Počas leta sme sa rozhodli siahnuť na takmer najspodnejšie priečinky súdneho archívu. Do čias, keď ešte existoval trest absolútny, trest smrti. Do čias, keď ho aj vykonávali. Keď u nás existovala práca pre majstra kata. Toto je prvý zo série pripravovaných príbehov. Odohrávať sa začal v Bratislave a vyvrcholil v severnej časti Slovenska. Obeťou bol policajt. Podľa všetkého veľmi dobrý policajt. Alebo, ešte presnejšie – mladý muž, z ktorého mohol vyrásť veľmi dobrý policajt - lebo videl a vycítil viac ako ostatní. A to sa mu stalo osudným. Hoci dej pretkával Slovensko z juhu na sever, hlavné pojednávanie pripadlo na Krajský súd v Banskej Bystrici. Ten aj vyhlásil rozsudok. Trest smrti.
Absolútny trest
S podpísaním dohôd, ktoré nás spojili s ostatnou Európou, sme sa museli zrieknuť aj absolútneho trestu, trestu smrti. Hoci sa medzi nami ešte nájdu zástancovia pravidla „Zub za zub, oko za oko, krv za krv, hlava za hlavu“, väčšina sa priklonila k tomu, že ak zoberie život štát úradným nariadením, mnoho to nevyrieši. Len je o jedného menej. Navyše, v prípade justičného omylu (ktorý nikdy nemožno úplne vylúčiť), rehabilitovanému ktovieako nepomôže, ak mu na hrob umiestnia tabuľku s nápisom, že bol popravený omylom a všetci sa mu za to z úprimného srdca ospravedlňujú.
Vráťme sa ale do čias, keď trest smrti existoval. Od istej osoby (samozrejme jej totožnosť neprezradíme, lebo je viazaná mlčanlivosťou) sa nám podarilo zistiť niektoré fakty o priebehu exekúcie. Civilné osoby u nás zásadne popravovali obesením. Hoci zahraničná literatúra o obesení hovorí dobreženie ako o vede, u nás sa s tým asi veľmi nebavili. Humánna poprava obesením by totiž mala prebiehať tak, že podľa hmotnosti odsúdenca je potrebné upraviť pádovú dĺžku od padacích dvier tak, aby sa uzol na dobre namydlenom povraze prešmykol z bočnej strany krku a zlomil posledný stavec. Tak nastáva smrť okamžite. Podľa opisu nášho informátora to u nás skôr vyzeralo na škrtenie. Poprava sa mohla pretiahnuť. Kým došiel dych, kým prestalo biť srdce...
Pri exekúcii musel byť prítomný lekár, riaditeľ väznice, prokurátor, ktorý podal obžalobu, predseda senátu súdu, ktorý vyniesol rozsudok a lekár. Nie sme krajinou, v ktorej sú ľudia od detstva naučení na rezanie hláv, preto bol alkohol povolený. Do sýtosti. Aj tak to nie vždy všetci zvládli. Na Slovensku v poslednom období popravovali v podzemí Justičného paláca v Bratislave. Odsúdenca, aby pri poprave nevznikli komplikácie, dopredu cvičili, drezúrovali. Hocikedy, cez deň, či v noci, vtrhli do cely, natiahli mu čiernu kuklu na hlavu, spútali ho „na medveďa“ a vodili po chodbách. Občas odsúdeného posadili aj do auta a povozili po dvore. Nikdy nevedel kam ide, čo ho čaká, kam ho vezú. Preto sa časom prestal priečiť. Zvykol si... Hodina popravy bola zvyčajne vytýčená pár hodín po polnoci, pred úsvitom. Že je zle, vedel odsúdenec len podľa toho, že odrazu na hrdle pocítil povraz, hrubý ako priemerný mužský palec. Vtedy už stál na padacích dverách. Predseda senátu odcitoval formulku: „Vašej žiadosti o milosť nebolo vyhovené, preto bude rozsudok okamžite vykonaný“ a v rýchlosti prečítal skrátenú verziu rozsudku. Zvyčajne ju nestihol dopovedať. Padacie dvere sa otvorili. Náš pamätník si spomenul iba na jedného z delikventov, ktorý ešte stihol zaprotestovať: „A to takto, bez rozsudku...“
Absolútny trest čakal na odsúdenca aj nasledujúceho príbehu.
