Michal: V DETSTVE SOM BOL ODKOPÁVANÝ AKO PRAVDA

Lenivého omína on sám, šikovnému stačia štyri ľudové. Michal Beliš z Hronca raz za dva roky vytiahne na dvor červenú škodovku, vezme do rúk hadicu, mäkkú handričku a teší sa ako malé decko. Auto má vyše 25 rokov, najazdených 19 567 kilometrov, a pritom ho nekupoval nové!

„Švagor mal zaň dostať istých 70 tisíc korún, mne ho prepustil za 50 s podmienkou, že ho nikomu nepredám, chcel ho mať na očiach. Ešte som na ňom nemenil nič. Iba gumy a baterku. Všetko ostatné je originál.“
Či na ňom vôbec jazdí? „Keď mám pravdu povedať, minimálne. Iba v nutných prípadoch. A v zime vôbec. Ja to ani nikomu nepožičiam. Ani deťom, už sa radšej ani nepýtajú. Tohoto roku ho štartujem siedmy raz, a ako vravím, dva roky som ho neumýval, až teraz… Trochu ho ešte poobsúšam, vyvetrám na slnku a pôjde naspäť do garáže. Je to môj suvenír. Druhé auto, ako žijem. To prvé Tudor malo pôvodne drevenú kasňu. Mal som ho takisto z druhej ruky. Predal som ho na súčiastky. Keď mi povedali, že si chlap z neho urobil traktor, plakal som.“
PôRODNÝ CHLAP
Mišo Beliš je vyučený zlievač na dôchodku. Pol života strávil v miestnej fabrike, krátko pracoval v Martine, naposledy jazdil po lesnej úzkokoľajke. Na drezíne. Drezínka bola prvá pomoc do hory. Zvážal napríklad zo vzdialených hájeniek ženy na pôrod. „Babica z Hronca pani Srnková ma už 2-3 týždne dopredu informovala, kde budem mať prekvapenie. Bol som ako sanitár.“
Krementka, Strundženo, Čierny Potok, Smrečiny, Hrončok, Endreska, Kramliská, Studený Potok, Svätý Ján. Z ktorej hájenky zavolali, tam musel ísť. Aj o polnoci. Do Hronca doviezli doktora, obaja do dreziny a nahor, k dieťaťu v horúčkach.
Raz, keď sa pripravovali plány rekonštrukcie hájeniek, presvedčil napríklad vrchnosť, že dostať na Smrečiny vodu, aby rodina tamojšieho lesníka nemusela chodiť dvesto metrov k prameňu, nie je problém. Pani, celá vytešená, vytiahla druhú fľašu, Michal dostal od nadriadených „plnú moc“, stroje, materiál, pár chlapov k tomu a skutočne im ju priviedol. Vybudoval rezervoár. A potom ďalších štrnásť! „Človeka si vážia, keď vidia, že vie robiť. Aj som ich kedy-tedy napoly vytriezvených šikoval z poľovačiek, rybačiek a guľášov až domov. Nemôžem povedať, dávali mi úctu.“
POSTAVIL DOM A …
Chlapec z ôsmich súrodencov, ktorého používal učiteľ aj dôstojný pán na práce okolo domu a fary, napokon bez protekcie či vysvedčenia za klobásy, skončil učilište v Medzeve. Technika, všetko, čo má kolesá, čo cítiť olejom, čo sa hýbe a svedčí o ľudskom ume, k tomu má stále najbližšie. U Miša Beliša nájdu kamaráti a susedia, čo práve potrebujú. Od štepárskeho noža a „vercajgu“ po najmenšie matičky a klince. Sám si prestaval dom. Boli malé deti, jedna nenačatá izba, tam jedli a spávali. Cez deň búral, do noci muroval. Ľudia s obdivom sledovali, ako mu rastie dom a hovorili: Ten ho hádam polieva!
Dnes je v Hronci zvonárom. Má na starosti elektrický spúšťač a všetky údržbárske práce okolo mechanizmu. Umieráčik za nič nemôže iba sa mu pripomína. Michal skúsil, ako sa vie zarezať až do mozgu. Keď si myslel, že je čas už len na záľuby a potešenie z vnúčat, ostali mu dve dcéry. Dvoch dospelých synov pochoval.
VERNISÁŽ V GARÁŽI
Oddychujeme na „šamrlíkoch s tapacírungom“ – Michalova práca. Rozpráva o živote, o tom, ako sa dával dokopy. Keď to naňho doľahlo, že si nevedel rady, jednoducho sa sťal. Potom spomína, ako urobil z nejakých telefonických liniek jednu kompletnú ústredňu, ale tomu si rozumel iba on sám. Pri drôtikoch a bužírkach sa chvíľu zastavil. Opletá nimi rôzne poháre a fľašky od kečupov, kostry tienidiel. „Ľuďom sa to páči, veľa vázičiek som porozdával. Prezabávam sa pri tom až do jari.“ Naraz sa potuteľne usmeje a kývne rukou, aby sme sa vrátili na dvor. „Ukážem vám ešte jednu tajnôstku.“ Z veci v rohu otvorenej garáže strháva plachtu ako pri odhaľovaní sochy a hovorí: „Tento skútrik som kúpil od vnuka pred tromi rokmi, keď sa ho chystal predať akémusi kamarátovi. Reku, za čo? Že za tísícku. Brzdi vravím, ja ti tú tisícku dám. Tri roky ho premazávam. Vlastnoručne som mu zaštopkal rozpárané sedadlo. Ešte som na tom nesedel, ale mám!“