Ľudská chamtivosť je nekonečná. Kvôli peniazom niektorí ľudia dokážu všetko – kradnúť, zradiť, ba aj vraždiť. Vraždiť bol odhodlaný aj muž z tohto príbehu. Na vraždu sa podľa všetkého pripravil, naplánoval si ju. Nepočítal iba s jedným. S tým, že ho odhalia a odhalia ho relatívne rýchlo. Písal sa rok 1999.
Majiteľ obchodnej firmy bol so svojim dvadsaťštyriročným zamestnancom spokojný. Mládenec sa snažil. Sám si robil vodiča dávkového auta a predával tovar cez registračnú pokladňu. Zásoboval predajne z celého okolia na desiatky kilometrov. Pracoval celkom samostatne. Mal vytýčené denné trasy, chodieval aj do zapadnutých dediniek.
Každé ráno preberal v sklade tovar a do piatej bol na cestách. Potom odovzdal tržbu do pokladne. Ak by ho niečo zdržalo, mohol ešte tržbu odovzdať do úschovy v predajni, ktorú mala firma otvorenú až do siedmej večer. Ak by sa predsa len vrátil ešte neskôr, čo sa občas výnimočne stalo, mal zaniesť tržbu rovno majiteľovi firmy.
V ten deň sa na cestu vybral ako obvykle. Do piatej sa nevrátil. Keď sa nevrátil ani do siedmej večer, majiteľ sa mu pokúšal zavolať na mobil. Zakaždým sa ozvala odkazová služba. Majiteľ znervóznel. Zavolal na políciu, či sa náhodou nestala nejaká dopravná nehoda, v ktorej by figuroval jeho obchodný zástupca. Polícia nič také nemala zaznamenané.
Opustené auto
O deviatej večer majiteľovi došla trpezlivosť. Zistil si, akú trasu mal na ten deň zamestnanec naplánovanú a išiel ho hľadať.
Červené dodávkové auto s firemným nápisom zazrel len náhodou, neskoro večer, na odstavnom parkovisku v susednom meste. Obrysové svetlá svietili, dvere pozatvárané, vodiča nevidel. Skúsil kľučku na dverách. Neboli zamknuté. Na prednom sedadle ležal otvorený kufrík, vedľa neho registračná pokladňa a mobilný telefón. Kľúče chýbali. Pozrel sa aj do nákladového priestoru. Ako otvoril dvierka, vypadlo niekoľko kartónov cigariet. Dnu bolo všetko poprehadzované. Bolo mu jasné, že poriadkumilovný mládenec by taký bordel určite nenechal. Zavolal políciu.
Pred policajtmi urobil uzávierku pokladne a zistil, že denná tržba mala byť viac ako 114 000 korún. Peniaze v aute neboli. A nebolo ani mladého muža. Zmizol, akoby ho celého aj s oblečením namočili do zmizíka.
Žeby ho zlákali peniaze z tržby a ušiel aj s nimi? To majiteľ firmy nepripúšťal. Tušil, že sa mu niečo muselo stať. Niečo veľmi nepríjemné. Predtuchy boli stále černejšie. Žeby ho prepadli? Olúpili?
Bolo to ešte horšie, ako predpokladal. Na druhý deň polícii oznámili, že pri málo frekventovanej ceste, len pár kilometrov odtiaľ, našli mŕtveho muža. Neskôr ho identifikovali ako nezvestného zamestnanca. Mal prestrelenú hlavu.
Projektil vnikol do hlavy cez ľavý spánok. Mladý muž bol po výstrele okamžite mŕtvy. Podľa charakteru poranenia strieľal páchateľ zo strelnej zbrane kalibru 5,6 milimetra, 22 Long Rifle. Výstrel padol z bezprostrednej blízkosti. Zbraň však nebola priložená priamo k hlave.
Stopy prezrádzali, že čin sa neodohral na mieste, kde telo našli. Niekto ho tam teda musel preniesť. To vylučovalo, aby si Pavol mohol do hlavy streliť sám. Musel ho niekto zavraždiť. Telo potom obliali horľavinou, naftou, no nezapálili.
Stratené peniaze ukazovali na motív. Mladého obchodného zástupcu niekto zniesol zo sveta preto, aby ho obral o peniaze z tržby. Inventúra potvrdila, že aj o tovar. Z auta chýbal tovar asi za pätnásť tisíc korún.
Začali pátrať po neznámom páchateľovi. Ale kde ho hľadať? Veď ak telo priviezli, mohlo sa to stať kdekoľvek na trase!
Nie celkom. Zo záznamov v registračnej pokladni vyplývalo, že Pavol urobil posledný predaj cez registračnú pokladňu päť minút pred pol piatou popoludní. Prešli si jednotlivé obchody po trase. Podľa času v pokladni mal byť práve vtedy v dedinke ani nie desať kilometrov od miesta, kde našli odstavené auto.