* * *
Stalo sa to takmer pred štvrťstoročím. Presne 23. októbra 1983. V Nízkych Tatrách sa vtedy strhol poplach, o akom domáci hádam od vojny ani nechyrovali. Ponad doliny prelietaval s rachotom vrtuľník, lesy systematicky, so psami, prečesávali desiatky chlapov v uniformách. Boli dobre vyzbrojení. Nielen zvyčajnými služobnými pištoľkami, ale aj samopalmi. Sršal z nich spravodlivý hnev. Zvlášť z tých, ktorí dvadsaťštyriročného Stanislava poznali osobne a na obvodnom oddelení polície si to s ním nejaký čas odkrútili. Stanislava totiž len pred niekoľkými hodinami našli v hore, pri senníku v Zadných Vislaviciach. Bol mŕtvy.
Útek z Bratislavy
František ťahal na tridsiatku. Doma, na východnom Slovensku, v rodnom Strážskom, sa mu nedarilo. Posekal sa aj s otcom a vytiahol na neho nôž. Otec útok odrazil. Porezaný mal len prst. František usúdil, že doma mu už viac šťastie nepokvitne. Rozhodol sa - od základov zmení život. Pôjde do Bratislavy. To sa aj stalo. Ale ani tam mu šťastie nie a nie zakvitnúť. Z poslednej roboty ho vyhodili pre absencie. Pretĺkal sa ako sa len dalo, prespával u kamarátov. V súčasnosti by po ňom asi nebrechol ani pes, no vtedy, okrem práva na prácu, existovala aj povinnosť pracovať. Kto nepracoval, bol príživníkom a patril za mreže. Mreže začiatkom roku 1983 akútne hrozili aj Františkovi. Polícia ho hľadala, chceli ho zavrieť. Pre príživníctvo, ako sa vtedy tomu trestnému činu hovorievalo. Rozhodol sa radšej vypariť sa do bezpečia. Pred kamaráta Jána, s ktorým sa náhodou spoznal pri pive, postavil plán. Vráti sa domov, na východné Slovensko. Má tam príbuzných, známych, tam ho nikto hľadať nebude. Pôjde mimo miest, peši, cez hory, cez rekreačné oblasti. Cestou sa bude živiť tým, čo nájde v chatách a rekreačných chalupách. Začína sa jar, von je už teplo, v hore sa dá pohodlne prespať. Bude to celkom pekné dobrodružstvo. Ak Ján chce, môže ísť s ním. Ján chcel. Túžil po dobrodružstve. Po nezvyčajnom výlete. Z Bratislavy vyrazili peši, po vlastných.
Boli prekvapení, ako ľahko sa niekedy možno vlámať do chaty a čo všetko v chatách dobrí ľudkovia nechávajú. Mäsa z konzerv mali zvyčajne dostatok, aj pijatiky, len chlieb im chýbal. Pri troške rizika si aj ten mohli kúpiť. Stačilo, ak v krčme do ktorej sa odvážili, predali štamgastom niečo z vecí ukradnutých v chatách. Niekde, v bohatšom rajóne, zostali i týždeň - dva. Pomaly tiahli na sever, popri Modre, Novom Meste nad Váhom. Za nimi zostávali desiatky vylámaných chát, občas vylámaný dedinský obchod. V pohode prežili jar, ba i časť leta. Len v Novej Bošáci mali smolu. Predošlé vlámania vzbudili časom v okolí pozornosť a domáci striehli na zlodejov. Kamaráti netušili, že si niekto bude dávať pozor i na zajačí chlievik. Pri nočnom plienení králikárne zlapali Jána. František ušiel. Od polovice júla zostal na ceste horami po Slovensku sám.
Máme zločinca!
