„Máme tu skrinku, do ktorej odkladáme veci, čo si u nás zabudli hostia. Pred časom sa u nás zastavila rodinka a muž sa opýtal, či sme náhodou nenašli riflovú šiltovú čiapku, ktorú si zabudol ich syn. Ja na to, že sa mrknem do našej skrinky nálezov. Bola tam. Mužovi zasvietili oči a hovorí synovi: Vidíš chlapče, toto sú skutočne spoľahliví ľudia! Viete, padlo to lepšie, ako keby tu nechali stokorunový tringelt!“
To sú slová Mariana Kubicu, jedného z konateľov lodenice Na Mlynčoku, ktorú nájdete pri Hrone, kúsok za Slovenskou Ľupčou. Objavili sme ju náhodou. Cez krovie presvitali pestrofarebné stany, člny. Zvedavosť nás dohnala odbočiť na vedľajšiu cestu. Bolo to ako prechod do iného sveta. Šedivý ruch hlavnej cesty a zrazu – volejbalový dvorec, lezecká stena, stôl na stolný tenis, ekologická sprcha (vodu zohrieva slniečko), príjemné zákutia na posedenie. Dokonca i ihrisko na petanque. A hoci bolo počasie vyslovene nevľúdne, s chladným vetrom a uplakanou oblohou, zažili sme aj čisto vodácky ruch. Od brehu práve odrážalo niekoľko člnov s mladými ľuďmi a spúšťalo sa dole prúdom. Od vĺn Hrona znela čeština. Podarilo sa vyrozumieť, že mládež sú gymnazisti z Havířova, ktorí prišli na Slovensko splaviť Hron a tu, Na Mlynčoku, sa zastavili.
Lodenica ako naplnený sen
„Prišlo to viac menej náhodou“ – vysvetľuje Zuzana Šikulová, ktorá je tiež konateľkou lodenice. „Vodáctvo ma uchvátilo už pred rokmi. Bolo to ako v tej piesni od Elánu: Bola ona a bol on, splavovali spolu Hron! No nikdy som ani len netušila, že raz budem mať niečo spoločné s lodenicou!“
Zuzana je z Dunajskej Stredy a do Banskej Bystrice prišla za manželom. Roky pracovala v jednom úrade. Pred časom sa dozvedeli o tom, že lodenica pri Slovenskej Ľupči je na predaj. Bolo to hotové pokušenie. Hlavy dali dohromady viacerí - kamaráti vodáci. Podumali a skúsili to. „Je to pre mňa niečo ako naplnený sen“ – tvrdí Zuzana.
Pracovný úväzok na celé leto
Vlani si to vyskúšali prvý raz a vôbec to nebolo také jednoduché ako si predstavovali. Keď koncom mája otvárali, po niekoľkých dňoch tvrdili, že by tu mohli vydržať celé roky. V kuse. Bez prestávky. Ale čoskoro zistili, že je to práca na dvadsaťštyri hodín denne. Vodáci u nich zostávajú aj na viac dní (pamätajú aj na takých, ktorí nemajú so sebou stan - vždy sa tu nájde niekoľko stanov s voľnými miestami). Chcú sa zabaviť. Sú aj hladní. Smädní. Treba ich zásobovať. Treba sa starať o člny. Člny tiež nie sú lacná záležitosť (pre zaujímavosť - raftovací čln vyjde aj na 40 tisíc korún) a majú ich tu toľko, že by sa v nich mohlo naraz splavovať sto vodákov. Člny treba voziť – najprv hore prúdom, a potom doviezť naspäť. Jednoducho – cez sezónu tu nemajú niekedy čas vydýchnuť si ani v noci. Pri zatváraní lodenice 30. septembra si odfúkli, že to majú za sebou. Ale po pár týždňoch sa už tešili na novú sezónu.
Vodácka návšteva aj z Afriky
Vodáci, to je zvláštna „fajta“ ľudí. Takmer niečo také ako horolezci. Spája ich voda, držia spolu. A keď je niečo zlé, alebo dobré, okamžite sa to medzi nimi rozšíri. Chýr o lodenici Na Mlynčoku sa rozkríkol i za hranicami. Vlani tam mali hostí z takmer celej Európy – Dánov, Talianov, Francúzov, dokonca prišiel vodák aj z Juhoafrickej republiky! Česi sú tu úplná samozrejmosť. Od nich pochádza aj jeden z najkrajších zápisov v hrubej kronike s červenými doskami vystavenej na čestnom mieste. Píše sa v ňom: „Vodáckých kempů jsme videli hodně, ale takhle pěkný, teda ne. Budeme o vás pět slávu všude, kam se hneme!“ A to asi hovorí za všetko.