Červenú dodávku s výrazným firemným nápisom tam skutočne videli. Pred obchodom tridsaťšesťročného Juraja T.
Obchodník s dlhmi
Dedinský obchod so zmiešaným tovarom si Juraj T. s manželkou kúpili pred necelým rokom za necelého pol milióna a k tomu tovar za asi sto tisíc. Jednu časť upravili na bývanie, v druhej ponechali predajňu. Ktovieako sa im nedarilo.
Život drobného obchodníka či podnikateľa na Slovensku nie je jednoduchý. Často je to zápas s dlhmi. Dlhy mal aj Juraj T. Mal požičaných šesťdesiat tisíc od známeho, dlhoval i za tovar. Nie veľa – tam dve tisícky, tam štyri, inde sedem. Dlhovali i za tovar, ktorý kúpili s obchodom. Veritelia už dlh urgovali.
Svedkovia potvrdili, že červenú dodávku pred obchodom videli. Stála tam okolo pol piatej popoludní, teda v čase, keď mal cez registračnú pokladňu prebehnúť posledný predaj. Ale videli ju tam stáť aj o ôsmej večer, ba aj pätnásť minút pred deviatou večer. No už nie na ceste, ale otočenú zadnou časťou tesne pred dverami obchodu. To bolo v čase, keď sa majiteľ firmy snažil márne dovolať zamestnancovi.
Juraj T. sa stal podozrivým. Zároveň u neho urobili domovú prehliadku. Priniesla prekvapivý výsledok. Našli u neho menšiu zbrojnicu. Dve pištole, jednu pištoľ vyrobenú podomácky, rôzne súčiastky na zbrane, tlmiče a takmer päťsto rôznych nábojov. Všetko bez povolenia.
Bola to nešťastná náhoda!
Juraj, už ako obvinený z vraždy, vypovedal asi toľko: Po tretej popoludní odišla jeho manželka do práce, on zostal doma s dcérami. Približne o piatej k nim prišiel na návštevu Marián, jeho známy. Spolu si prezerali fotografie, hrali sa televízne hry a všimol si, že z telefónneho automatu, namontovanom na budove, chce telefonovať manželkina kolegyňa, s ktorou sa jeho žena neznáša. Chcel jej urobiť napriek. Preto pustil naplno rádio (prezradíme, že naplno pustené rádio zohráva dôležitú úlohu). Okolo pol šiestej si všimol, že prichádza červená dodávka mladého obchodného zástupcu. Privítal ho a povedal mu, že všetok tovar objednaný pred týždňom, si zoberie. Medzitým vypol rádio, lebo veľmi hučalo. Mládenec podonášal tovar. Vystavil mu pokladničný lístok, skontroloval tovar a zaplatil. Vtedy sa mládenec opýtal, či mu pozháňal to, o čom sa rozprávali pred týždňom. Myslel tým pištoľ na malokalibrové náboje, o ktorú ho požiadal. Išiel do skladu po pištoľ (mal ju vraj od nejakých Albáncov) s tým, že mu ju ukáže, a zároveň mu povedal, že si objednal aj päť fliaš sektu a cigarety. Mládenec išiel po tovar. Vybral zo skrine pištoľ zabalenú do handry a papiera. Keď sa vracal, mladý muž sa pýtal, kde má náklad zložiť. Odpovedal mu, že na debničku s alkoholom a rozbaľoval zbraň. Práve vtedy sa potkol a ako padal, pištoľ vystrelila.
Mladík v tom čase skladal sekt. Po výstrele sa zosunul na zem. Mykal ním, no nejavil žiadne známky života.
Bol to vraj šok. Všetko sa mu pred očami zotmelo. Zastreliť nikoho nechcel. Vybehol na dvor a začal rúbať drevo. Chodil z drevárne do bytu a naspäť. Asi aj päťkrát.
Prečo nepožiadal o pomoc priateľa Mariána a nezavolal záchranku?
To nevie... Pamätá si len, že vzal staré ľanové plachty. Telo v plachte naložil do kufra manželkinho auta. Zaviezol ho do mesta pred nemocnicu, no nevedel, čo povie lekárom. Premýšľajúc, čo bude robiť, odbočil na málo frekventovanú cestu. Bol bezradný. Telo vytiahol na trávu, plachty hodil do rieky. Vrátil sa domov a zdá sa mu, že tam bola jeho manželka a kamarát Marián. Poumýval predajňu a handry spálil. Nešťastnú zbraň, ktorá pripravila o život mladého muža, hodil niekoľkokrát o zem. Rozletela sa. Pažbičku spálil, hlaveň zahodil.
