Dnešné nože 50-ročného Jána sú však diametrálne odlišné: jedinečné, neopakovateľné. Každý je originálom, umeleckým dielom, ktorého výroba trvá desiatky dní, niekedy aj týždňov. Musí to vedieť. Je jedným zo špičkových nožiarov - výrobcov týchto doslova umeleckých diel na Slovensku.
Svoj prvý nôž vyrobil ako žiak Stredného odborného učilišťa strojárskeho v Detve, kde sa vyučil za brusiča. „Nebol ničím zvláštny ani zaujímavý. Taký nôž na bežné použitie,“ spomína. „A vlastne hneď ani neodštartoval tohto môjho koníčka. To prišlo až neskôr. Na výstavách, jarmokoch, v predajniach, kde som videl ručne vyrábané nože, a to ma tak vnútorne vydráždilo, motivovalo ako vyučeného brusiča, že niečo podobné dokážem urobiť aj sám. Začal som na tom pracovať. Vyrábal som nože pre seba aj priateľov...“ Skutočným nožiarom, členom atraktívneho cechu s vlastným puncom- značkou v podobe prekrývaného dvojitého J. J. (Ján Jackuliak) sa stal až v roku 1994 a potvrdil to aj účasťou na výstave v meste Příbram. Dôležité na tejto jeho novej ceste boli kontakty s Ľubom Maďaričom, rodákom z Lučenca, viceprezidentom Asociácie nožiarov Čiech a Moravy, ktorý už dlho žije v Brne. Pomáha tam tiež organizovať výstavy, ktorých sa pravidelne zúčastňuje aj Ján Jackuliak. V dielni jeho rodinného domu, v ktorej sme sa stretli, má niekoľko brúsok na hrubé aj jemné opracovanie materiálu, vŕtačiek a samozrejme množstvo materiálu: vykované čepele damaškové z uhlíkovej ocele i z nerezovej švédskej ocele. Nechýbajú rôzne druhy dreva hlavne z ovocných, ale aj cudzokrajných stromov (eben, tis, blacwood, hadie drevo z austrálie...), či kostí. To všetko na rukoväte... Ján Jackuliak z Hnúšte spolupracuje s niekoľkými nožiarmi, ktorí mu pomáhajú či už pri kalení, alebo ryteckých prácach. Výroba historických replík nožov je taká náročná, že sám na to jednoducho jeden človek nestačí. Najčastejšie mu pomáhajú Róbert Kováčik – puškár z Lučenca, či nožiar Miloš Grňo z Bratislavy, s ktorým majú aj spoločnú kaliacu pec. Popri rozprávaní mi ukazuje vykovanú masívnu damaškovú čepeľ, ktorú bude potrebné ešte veľmi zložito vybrúsiť. Opatrne ju vložil späť do ochranného obalu, ako človek, ktorý pozná nesmiernu hodnotu tohto materiálu, ale ktorý mu svojou zručnosťou, umom vie dať ďalšiu vysokú pridanú hodnotu. Jeho historické ručne vyrábané a atraktívne zdobené nože získali už niekoľko významných ocenení. Dve prvé a jedno tretie miesto na medzinárodnej výstave v Bratislave. No obzvlášť ho teší víťazstvo v súťaži našej najvýznamnejšej oceliarenskej spoločnosti US Steel. Cena Cassovia Top KNIFE 2003, TOP KNIFE má v domácnosti Jackuliakovcov výsadné miesto. Podobne výsadné postavenia majú jeho výrobky aj u tých, ktorým slúžia, ktorí si ich objednávajú. Treba povedať, že nájsť by sme ich mohli nielen na území Slovenska, Maďarska, ale aj v Čechách, v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku, USA... „Nožiar je človek viacerých remesiel,“ hovorí Ján Jackuliak. „Nielenže sa musí vyznať v oceli, ale musí si vedieť navrhnúť optimálny tvar čepele, rytiny, zladiť s tým rukoväť, vedieť opracovať drevo i kosť...“ V jeho dielni sa na krásnu súčasť noža zmenila napríklad „špiková“ kosť z medveďa, ťavy, pštrosa, jeleňa, z rohoviny vodného byvola i antilopy... Sú tam pláty hovädzej kože, z ktorej sám vyrába puzdrá - pošvy. Nuž, dlho sa rodila cesta pána Jackuliaka k nožiarstvu, ale dnes možno povedať, že je na celý život. V nápadoch opierajúcich sa o historickú literatúru, v materiáloch, obrábacích zariadeniach - má investície na dlhé roky. Možno z nich bude čerpať aj jeho 17-ročný syn Martin, študujúci umelecké kováčstvo, ktorý je častým a aktívnym návštevníkom dielne svojho otca. To ukáže budúcnosť. Celkom však bude stačiť, ak zdedí po ňom remeselnú zručnosť, vkus a precíznosť v práci. Určite sa v živote nestratí.
Autor: Roman Grebáč