Chatári z rekreačnej oblasti neďaleko Liptovského Hrádku zúrili. Občas sa stávalo, že našli chatu vylámanú a vykradnutú, no tentoraz im ktosi chaty bielil ako na bežiacom páse. Mladý muž, ktorý si včasné ráno 23. októbra pred dvoma desiatkami rokov uprostred chatovej osady opekal čosi na ohníčku, vyvolal zaslúženú pozornosť. To musí byť „ich“ zlodej!
Protesty mládencovi nepomohli. Podozrivého iniciatívne zajali, naložili do auta a odviezli na najbližšie policajné oddelenie.
Hoci sa mladý nadstrážmajster Stanislav stihol pri polícii sotva zohriať, inštinkt mu napovedal, že mladík, ktorého ráno na oddelenie priviezli rozčertení chatári, nebude mať s neznámym, ktorý na okolí plieni chaty, nič spoločné. Chatári, ktorí ho priviezli, tvrdili, že mladíka našli ráno pri ohníku a svoju chatu, ako aj dve susedné, našli vylomené a vykradnuté. Pre nich to bolo jasné – páchateľom je on!
Mladý muž presviedčal, že je študentom, vysokoškolákom, miluje turistiku a posledné slnečné októbrové dni využil na sólový prechod Nízkymi Tatrami. Nikdy by sa nepustil do vykrádania chát! Ale včera večer naďabil v hore, pri senníku v ktorom pôvodne plánoval prenocovať, nejakého muža. Bol veľmi zanedbaný. Muž sa mu predstavil ako František. Varil si čosi v kotlíku. Vytiahol fľašu pálenky a ponúkol ho aj alkoholom, ale napiť sa s ním odmietol. Vyhovoril sa, že je abstinentom. Ba, muž ho presviedčal, aby ostal spať s ním, že sa v senníku vyspia aj dvaja, ale čosi sa mu na tom zanedbanom človeku nepozdávalo. Radšej sa pobral do iného senníka, pár kilometrov povyše. Ráno pokračoval ku chatovej osade, robil si práve raňajky a bum! Dobre, že ho nezmlátili, vraj je vlamačom!
Policajt usúdil, že najlepšie bude preveriť vlámanie a pritom sa môžu poobzerať po neznámom zo senníka. V službe bol ale úplne sám. Preto cestou pribral i dvoch kolegov, boli síce momentálne mimo službu ale ochotne pomohli aj vo svojom voľne. Zastavili sa aj po psovoda so psom.
Výstrel v hore
Pri senníku nenašli nikoho. Ani v ňom. Miesto vyzeralo byť dávno opustené. V srieni naokolo žiadne stopy, stopu nezachytil ani pes. Pichanie palicami do sena v senníku neprinieslo výsledok. Ohník už tiež nehorel. Keď ale študent do popola vložil ruku, bol vlažný. Prázdne plechovky a fľaše naznačovali, že sa tam niekto dlhšie zdržiaval. Vyzeralo to ale tak, že vtáčik už uletel.
Rozhodli sa poobzerať po okolí. Len nadstrážmajstrovi Stanislavovi čosi vŕtalo hlavou. Rozhodol sa vrátiť k senníku. Vraj si to tam ešte sám omrkne. A potom pôjde k služobnému autu, ktoré nechali zaparkované pri vykradnutej chate. On jediný z policajtov mal pri sebe služobnú zbraň, pištoľ. Policajti mimo službu zbraň nenosili. Preto dal svoju pištoľ, aj s opaskom, psovodovi. Pre každý prípad. Veď čo ak je ten muž nebezpečný a jemu sa na tom kúsku cesty k autu nemôže nič stať.
Nikto nečakal, že by vykrádač chát mohol zostať nablízku. Uvažovali, že po stretnutí so študentom sa radšej pobalil a už bude dávno hlboko v horách. Študent sa pri pátraní zíde. On jediný neznámeho muža videl a pomôže ho identifikovať.
Tí, ktorí išli horou, prešli len niekoľko desiatok metrov, keď začuli za chrbtom výstrel. Rozbehli sa naspäť. Pred senníkom ležalo nevládne telo v uniforme.
(Dokončenie nabudúce)