Manželke povedal, že pôjdu do mesta kúpiť benzín. Marián odišiel a vtedy sa ho manželka opýtala, prečo je mládencova dodávka ešte pred obchodom a kde je mládenec. Odsekol, že jej to vysvetlí neskôr. On išiel dodávkou, manželka svojim autom. Dodávku odstavil na parkovisku. Natankovali a išli domov. Manželka bola po návrate otrasená. Nepovedal jej, čo sa stalo, len jej prikázal umyť predajňu.
Hlasné vyhrávanie rádia
Manželka Juraja T. vypovedala, že prišla z práce asi o pol ôsmej večer. Červená dodávka stála pred obchodom. Asi o ôsmej jej manžel povedal, že pôjdu po benzín. On išiel dodávkou. Auto zaparkoval a nasadol k nej. Nič sa ho nepýtala, len plnila jeho pokyny. Načerpali benzín a vrátili sa domov. Povedal jej, že ide niekde odviezť telo a ona nech poumýva podlahu. Až vtedy si uvedomila, že mŕtvy mladý muž je ešte v obchode!
Na podlahe našla krv zasypanú pilinami. Poumývala podlahu a handry i s pilinami spálila. Manžel prišiel asi po dvoch hodinách, pred polnocou. Ešte jej povedal, že má nejaké peniaze, asi sto tisíc. Na druhý deň jej dal päť tisíc korún a vyplatila dlh v pekárni.
Zaujímavá je ešte výpoveď pani, kvôli ktorej mal Juraj T. naplno pustiť rádio. Pripustila, že skutočne bola telefonovať z automatu na obchode. Bolo to desať minút pred piatou. Červenú dodávku pred obchodom si všimla. Aj z nej počula zvuky ako pri prekladaní tovaru. Telefonovala asi dve minúty, ale žiadnu hudbu nahlas ani potichu nepočula.
To, že rádio hralo skutočne veľmi hlasno, potvrdil aj Jurajov známy, Marián. Na návštevu prišiel krátko po štvrtej. Juraj sa mu zdal byť zamĺknutý. Viackrát odišiel z izby. No vôbec sa nezmienil o tom, žeby prišiel dodávateľ tovaru. Predtým, ako tretí raz vyšiel z izby, povedal, že z automatu telefonuje istá nesympatická pani a dal nahlas hudbu, aby jej urobil napriek. Vzdialil sa asi na štvrť hodiny a hneď ako sa objavil, Juraja poprosil, aby rádio stíšil, lebo hrá príliš hlasno. Juraj ho požiadal, aby ešte chvíľu vydržal. Znovu odišiel a keď sa vrátil, hudbu konečne stíšil a prisadol si. Zdal sa byť rozrušený.
Zlyhanie pamäti?
Na hlavnom pojednávaní opäť tvrdil, že išlo len o nešťastnú náhodu. Výstrel padol, keď sa potkol. Na otázky, ktoré mu kládol senát, ale odpovedal prevažne spôsobom: nepamätám si, neviem si vysvetliť, neviem sa vyjadriť, stratil som pojem o všetkom!
Musíme ešte niečo pripomenúť – keď sa Juraj T. oboznamoval s výsledkami vyšetrovania, vyhlásil, že mladého obchodného zástupcu nezastrelil on, ale niekto iný. Na hlavnom pojednávaní to vzal späť. Ale len dovtedy, kým nedostal slovo na záverečnú reč. Mladého obchodného zástupcu nezastrelil on. Prsty v tom má po rusky hovoriaci muž, ktorý prišiel v sprievode jeho bývalého zamestnávateľa. Ale nemôže o tom hovoriť, bojí sa. O seba nie, ale o rodinu...
Zaujímavé. Smola bola len v tom, že jeho zamestnávateľ podľa úmrtného listu zomrel už rok pred vraždou.
Súd dospel k názoru, že išlo o naplánovanú vraždu. Juraj súrne potreboval peniaze. Vedel, že obchodný zástupca príde v piatok a dovezie tovar. Len čo díler prišiel do predajne, pustil naplno rádio, aby nebolo počuť výstrel. Obeť chladnokrvne zastrelil z tesnej blízkosti, keď sa zohla. Senát po porade uznal Juraja T. vinným z trestného činu vraždy v úmysle získať majetkový prospech a nedovoleného ozbrojovania. Uložil mu výnimočný trest straty slobody v trvaní osemnásť rokov.
Juraj sa proti rozsudku odvolal. V odvolaní pripustil, že poškodeného skutočne usmrtil výstrelom z pištole, ale išlo o nehodu. Práve vtedy, keď podával nebohému pištoľ, potkol sa a nechtiac potiahol spúšť. Najvyšší súd odvolanie zamietol. Juraj si trest odpykáva v najprísnejšom režime.
