
Vraj nechápal, čo to Majo robí. Potom počul nejaký buchot, krik, preľakol sa a zatrúbil. Z maringotky vybehol Majo, v ruke držal prenosnú chladiacu tašku a mal zakrvavené tričko. Hneď vyhlásil, že peniaze nemá. Cestou si prezeral chladničku, potom ju vyhodil. Majo povedal aj to, že chlapovi vo výkupni rozbil hlavu, ale že to bude v pohode – iba ho omráčil.
Marián: „Chcem
povedať pravdu!“
„Rozhodol som sa povedať úplnú pravdu!“ – vyhlásil vo svojej ďalšej výpovedi Marián. V jeho „úplnej pravde“ bolo odrazu všetko ináč. Bol to Zoltán, kto mu telefonoval, že sa chce stretnúť. Stalo sa. Zoltán mu ponúkol cestu na juh, že tam má nejakú prácu. Zolo mu tiež pichol do predlaktia dávku pervitínu, preto bol ochotný súhlasiť so všetkým.
Šoféroval Zoltán. Fajčili marihuanu, do rána boli v aute, Pred výkupňou paliet Zoltán vyhlásil, že sa ide dnu niečo opýtať. O niečom so zamestnancom hovoril. Zamestnanec išiel do maringotky, Zoltán čosi vyberal zo zadnej časti auta, ale nevie čo, lebo bol od drogy úplne mimo. Asi o päť minút sa Zoltán vrátil, dal mu do rúk prenosnú chladničku a k nohám mu položil kladivo s krátkou rúčkou. Bolo od krvi. Chytil ho a nechtiac si zamazal ruky, preto si ich utrel do trička. Zoltán, ktorý sa mu javil divný, vystrašený, mu cestou povedal, nech tie veci vyhodí. Keď sa ho opýtal, čo sa stalo, hovoril, že do výkupne išiel po peniaze a zamestnanca buchol po hlave. Keď sa vrátili, Zoltán mu ešte raz pichol pervitín a zopakoval, čo sa stalo. Zároveň sa ho opýtal, či by to, čo sa stalo, nevzal za neho na seba, lebo on už má problémy so súdmi. Keď to na seba zoberie, postará sa o neho (spomínal dokonca, že mal za to od Zoltána dostať 100 tisíc korún). Zoltán mu tiež dal mobilný telefón. Marián na záver dodal: „Keby som nebol pod pervitínom a vedel by som, že ten zamestnanec zomrel, na seba by som to nebol zobral!“
Dokazovanie a trest
Tak ako sa to často stáva, mládenci hádzali vinu jeden na druhého: Ja som čistý, ja nič, to všetko on, sviniar!
Prokurátor, ktorý vypracoval obžalobu, pokladal zmenu Mariánovej výpovede za účelovú. V prvej výpovedi (pred obhajcom) sa priznal, popísal priebeh deja v súlade s ďalšími dôkazmi. No a Zoltán tiež musel dobre vedieť, kvôli čomu do výkupne paliet idú. Veď páchateľovi požičal z auta kladivo! Mariána obžaloval z vraždy v úmysle získať majetkový prospech, Zoltána z pomoci k vražde.
Na hlavnom pojednávaní trvali obaja obžalovaní na svojom – obviňovali jeden druhého. Jeden z dôkazov bol zvlášť zaujímavý – rozoznávanie pachovej stopy z kladiva. Pes niekoľkokrát po sebe označil za pôvodcu pachovej stopy Mariána. Kladivo teda musel mať v rukách. Ale Zoltánovu pachovú stopu nepotvrdil! Za Mariána sa postavila aj jeho matka a priateľka Zdenka: „Ak by bol v maringotke Marián, výkupca by ešte žil! To všetko zlí kamaráti! Naučili ho na drogy, na marihuanu!“
Mariána súd uznal vinným podľa obžaloby z vraždy v úmysle získať majetkový prospech. O jeho vine nemal súd najmenšiu pochybnosť. Zoltána uznali vinným „len“ z pomoci k lúpeži so zbraňou, lebo ako to v závere odôvodnil predseda senátu: „Obžalovaný nemohol vedieť, že spolupáchateľ poškodeného usmrtí. No na druhej strane - musel vedieť, že s kladivom v ruke sa po dlh nechodí!“ Mariánovi vymerali trinásť a pol roka, Zoltánovi päť a pol.
Stále otvorený
prípad
Ako sme už spomínali, krajský súd vyhlásil rozsudok rok po čine. Ale všetky strany podali odvolanie. A tu sa to začalo! Najvyšší súd prípad niekoľkokrát vrátil krajskému súdu. Najvyšší súd medzitým oboch obžalovaných prepustil z väzby pre nečinnosť súdu (jeden zo sudcov v senáte medzitým zomrel, to ale vyšší súd nepovažoval za dôvod na predĺženie väzby). Krajský súd medzitým vyhlásil aj ďalší rozsudok. Mariánovi uložil ten istý trest, teda trinásť a pol roka, Zoltánovi tridsať mesiacov (presne toľko, koľko bol vo väzbe). Pretože sa opäť proti rozsudku odvolali, je spis znovu v Bratislave na Najvyššom súde. Ten ešte stále nerozhodol.
Pokiaľ je nám známe, jeden z obžalovaných pracuje v Anglicku, druhý na Slovensku. Aj to sa u nás môže stať. Nuž, ako vieme, pokiaľ nie je rozsudok právoplatný, musíme sa na obžalovaných pozerať ako na nevinných. Čo si o tom myslia pozostalí, príbuzní päťdesiatdvaročného muža, ktorého pred piatimi rokmi kvôli chamtivosti surovo dobili kladivom, nám nie je známe. Ale litera zákona je zatiaľ do bodky naplnená...
